Preskočiť na obsah

Punk rock

Tento článok spĺňa podľa redaktorov slovenskej Wikipédie kritériá na dobrý článok.
z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Verzia z 15:48, 20. august 2024, ktorú vytvoril Bojars (diskusia | príspevky) (→Korene: wl)
(rozdiel) ← Staršia verzia | Aktuálna úprava (rozdiel) | Novšia verzia → (rozdiel)

Punk rock

Punkeri
Pôvod v štýlochRock and roll – Rockabilly – Garage rock – Frat rock – Psychedelický rock – Pub rock – Glam rock – Protopunk
Kultúrne pozadiev polovici 70. rokov – USA, Spojené kráľovstvo a Austrália
Typické nástrojegitara - basová gitara – bicie – spev – gitara – niekedy aj iné nástroje
Všeobecná popularitav Spojenom kráľovstve na vrchole v 70. rokoch, medzinárodný komerčný úspech žánru pop punk a ska punk, od polovice 90. rokov dodnes
Odvodené štýlyNew Wave – post-punk – alternatívny rock – emo – post-hardcore
Podštýly
anarcho-punk – art punk – garage punk – gothic rock – glam punk – hardcore punk – horror punk – Oi! – riot Grrrl – skate punk – kresťanský punk - nazi punk
Regionálne scény
Argentína – Austrália – Brazília – Kalifornia –
Francúzsko – Nemecko – Uruguaj – Juhoslávia

Punk rock alebo punk je žáner rockovej hudby, ktorý sa vyvinul v polovici 70. rokov 20. storočia. Korene má v garážovom rocku a iných hudobných formách dnes známych pod názvom protopunk. Punkrockové skupiny sa vyhýbali tomu, čo chápali ako výstrelky komerčného rocku 70. rokov 20. storočia; vytvorili rýchlu, náročnú hudbu, obyčajne s krátkymi piesňami, jednoduchou inštrumentáciou a nezriedka s politickými textami vystupujúcimi proti establishmentu. Punk rock si osvojil prístup DIY (Do it Yourself – Urob si sám); mnohé kapely si samy produkujú nahrávky a distribuujú ich pomocou neformálnych ciest.

Výraz „punk rock“ začali používať začiatkom 70. rokov americkí rockoví kritici v súvislosti s garážovými kapelami. Predvoj nového hnutia s týmto názvom, ktoré sa začalo formovať v rokoch 1974 až 1976, tvorili interpreti ako Patti Smith, Television a Ramones z New Yorku; Sex Pistols, The Clash a The Damned z Londýna; The Runaways z Los Angeles; a The Saints z Brisbane. V roku 1976 sa v Spojenom kráľovstve stal významným kultúrnym fenoménom, keď sa objavila s tým spojená punková subkultúra, vyjadrujúca mladícky odpor, s čím bol spojený charakteristický štýl odievania a ozdôb (ako sú zámerne urážlivé tričká, kožené bundy, vybíjané opasky, špendlíky, či sado-maso oblečenie), a rôzne antiautoritatívne ideológie.

V roku 1977 sa začali punkrocková hudba a subkultúra šíriť do celého sveta, zakoreniac sa v miestnych scénach, ktoré mali sklon odmietať hlavný prúd. Koncom 70. rokov prichádza druhá vlna, kedy si punk osvojili úplne nové skupiny. Začiatkom 80. rokov začali prevládať v punk rocku rýchlejšie a agresívnejšie štýly ako hardcore a Oi!. Hudobníci, ktorí sa stotožňovali s punkom, alebo ktorých punk ovplyvnil, pomohli vytvoriť široké spektrum rozličných variácií, čím podnietili vznik odnoží ako post-punk, new wave, indie pop, alternatívny rock či noise rock. Koncom storočia začal byť v komerčnom strednom prúde obľúbený pop punk, zastupovaný kapelami ako Green Day, Blink-182 a The Offspring, ktoré vydobyli žánru rozsiahlu obľubu.

Charakteristické znaky

[upraviť | upraviť zdroj]

Filozofia

[upraviť | upraviť zdroj]

Prvá vlna punk rocku bola agresívne modernistická, snažiac sa dištancovať čo najväčšmi od bombastického a sentimentálneho rocku prvej polovice 70. rokov 20. storočia.[1] Podľa bubeníka skupiny Ramones Tommyho Ramona, „v raných štádiach bolo množstvo hudby 60. rokov inovatívne a vzrušujúce. Nanešťastie, nastala situácia, že ľudia, ktorí nesiahali ľudom ako Hendrix ani po päty, zrazu začali vystrkovať rožky. Onedlho to bolo samé nekonečné, nezmyselné gitarové sólo. Okolo roku 1973 som už vedel, že to čo sa mi žiada, je rýdzi, prostý rokenrol zbavený nánosu tých nezmyslov.“[2] John Holmstrom, zakladajúci redaktor časopisu Punk spomína ako cítil, že „punk rock proste musel prísť, pretože rocková scéna príliš skrotla, pod pojmom rokenrol sa zrazu mysleli interpreti ako Billy Joel a Simon & Garfunkel, no pre mňa, ako aj pre iných fanúšikov, predstavoval rokenrol divokú a buričskú muziku.“[3] Ako píše kritik Robert Christgau, „bola to subkultúra, ktorá odvážne odmietla politický idealizmus a nezmyselnosť kalifornských flower-power hipíkov.“ [4]

Technická dostupnosť a filozofia DIY (Do it Yourself – Urob si sám) sú v punk rocku vysoko cenené. Medzi rokmi 1972-1975 prispel ku vzniku punk rocku britský krčmový rock, ktorý si vytvoril vlastné zázemie malých podnikov, ako boli rôzne krčmy, kde mohli hrať kapely nezávislé od stredného prúdu.[5] V prostredí krčmového rocku sa takisto zrodila myšlienka vytvoriť nezávislé nahrávacie spoločnosti, napr. Stiff Records, ktoré vydávali nízkonákladové nahrávky nižšej kvality.[5] Krčmové kapely organizovali vlastné menšie turné a v malých nákladoch vydávali svojpomocne svoje nahrávky. V raných dňoch punk rocku táto filozofia DIY ostro kontrastovala k okázalým hudobným efektom a vysokým technologickým nárokom mnohých rockových kapiel zo stredného prúdu.[6] Na hudobnú virtuozitu sa zväčša nazeralo podozieravo. Ako tvrdí Holmstrom, punk rock bol „rokenrol, ktorí hrali ľudia bez poriadnych hudobných zručností, no i tak sa potrebovali vyjadrovať skrz muziku“.[3] V decembri 1976 anglický fanzine Sideburns uverejnil dnes už kultovú ilustráciu troch akordov s titulkom „toto je akord, toto je ďalší a toto je tretí. A teraz môžeš založiť kapelu“.[7] Názov singlu newyorskej punkovej skupiny Stimulators z roku 1980, „Loud Fast Rules!“, (Hlučné, rýchle pravidlá) výstižne pomenoval základný hudobný prístup punku.[8]

Niektoré popredné britské punkrockové skupiny odmietali nielen vtedajší mainstreamový rock a kultúru s ním spojenú, ale dištancovali sa tiež od svojich významých predchodcov: v skladbe „1977“ od The Clash sa spieva „žiadny Elvis, Beatles ani The Rolling Stones.[9] Rok predtým, keď sa vo Veľkej Británii začala punkrocková revolúcia, bol kultúrnym i hudobným „rokom nula“.[10] Zavrhnúc teda nostalgické pocity, mnohí príslušníci scény si osvojili nihilistický prístup, čo výstižne vyjadroval slogan Sex Pistols „No Future“ (Žiadna budúcnosť).[1] Ako povedal jeden svedok vtedajších udalostí, uprostred nezamestanosti a spoločenských nepokojov v roku 1977 „punková nihilistická pýcha bola najzaujímavejšia vec v Anglicku.“[11] Zatiaľ čo u „opileckých a vyvrheľských punkáčov“ bola bežná dobrovoľná sociálna vylúčenosť, stále jestvoval rozpor medzi ich nihilistickým zjavom a „radikálnym ľavicovým utopizmom“[12] skupín ako Crass, ktoré hnutiu dali pozitívny, oslobodzujúci zmysel. Dlhoročný spolupracovník Clash v narážke na vzhľad člena skupiny Joe Strummer vyhlásil, že „punk rock znamená našu slobodu. Budeme si robiť, to čo sa nám zachce“.[13]

Dôležitým aspektom punkovej subkultúry je autenticita—ľudia zaoberajúci sa punkom i oddaní fanúšikovia skupín, ktoré mali značný podiel na vzniku punku, majú sklon považovať niektorých interpretov (a tiež niektorých fanúšikov) za tzv. „pozérov“, čiže ľudí, ktorí predstierajú príslušnosť k subkultúre, ale nevedia nič o histórii, textoch ani posolstvách skupín, ktorých muziku počúvajú. Výskumník Daniel S. Traber tvrdí, že „dosiahnutie autenticity môže byť pri punkovej identite ťažké“; ako ďalej uvádza, s rozvojom punku sa za pozéra začal „považovať prakticky ktokoľvek“.[14]

Hudobný jazyk a motívy textov

[upraviť | upraviť zdroj]
Členovia skupiny The Sex Pistols počas živého vystúpenia Zľava doprava: spevák Johnny Rotten a gitarista Steve Jones.

Punkrockové skupiny často napodobňujú hudobné štruktúry a aranžmány garážového rocku 60. rokov.[15] Medzi typické punkové hudobné nástroje patria dve elektrické gitary, elektrická basová gitara a bicia súprava, v sprievode speváka. Piesne bývajú kratšie než je bežné u iných obľúbených žánrov. Vplyvom skupiny The Ramones sa punkové skladby hrávali v rýchlom, „krkolomnom“ tempe.[16] Väčšina pôvodných punkrockových skladieb sa držala tradičnej rokenrolovej schémy „verš-refrén“ a taktu 4/4. Neskoršie skupiny nezriedka od tohto pravidla ale upúšťajú. Ako píše kritik Steven Blush, „The Sex Pistols bol stále rokenrolom ... niečo na spôsob najšialenejšej verzie Chucka Berryho. Od toho sa radikálne odchýlil hardcore. To už nebol rock typu verš-refrén. Čo sa týka tvorby piesní, nedržal sa žiadnych zavedených pravidiel. To už bola vskutku svojbytná hudobná forma“.[17]

Punkrockové vokály zavše znejú nosovo,[18] a spevák nezriedka namiesto klasického spievania kričí, bežné je to predovšetkým v hardcorových štýloch.[19] Zmeny v takte, hlasitosti či intonácii nie sú príliš rozšírené.[20] Punkrockový „chrapľavý, škripotavý“ spev a skandovanie ostro kontrastujú s „melodickým a uhladeným“ spevom komerčného rocku.[21] Spev v ranom punku sa tiež vyznačoval „arogantným vrčaním“.[22] Komplikované gitarové sóla sa považujú za pôžitkárske a nepotrebné, i keď jednoduché gitarové sóla sú bežné.[23] Charakteristickým rysom punku je hlasitý, skreslený gitarový zvuk, postavený na silových akordoch.[24] Niektoré punkové skupiny sa nechali ovplyvniť surfrockovými jemnejšími, fidlikantskými gitarovými tónmi. Ďalší muzikanti, medzi inými napríklad Robert Quine, gitarista skupiny The Voidoids, sa nechali ovplyvniť divokým štýlom skupín ako The Velvet Underground či nahrávkami Ikea Turnera z 50. rokov.[25] Basitarové linky nie sú obyčajné veľmi komplikované; príznačný je neúprosný, opakujúci sa „silený rytmus“,[26] aj keď niektorí punkoví basgitaristi—ako napríklad Mike Watt pôsobiaci v skupinách The Minutemen a Firehose—uprednostňujú väčšmi technicky prepracované basové linky. Pri hre na basu sa taktiež obyčajne používa brnkadlo, keďže tóny sa hrajú v rýchlom slede a hranie prstami je nepraktické. Bicie zvyčajne znejú tvrdo a sucho a bicia súprava je zväčša veľmi jednoduchá. Na rozdiel od iných rockových foriem sa v punku synkopy takmer nevyskytujú.[27] Hardcorové bubnovanie býva obzvlášť rýchle.[19] Produkcia býva minimalistická, niektoré skladby bývajú veľakrát dokonca nahraté na domácich kazetových rekordéroch[28] alebo na jednoduchých štvorstopových portastudiách. Zámerom je, aby je nahrávaný zvuk nebol manipulovaný, aby bol čo najvernejší skutočnosti, aby odrážal autenticitu živého vystúpenia.[29]

The Clash počas koncertu v roku 1980.

Texty v punk rocku sú zvyčajne priame a konfrontačné; na rozdiel od textov v iných žánroch populárnej hudby sa opakovane dotýkajú spoločenských a politických otázok.[30] Typickými punkovými piesňami sú napr. „Career Opportunities“ od The Clash a „Right to Work“ od Chelsea, ktoré sa zaoberajú nezamestnanosťou a pochmúrnou realitou mestského života.[31] Predovšetkým v ranom britskom punku sa dôraz kládol na nevraživosť a šokovanie stredného prúdu.[32] Skladby „Anarchy in the U.K.“ a „God Save the Queen“ od Sex Pistols otvorene znevažujú britský politický systém a spoločenské zvyklosti. Bežnou súčasťou textov je anti-sentimentalita a motívy zaoberajúce sa vzťahmi a sexom, ako napríklad v piesni „Love Comes in Spurts“, ktorú napísal Richard Hell a nahral ju zo skupinou The Voidoids. Často sa tiež vyskytuje motív anómie – príkladom sú texty piesní „Blank Generation“ od kapely Hell a „Now I Wanna Sniff Some Glue“ od Ramones. V. Vale, zakladateľ sanfranciského fanzinu Search and Destroy komentoval spájanie punku s takouto tematikou slovami, že „punk bol totálnou kultúrnou revoltou. Išlo o zásadnú konfrontáciu s temnou stranou dejín a kultúry, pravicovými náhľadmi, sexuálnymi tabu, a to v takej miere, ako ešte nikdy predtým“.[33] Kvôli svojej kontroverznej textovej náplni boli niektoré punkové nahrávky odmietané zo strany rádiových staníc a taktiež zo strany významných reťazcov z hudobninami.[34]

Vizuálne a iné prvky

[upraviť | upraviť zdroj]

Klasický punkrovový imidž amerických hudobníkov evokuje subkultúru greasers z 50. rokov a tiež módu spájanú so scénou rockabilly a subkultúrou rockers: tričká, motorkárske bundy a džínsy. Vzhľad Richarda Hella—povestného vynálezcu estetiky spínacích špendlíkov—bol väčšmi obojpohlavný a ošumelý, čím veľkou mierou inšpiroval impresária Sex Pistols Malcolma McLarena, a koniec koncov celý punk.[35][36] (Prvým hudobníkom, ktorý mal na sebe bundu posiatu spínacími špendlíkmi, bol pravdepodobne John D Morton z clevelandskej kapely Electric Eels.)[37] McLarenov partner, módna návrhárka Vivienne Westwoodová, pripisuje prvenstvo v nosení potrhaného trička Johnnymu Rottenovi a basgitarostovi Sex Pistols Sidovi Viciousovi zase pripisuje prvenstvo v používaní spínacích špendlíkov;[38] keďže v súčasnosti si len málo punkerov môže dovoliť kúpiť McLarenove a Westwoodovej dizajnérske kúsky, také obľúbené u Sex Pistols, vyrábajú si svoje vlastné kópie, charakteristické svojou štýlovou rôznorodosťou. Mladé ženy v punkovej kultúre zničili zavedené rockové stereotypy, ktoré ženy štylizovali do podoby „pokorných sexuálnych mačiatok“.[39] Prvé punkové hudobníčky boli známe svojím rozmanitým imidžom; Siouxsie Sioux vynikala bondážou, Patti Smith bola zase povestná svojím ošarpaným hermafroditickým výzorom,[40] ktorým vo veľkej miere ovplyvnila odievanie žien v punku.[41] Časom sa bežnou súčasťou punkovej módy stali tetovania, piercingy či kovové hroty a špice, teda prvky, ktoré mali pôsobiť „rušivo a zlostne“.[42] Ďalším dôležitým prvkom punkrockovej scény je extravagantný účes, čím sa dáva najavo sloboda prejavu.[43] Pôvodne sa nosil krátky a strapatý zostrih; neskôr sa poznávacím znamením punkerov stalo číro,[44] vlasy sa tiež nosia upravené ako bodce.[43]

Britskí punkáči, asi 1986.

Správanie punkových hudobníkov sa pri živých vystúpeniach výrazne neodchyľuje od klasického rockového machizmu.[45] Punkové hudobníčky sa od raných štýlov výraznejšie dištancovali. Bádateľ John Strohm naznačuje, že ženy prevzali osobnostné charakteristiky zvyčajne považované za mužskú doménu: „Osvojili si drsný, nedámsky postoj, ktorý sa opieral väčšmi o machistické chvastúnstvo garážových kapiel 60. rokov, než o vypočítavý dievčenský imidž skupín ako The Runaways.“[40] Znalec Dave Laing naznačuje, že basgitaristka Gaye Advert si osvojila prvky mužskej módy, len preto aby v očiach publika získala status „sexy“.[46] Laing tiež poukazuje na inovatívny a náročný štýl živých vystúpení, badateľný na anti-erotickom prístupe Siouxsie Sioux, Ari Up zo skupiny The Slits, či Poly Styrene z kapely X-Ray Spex.[47]

Pre nedostatok výrazných synkopických prvkov sa v punku vyvinuli „netradičné“ tanečné formy. Typickým tanečným štýlom je pogo.[48] Iniciovanie prvého poga sa pripisuje na vrub Sidovi Viciousovi, keď sa ešte v období pred vstupom do Sex Pistols zúčastnil jedného z ich koncertov.[49] Pre hardcorové koncerty je typický moshing, agresívnejšia forma poga. Nedostatok konvenčných tanečných rytmov bol hlavným dôvodom, prečo sa punku nikdy nepodarilo vo veľkej miere výrazne komerčne preraziť.[50]

Stieranie vzdialenosti medzi umelcom a publikom je základom punkovej mravouky.[51] Účasť fanúšikov na koncertoch je preto dôležitá; v dobe vrcholného rozkvetu hnutia to často zachádzalo do očividne perverzného, no náležite „punkového“ extrémneho ponímania tejto etiky. Kapely prvej vlny britského punku ako napríklad Sex Pistols a The Damned urážali a inak podpichovali svoje publikum k intenzívnym reakciám. Laing identifikoval tri primárne formy fyzickej reakcie divákov na podpichovanie: hádzanie plechoviek, inváziu na pódium a pľutie.[52] V hardcore je invázia na pódium zväčša predohrou k stage divingu. Mnohí fanúšikovia založili svoju vlastnú alebo sa pridali do už existujúcej kapely; ďalší prívrženci punku tiež významne prispeli k rozvoju scény amatérskymi a informálne rozširovanými časopismi—podľa Lainga bol v Anglicku punk „prvým hudobným žánrom, ktorý podnietil vznik väčšieho množstva fanzinov“.[53]

Etymológia a klasifikácia

[upraviť | upraviť zdroj]
Patti Smith počas živého vystúpenia roku 1976.

V 16. až 18. storočí bol v angličtine výraz punk bežne používaným, oplzlým synonymom pre „prostitútku“.[54] Tento pojem sa postupne začal používal ako opis „mladého pasáka, hrdloreza, banditu či hrubiána“.[55]

Prvé známe použitie frázy punk rock sa objavilo v americkom denníku Chicago Tribune 22. marca 1970.[56] V decembrovom vydaní časopisu Creem z roku 1970 sa redaktor vyjadril o Iggym Popovi ako „o tom Stoogeovskom punkáčovi“ („that Stooge punk“).[57] Prvým hudobným kritikom, ktorý použil pojem punk rock bol roku 1971 Greg Shaw: v aprílovom vydaní časopisu Rolling Stone sa vyjadril o piesni od The Guess Who ako o „dobrom, nepríliš nápaditom punk rock and rolle“.

V decembri 1972 sa už pojem bežne používal v tlači.[58] V máji 1973 Billy Altman začal vydávať krátkotrvajúci punk magazine, ktorý predchádzal rovnomernej väčšmi známej publikácii z roku 1975, avšak, na rozdiel od neskoršieho časopisu, sa venoval predovšetkým rozpravám o garážových a psychedelických počinoch zo 60. rokov.[59][60]

V roku 1975 sa punk používal v súvislosti s takými rozličnými interpretmi ako Patti Smith Group, Bay City Rollers či Bruce Springsteen.[61] Keď sa začínala dostávať do povedomia scéna spájaná s newyorským klubom CBGB, bolo potrebné nájsť nové pomenovanie pre vznikajúci osobitý zvuk. Majiteľ klubu Hilly Kristal nazýval toto nové hnutie pojmom „street rock“. V súvislosti s použitím slova punk spomína John Holmstrom časopis The Aquarian Weekly, keď sa v ňom „opisovalo dianie v CBGB“.[62] Ku kodifikácii tohto pojmu prispel nemalou mierou časopis Punk, ktorý koncom roku 1975 založili Holmstrom, McNeil a Ged Dunn.[63] „Bolo úplne jasné, že toto slovo bolo čoraz populárnejšie,“ poznamenal Holmstrom. „Usúdili sme, že by sme si ho mali prisvojiť, skôr než to spraví niekto iný. Chceli sme sa oprostiť od toho balastu, proste rock 'n' roll obnažený na kosť. Chceli sme späť zábavu a živelnosť.“[61]

História

[upraviť | upraviť zdroj]

Korene

[upraviť | upraviť zdroj]

Garážový rock a bigbít

[upraviť | upraviť zdroj]
Pozri aj: Garage rock, Protopunk, Mods a Bigbít

Podľa jednej teórie punk rock ako taký možno počuť už v piesni Ritchieho Valensa „La Bamba.“ Skúste porovnať Valensove trojakordové mariachi kvákanie s „Louie Louie“ od The Kingsmen, potom porovnajte „Louie Louie“ s „You Really Got Me“ od The Kinks, potom „You Really Got Me“ s „No Fun“ od The Stooges, potom „No Fun“ s „Blitzkrieg Bop“ od The Ramones, a nakoniec si všimnete, že „Blikskrieg Bop“ znie presne ako „La Bamba.“[64]

V prvej polovici 60. rokov 20. storočia sa v Severnej Amerike začali objavovať skupiny hrajúce garážový rock, v súčasnosti považované za priekopníkov punk rocku. The Kingsmen zabodovali v roku 1963 svojou verziou skladby od Richarda Berryho „Louie, Louie“, čím vymedzili charakteristické znaky punk rocku.[65] Potom ako sa Beatles prvýkrát objavili v americkej televíznej relácii The Ed Sullivan Show, Britská invázia a fenomén garážových rockových skupín nabrali v USA na obrátkach.[66] Okolo roku 1965 tvrdší zvuk britských počinov, ako napríklad The Rolling Stones, The Kinks, The Who či The Yardbirds, bol čoraz väčšmi ovplyvňovaný americkými garážovými skupinami.[67] Surový zvuk amerických skupín, ako boli The Sonics, The Seeds, The Remains, The Standells či The Shadows of Knight, bol predzvesťou štýlu neskorších kapiel.[67] Začiatkom sedemdesiatych rokov niektorí kritici používali termín „punk rock“ na označenie garážových skupín z polovice 60. rokov[68] i následných počinov, ktoré navidomoči pokračovali v ich štylistickej tradícii, ako napríklad The Stooges.[69]

V roku 1964 vyšli v Anglicku, z veľkej časti pod vplyvom mládežníckeho hnutia Mods a bigbítových skupín, hitové singly „You Really Got Me“ a „All Day and All the Night“ od the Kinks, ktoré boli ovplyvnené skladbou „Louie, Louie“.[70][71] V roku 1965 The Who vydali hymnu Mods „My Generation“, ktorá bola podľa Johna Reeda predzvesťou druhu „mozgovej zmesi hudobnej divokosti a rebelského postoja“, ktorý neskoršie charakterizoval väčšinu britského punk rocku v 70. rokoch.[72][72] Fenomén garážového rocku a bigbítu prenikol aj za hranice Severnej Ameriky a Británie.[73] Skladbu „Wild About You” (1965) od austrálskej skupiny The Missing Links o desať rokov neskôr prevzala ďalšia austrálska kapela The Saints.[74][75] V roku 1965 nahrala peruánska kapela Los Saicos skladbu „Demolicion“, pozoruhodný príklad ranného punku.[76]

Post-psychedelic proto-punk

[upraviť | upraviť zdroj]
Iggy Pop, prezývaný „krstný otec punku“.[77]

V auguste 1969 debutovala eponymným albumom skupina The Stooges pochádzajúca z mestečka Ann Arbor v Michigane. Podľa kritika Greila Marcusa kapela vedená spevákom Iggym Popom vytvorila „zvuk à la Airmobile od Chucka Berryho—akurát že ohlodaný na kosť“.[78] Album produkoval John Cale, bývalý člen newyorskej experimentálnej rockovej skupiny The Velvet Underground, ktorá sa preslávila ako priekopník undergroundového rocku a ktorá či už priamo alebo nepriamo ovplyvnila mnohé vznikajúce punkové skupiny.[79] Začiatkom 70. rokov skupina New York Dolls zmodernizovala pôvodný divoký rokenrol z 50. rokov a vytvorila módu neskoršie známu ako glam punk.[80] Newyorské duo Suicide hralo jednoduchú, experimentálnu muziku, na koncertoch okorenenú netradičnými prvkami, inšpirovanými The Stooges. V klube Coventry v newyorskej štvrti Queens vystupovali The Dictators, ktorý rockom dávali najavo svoj sarkastický postoj a humor.[81] V Bostone upútala pozornosť svojim minimalistickým štýlom kapela The Modern Lovers, ktorú viedol oddaný nasledovník Velvet Underground Jonathan Richman. V roku 1974 sa začala utvárať regenerovaná scéna okolo novootvoreného klubu Rathskeller na námestí Kenmore. K jej čelným predstaviteľom možno zaradiť kapely ako The Real Kids, založenú bývalým členom Modern Lover Johnom Felicom; Willie Alexander and the Boom Boom Band, ktorých frontman bol v roku 1971 zopár mesiacov členom Velvet Underground; či Mickey Clean and the Mezz.[82]

Velvet Underground, asi 1968.

Britskí Deviants hrali koncom 60. rokov zmes psychedelických štýlov so satirickým, anarchistickým nádychom a záľubou v situacionistických vystúpeniach, ktorými predbehli Sex Pistols o takmer celé jedno desaťročie.[83] V roku 1970 sa tento počin pretvoril na kapelu Pink Fairies, pokračujúc v nastolenom trende.[84] Kapely z londýnskej krčmovej scény vrátili rock ku koreňom a začali hrať jednoduchú, tvrdú, muziku inšpirovanú R&B. Okolo roku 1974 začala dláždiť cestu novým kapelám jednotka na scéne Dr. Feelgood, ku ktorým medzi inými patrili The Stranglers a Cock Sparrer, ktoré mali neskoršie zohrať svoju úlohu v punkovej explózii. V rámci tejto krčmovej scény sa vytvorili podmienky na to, aby mohli vystupovať nekomerčné skupiny a vydávať svoje nízkonákladové nahrávky pomocou nezávislých nahrávacích spoločností.[85] K ďalším skupinám, ktoré toho roku vznikli, patrí tiež The 101ers. Ich spevákovi, ktorý si neskôr začal hovoriť Joe Strummer[86] sa pripisuje, že prepojil pub rock s punk rockom.[5] Napriek tomu, že zdieľajú niektoré spoločné postoje a hodnoty, cieľom pub rocku bolo skôr naviazať na tradíciu pôvodných rokenrolových interpretov, zatiaľ čo cieľom punku bolo práve narušenie tradície.[87]

Kapely predvídajúce nadchádzajúce hnutie sa objavovali v takých vzdialeným končinách ako bol západonemecký Düsseldorf, kde v roku 1971 vznikla kapela Neu! vychádzajúca z krautrockovej tradície skupín ako Can.[88] Japonská protispoločenská čvarga Zunō Keisatsu (Mozgová polícia) miesila acid rock a folk. Banda musela sústavne čeliť cenzúre a svoje živé vystúpenia minimálne jedenkrát okorenili masturbáciou.[89] Nová generácia austrálskych garážových kapiel, čerpajúca inšpiráciu najmä z odkazu The Stooges a MC5, sa ešte väčšmi priblížila k zvuku, ktorý sa už zanedlho mal začať nazývať „punk“: z Brisbane sa vynorili The Saints inšpirovaní surovým zvukom britských Pretty Things, ktorý roku 1975 podnikli neslávne známu koncertnú šnúru po Austrálii a Novom Zélande.[90]

1974–1976: Prvopočiatky

[upraviť | upraviť zdroj]

New York

[upraviť | upraviť zdroj]

Na vznik newyorskej punkrockovej scény mali vplyv rôzne zdroje, ako napríklad „trashová kultúra“ z konca 60. rokov, či podzemný rock zo začiatku 70. rokov sústredený v kultúrnom zariadení Mercer Arts Center v Greenwich Village, kde vystupovali aj New York Dolls.[91] Počiatkom roku 1974 sa začala formovať nová scéna, ktorá sa zabývala v klube CBGB, ktorý sa tiež nachádzal v dolnom Manhattane. Ústrednou figúrou sa stala skupina Television, podľa kritika Johna Walkera „fundamentálna garážová kapela plná nadutosti“.[92] V klube tiež vystupovali kapely Stooges, the Heartbreakers, MC5, Talking Heads, Mink DeVille a iné. K ďalším návštevníkom CBGB patrila tiež speváčka Patti Smith, ktorá svojím debutovým feministickým albumom Horses z novembra 1975 značne ovplyvnila rozvoj a vznik punk rocku.[93][94]

Priečelie legendárneho hudobného klubu CBGB v New Yorku.

Všetky tieto skupiny sa dnes ale skôr považujú za proto-punk. Avšak za jednu z prvých punkových kapiel vôbec sa považuje kapela Ramones, ktorá vznikla v roku 1974 v USA. Ramones ako prví použili v piesni spojenie punk rock (Judy is a Punk). Spoločne s inými skupinami vlastne vytvorili základy punkovej uniformy (kožené bundy (krivák), ošúchané úzke džínsy a topánky Converse).[95] Tento šýl obliekania u niektorých punkerov pretrváva dodnes. Ramones hrali surový, rýchly rock’n’roll, ich piesne boli krátke a prestávky medzi nimi ešte kratšie (často iba rýchle odrátanie 1,2,3,4, go!), vlastne „to niekedy vypadalo, že neovládajú ani úplne rytmické základy“.[96] V roku 1976 vydávajú svoj prvý rovnomenný album, ktorým predchádzajú o jeden rock britskú punkovú vlnu. Po hudobnej stránke sa skupina nechala inšpirovať rôznymi vplyvmi: klasickými rockovými skupinami ako the Beach Boys, the Who, the Beatles, the Kinks, Led Zeppelin, the Rolling Stones, the Doors či Creedence Clearwater Revival. Čerpali tiež zo zvuku hardrockových kapiel ako MC5 a Black Sabbath.[97]

Veľká Británia

[upraviť | upraviť zdroj]
Sex Pistols na koncerte v Amsterdame v roku 1977.
Clash počas koncertu roku 1980 v nórskom Osle. Zľava doprava: Strummer, Jones a Simonon.

Punkový hudobný štýl sa rozšíril aj do zámoria, presnejšie do Veľkej Británie. Napriek takmer štylistickej identite sa tento žáner v Európe vyznačuje extrémnou politizáciou, a to tak v textoch, ako aj v správaní. Najmä v Londýne začali vznikať prvé punkové skupiny, ktoré vzišli z kombinácie rôznych faktorov charakteristických pre súdobú Britániu: doznievajúci radikalizmus 60. rokov, hospodárska kríza a silný odpor voči zavedenému systému.[98]

Kľúčovou figúrou zodpovednou za migráciu punk rocku do Európy je britský občan Malcolm McLaren. Po krátkom období, kedy neoficiálne manažoval skupinu New York Dolls, sa v máji 1975 vracia do Londýna, inšpirovaný vznikom novej newyorskou scény v klube CBGB. Spoločne s módnou návrhárkou Vivienne Westwoodovou vlastnil na ulici King's Road módny butik zvaný Sex, zameraný na alternatívnu „anti-módu“ prinesenú zo zámoria: tričká, kožené bundy, vybíjané opasky a pod.[99] Začal tiež pracovať ako manažér skupiny The Swankers, ktorá sa čoskoro stala známou pod novým názvom Sex Pistols.[100] Vo februári 1976 si skupinu prvýkrát významnejšie všimla aj tlač; gitarista skupiny Steve Jones vyhlásil, že Sex Pistols nie sú ani tak hudbou ako skôr „chaosom“.[101] Kapela nezriedka obecenstvo dostávala takmer do stavu nepríčetnosti.[102] McLaren propagoval Sex Pistols ako kľúčových hráčov v novom mládežníckom, „tvrdom a húževnatom“ hnutí.[98]

Ďalšou významnou udalosťou bolo spoločné vystúpenie kapiel Ramones, The Stranglers a Flamin 'Groovies 4. júla 1976, ktorého sa v londýnskom klube Roundhouse zúčastnilo okolo 2000 návštevníkov.[103] V ten istý večer debutovala tiež skupina The Clash a deň nato sa niektorí členovia Sex Pistols a The Clash zúčastnili koncertu Ramones v klube Dingwalls.[104] 6. júla odohrali svoje prvé vystúpenie The Damned a Sex Pistols po prvýkrát vystúpili v Londýne. Tieto udalosti značili veľmi dôležitý medzník vo vývoji anglického punk rocku.[105]

V nasledujúcich mesiacoch sa punkrockové publikum a počet kapiel značne rozrástli; nárast v popularite a návštevnosti koncertov bol poháňaný úspechom Sex Pistols.[106] V Londýne vznikli skupiny The Damned, The Vibrators, The Slits, X-Ray Spex, Siouxsie & the Banshees, Eater, UK Subs, The Adverts či kapela z Chelsea zvaná Generation X. V juhovýchodnom Anglicku začína pôsobiť kapela Sham 69, v oblasti Manchesteru vznikajú the Buzzcocks, kapela pôvodne známa ako Warsaw a neskoršie ako Joy Division.[107] V Durhame sa formuje Penetration a v Surrey vzniká kapela The Jam, vo veľkej miere ovplyvnená hnutím mods revival.

V októbri 1976 sa The Damned stávajú prvou anglickou skupinou vydávajúcou singel, romanticky ladený „New Rose”.[108] 26. novembra prichádzajú s debutovým singlom tiež Sex Pistols; svojím Anarchy in the UK kapela úspešne dosahuje svoj cieľ stať sa „národným škandálom“.[109] Následne sa kapely Sex Pistols, The Clash, The Damned a The Heartbreakers vydávajú na takzvané Anarchistické turné, sériu vystúpení po Veľkej Británii. Nebolo však príliš úspešné, keďže kvôli vyčíňaniu fanúšikov i muzikantov bolo mnoho vystúpení zrušených.[110] Neslávne známym sa stal najmä gitarista Pištolí Steve Jones kvôli svojej násilnej potýčke s televíznym moderátorom.[111]

1977–1978: Druhá vlna

[upraviť | upraviť zdroj]

V roku 1977 sa začala objavovať druhá vlna punk-rockových skupín v troch krajinách, kde sa punk zrodil, ako aj na mnohých iných miestach. Skupiny z rovnakých scén často zneli od seba veľmi odlišne, odrážajúc tak eklektický stav punkovej hudby počas tohto obdobia.[112] I keď v Severnej Amerike, Austrálii a na nových miestach, kde sa objavila, sa stále jednalo prevažne o podzemný fenomén, v Spojenom Kráľovstve sa nakrátko zmenil na veľkú senzáciu.[113][114]

Severná Amerika

[upraviť | upraviť zdroj]

Začiatkom roku 1977 bežala kalifornská punková scéna na plné obrátky. V Los Angeles fungovali tieto kapely: the Weirdos, The Zeros, the Bags, Black Randy and the Metrosquad, the Germs, Fear, The Go-Go's, X, the Dickies, a presťahovaní Tupperwares, teraz známi pod menom the Screamers.[115] V San Francisku patrili k druhej vlne kapely ako the Avengers, The Nuns, Negative Trend, the Mutants, a the Sleepers.[116] The Dils z kalifornského mesta Carlsbad pendlovali hore-dolu medzi týmito dvoma metropolami.[117] Z Portlandu v Oregone pochádzala zase skupina The Wipers a v Seattli vznikla kapela the Lewd.[118]

Za vznikom nemalej kanadskej scény stojí protopunková skupina z Toronta, Dishes.[119] V Ontáriu patria medzi rané zoskupenia tieto kapely: the Diodes, the Viletones, Battered Wives, the Demics, Forgotten Rebels, Teenage Head, the Poles, a the Ugly.

V polovici roku 1977 už pôvodný nekompromisný sound punku v centre New Yorku ustupoval novému anarchistickému zvuku kapiel Teenage Jesus and the Jerks či Mars, priekopníkov štýlu, ktorý ma byť známy ako no wave,[120] aj keď viaceré pôvodné punkové kapely boli stále aktívne a dokonca vzniklo aj zopár nových kapiel hrajúcich klasický punk. V neďalekom New Jersey vznikli Misfits. Keď v apríli 1977 odohrali svoj prvý koncert v klube CBGB, ich nenapodobiteľný štýl inšpirovaný béčkovými filmami a neskôr známy ako horror punk, bol ešte stále len vo vývoji.[121]

The Misfits – skupina, ktorá v New Jersey vytvorila nový štýl, „horror punk“.

V januári vyšiel druhý album the Ramones Leave Home.[122] V októbri vyšli ďalšie debuty: Richard Hell and the Voidoids vydali prvú dlhohrajúcu dosku Blank Generation, a the Heartbreakers vydali album L.A.M.F.[123] V priebehu turné 1976/77 sa spevák Heartbreakers Johnny Thunders zaslúžil o spopularizovanie heroínu medzi punkovými fanúšikmi.[124] V novembri 1977 vyšiel tretí album Ramones, Rocket to Russia.[125] Vo Washingtone, D. C. sa začiatkom roku 1978 jazz-fusion kapela Mind Power pretransformovala do kapely Bad Brains, jednej z prvých kapiel hrajúcich štýl známy ako hardcore punk.[126][127]

Veľká Británia

[upraviť | upraviť zdroj]

1. decembra 1976 došlo v priamom prenose k potýčke medzi Sex Pistols a TV moderátorom Billom Grundym, čo viedlo k tomu, že britskému punku sa začalo dostávať veľkej pozornosti médií, i keď niektoré obchody odmietali predávať punkové nahrávky a rádia tiež neradi zaraďovali punk do svojich playlistov.[128] Záujem médií o punkové výtržnosti začal naberať na obrátkach: 4. januára 1977 sa na titulnej stránke londýnskych novín The Evening News objavila správa o tom, ako Sex Pistols „vracali a pľuli počas cesty na let do Amsterdamu“.[129] Vo februári 1977 vyšiel debutový album skupiny the Damned Damned Damned Damned, ktorý sa v britskom rebríčku vyšplhal na tridsiate šieste miesto. Vo vlastnom náklade vydané EP Spiral Scratch manchesterskej skupiny Buzzcocks značnou mierou prispelo k rozvoju prístupu DIY (urob si sám) a k britskému punkovému regionalizmu.[130] Dva mesiace nato vyšiel eponymný album The Clash a vyšplhal sa na dvanáste miesto albumového rebríčka; singel „White Riot” sa dostal do rebríčka top 40. V máji sa Sex Pistols podarilo dosiahnuť novú úroveň kontroverznosti (a druhé miesto v singlovom rebríčku) so skladbou „God Save the Queen”. Do skupiny tiež prišiel nový basový gitarista, Sid Vicious, ktorý bol ukážkovým príkladom typického punkera.[131] Nadávky počas interview s Grundym a kontroverzia okolo „God Save the Queen” viedla k morálnej panike.[132]

Po celom Spojenom kráľovstve začali vznikať húfy punkrockových kapiel, od Londýna cez Belfast (Stiff Little Fingers a Dunfermline) až po Škótsko (the Skids). Väčšina síce fungovala len krátko, nezriedka nahrajúc len jeden či dva single u nejakého malého vydavateľstva, niektoré však dali vzniknúť novým trendom. Crass z Essexu spojili vášnivosť a priamočiarosť punk rocku so zapáleným anarchistickým svetonázorom, a veľkou mierou prispeli k vzniku anarcho-punkového hnutia.[133] Sham 69, londýnski Menace, či Angelic Upstarts zo South Shields na severovýchode, skombinovali prostoduchý sound s populistickým textami, vytvoriac tak štýl známy ako street punk (pouličný punk). Tieto kapely výslovne sa hlásajúce k pracujúcej triede boli v ostrom kontraste so skupinami, ktoré neskôr mali byť súčasťou post-punkového fenoménu.

Okrem trinástich pôvodných skladieb, ktoré mali definovať punk rock, debutový album the Clash obsahoval aj cover-verziu jamajského reggae hitu „Police and Thieves“.[134] Aj ďalšie skupiny z prvej vlny ako the Slits či nováčikovia typu the Ruts alebo the Police boli vzájomne prepletené so subkultúrami reggae a ska, osvojujúc si ich rytmy a produkčné štýly. Punkrockový fenomén tiež pomohol rozprúdiť svojbytné ska revivalové hnutie známe ako 2 Tone, ktoré sa točilo okolo kapiel ako boli the Specials, the Beat, Madness či the Selecter.[135]

Ako sa punk postupne v priebehu leta 1977 stával celonárodným fenoménom, punkoví muzikanti a fanúšikovia začali byť v narastajúcej miere terčom násilných útokov zo strany Teddy boys, futbalových chuligánov a ďalších nevraživcov. Jedna kapela spriaznená s Teddy boys dokonca nahrala skladbu „The Punk Bashing Boogie” (voľný preklad:. „Boogie o mlátení punkerov“.[136] Cenzúra v rádiu, neochota predajcov držať určité punkové nahrávky a zákazy veľkých akcií viedli u punkových skupín k dvom veciam: po prvé, niektoré skupiny sa začali označovať ako nová vlna, aby tak získali vysielací priestor a možnosť koncertovania; po druhé, ďalšie kapely sa začali spoliehať samé na seba – samy si vydávali a distribuovali nahrávky, či už z ruky do ruky alebo ich posielali poštou.[137]

Austrália

[upraviť | upraviť zdroj]

Vo februári 1977 vyšiel vo vydavateľstve EMI debutový album skupiny The Saints, (I'm) Stranded, ktorý kapela nahrala za dva dni.[138] V apríli sa The Saints presťahovali do Sydney, kde sa dali dohromady s kapelou Radio Birdman kvôli pamätihodnej akcii, ktorá sa konala v budove Paddington Town Hall, bývalej radnice.[139] V Sydney tiež vznikla skupina Last Words. V máji sa the Saints sťahovali opäť, tentokrát do Veľkej Británie. V júni vydávajú Radio Birdman album Radios Appear u svojej vlastnej nahrávacej spoločnosti Trafalgar label.[140]

Lídrom perthskej scény sa nakrátko stali The Victims so svojím, vo vlastnom náklade vydanom, albumom „Television Addict“. K ďalším austrálskym kapelám druhej vlny patrili tiež the Scientists, Johnny Dole & the Scabs, Shock Treatment, the Hellcats, či Psychosurgeons (neskoršie známi ako the Lipstick Killers) zo Sydney;[141] The Leftovers, The Survivors, a Razar z Brisbane;[142] a La Femme, the Negatives, a the Babeez (neskoršie známi ako the News) z Melbourne.[143] Členom melbournskej, art rockom ovplyvnenej skupiny, Boys Next Door bol spevák Nick Cave, ktorý sa neskôr stane jedným z najznámejších predstaviteľov post-punku.[144]

Zvyšok sveta

[upraviť | upraviť zdroj]

Punkrockové scény začali medzičasom vznikať po celom svete. Parížska subkultúra známa ako les punks, ktorá pozostávala z fanúšikov amerického muzikanta Lou Reeda, existovala už niekoľko rokov.[145] Debutový singel Stinky Toys, „Boozy Creed“, vyšiel v septembri. Bola to pravdepodobne prvá punkrocková nahrávka, ktorá nemala anglické texty, aj keď, ako poznamenáva hudobný historik George Gimarc, pri tomto type hudby je to niekedy ťažké tvrdiť s istotou, keďže texty bývajú často nezrozumiteľné.[146] Mesiac nato uzrel svetlo sveta prvý singel skupiny Métal Urbain, „Panik“.[147]

V roku 1977 vyšiel taktiež debutový album hamburskej skupiny Big Balls and the Great White Idiot, ktorú možno považovať za prvú západonemeckú punkovú kapelu.[148] Medzi ďalšie nemecké punkové počiny možno zaradiť Fred Banana Combo či Pack. Kapely inšpirované predovšetkým britským punkom podnietili vznik hnutia Neue Deutsche Welle (NDW; Nová Nemecká vlna).

Rozvoj škandinávskeho punku podnecovali už od prvých dní turné kapiel typu the Clash a the Ramones (obidve vystúpili v máji 1977 v Štokholme), a zásluhu malo tiež turné Sex Pistols po Dánsku, Švédsku a Nórsku v júli toho roku. Len vo Švédsku vznikli v priebehu niekoľkých rokov stovky punkových singlov.[149]

Ďalšie scény vznikali tiež v Japonsku[150], Indonézii[151], Južnej Afrike[152] či Mexiku.

1979–1984: Rozkol a diverzifikácia

[upraviť | upraviť zdroj]
Skupina Flipper počas živého vystúpenia, 1984.

Okolo roku 1979 začalo v južnej Kalifornii vznikať hardcore-punkové hnutie. Medzi prívržencami nového zvuku a starším punkrockovým publikom sa vyvinula rivalita. Hardcore, príťažlivý pre mladšie, väčšmi predmestské publikum, bol niektorými vnímaný ako antiintelektuálny, príliš násilný a hudobne obmedzený. V Los Angeles boli tieto protichodné frakcie často označované ako „hollywoodski pankáči“ resp. „plážoví pankáči“, čo odkazovalo na ústredné postavenie Hollywoodu v pôvodnej punkrockovej scéne v LA, resp. na popularitu hardcoru v pobrežných okresoch South Bay a Orange County.[153]

Keď sa hardcore stal dominantným punkrockovým štýlom, mnoho kapiel zo staršieho kalifornského punkrockového hnutia sa rozpadlo.[154] Po celej Severnej Amerike sa začalo rozpadať množstvo ďalších punkových kapiel prvej a druhej vlny, zatiaľ čo mladší hudobníci inšpirovaní týmto hnutím skúmali nové variácie punku. Niektoré rané punkové kapely prešli na hardcore. Neveľa, menovite Ramones, Richard Hell and the Voidoids, či Johnny Thunders and the Heartbreakers, pokračovalo v štýle, ktorý pomohli vytvoriť. Sanfranciská skupina Flipper, založená roku 1979 bývalými členmi skupiny Negative Trend and the Sleepers, prekročila hranice medzi „klasickým“ punkom, post-punkom a hardcorom.[155] Stali sa z nich „králi panujúci americkému podzemnému rocku, teda aspoň na pár rokov“.[156]

V júni 1978, keď sa počas svojho anglického turné rozpadli Radio Birdman,[140] pôvodná jednota medzi bohémami, punkermi zo strednej triedy (medzi nimi nechýbali študenti umeleckých škôl) a robotníckymi punkermi, už bola minulosťou.[157] Na rozdiel od Severnej Ameriky zostalo viac kapiel z pôvodného britského punkového hnutia aktívnych a pokračovalo v ďalšej kariére, aj keď sa ich štýly vyvíjali a rozvetvovali. Medzitým vznikli nové odnože Oi! a anarcho-punk. Po hudobnej stránke sa jednalo o odpoveď na agresivitu amerického hardcoru, mierili však na iný typ poslucháča; textová náplň bola tiež veľmi podobná, zameraná na kritiku zavedených poriadkov. Ako to opísal Dave Laing, model punku v období po roku 1978 bol založený na rytmoch skupín ako Ramones, Vibrators či Clash; ako píše ďalej, „zrazu bolo nevyhnutné znieť jedným konkrétnym spôsobom, keď ste chceli aby vás mali za „punkovú skupinu.“[158] Vo februári 1979 zomrel v New Yorku na predávkovanie heroínom bývalý basgitarista skupiny Sex Pistols Sid Vicious. Ak rozchod Sex Pistols v predošlom roku znamenal koniec pôvodnej britskej punkovej scény, aj s jej prísľubom kultúrnej transformácie, pre mnohých smrť Viciousa bola len potvrdením domnienky, že punk bol odsúdený na zánik už od samého počiatku.[159]

Na prelome desaťročí už bolo punkrockové hnutie hlboko rozdelené pozdĺž kultúrnych a hudobných línií, dajúc tak vzniknúť rôznym derivačným scénam a formám. Na jednej strane boli umelci novej vlny a post-punku; niektorí si osvojili prístupnejší hudobný jazyk a získali si značnú popularitu, zatiaľ čo iní sa vydali experimentálnejšími, menej komerčnými smermi. Na druhej strane boli hardcorové, Oi! a anarcho-punkové kapely, ktoré boli úzko previazané s podzemnými hnutiami, a podnietili vznik množstva subžánrov.[160] Niekde medzi nimi sa nachádzali pop-punkové kapely so svojimi ideálnymi „hatlaninami“; podľa definície Kevina Lycetta, spoluzakladateľa kapely The Mekons, išlo o „niečo medzi Abbou a Sex Pistols”.[161] Objavila sa celá rada ďalších štýlov, mnohé z nich fúzie s dávno zabehnutými žánrami. Album Clash London Calling, ktorý vyšiel v decembri 1979, ilustroval šírku odkazu klasického punku. Kombinujúc punk rock s reggae, ska, R&B a rockabilly, si tento album časom vydobyl uznanie čoby jedna z najlepších rockových nahrávok vôbec.[162] Súčasne, ako to poznamenáva spevák Flipper Bruce Loose, s nástupom relatívne obmedzenej hardcorovej scény sa začala vytrácať rôznorodosť, ktorá bola predtým pre punk taká typická.[112] Ak bol ranný punk, rovnako ako väčšina rockových scén, v konečnom dôsledku zameraný na mužské publikum, hardcore a Oi! scény boli ešte väčšmi, k čomu prispievali tiež typické tanečné prejavy ako pogo a moshing.[163]

Nová vlna

[upraviť | upraviť zdroj]
Bližšie informácie v hlavnom článku: New Wave (hudba)
Debbie Harry zo skupiny Blondie počas živého vystúpenia v Toronte roku 1977.

V roku 1976—najskôr v Londýne, potom aj v Spojených štátoch—sa začalo pre niektoré progresívnejšie punkové kapely používať doplnkové označenie „New Wave“ (angl. „Nová vlna“); tieto dva pojmy boli v podstate vzájomne zameniteľné.[164] Zásluhy na vytvorení tohto pojmu v súvislosti s týmto typom hudby sa pripisujú na vrub novinárovi britského hudobného plátku NME Royovi Carrovi, keď adoptoval pojem zaužívaný v súvislosti s francúzskou kinematografiou 60. rokov.[165] Časom získal pojem „nová vlna“ špecifickejší význam, keď sa takto začal označovať špecifický sound kapiel typu Blondie, Talking Heads, the Cars, the Go-Go's alebo the Police, ktoré zámerne rozšírili svoju inštrumentálnu paletu a vniesli do svojej tvorby prvky tanečnej hudby, popritom sa opierajúc o vycibrenejšiu produkciu; tým pádom nadobro prestali byť označované ako „punk“. Ako naznačuje Dave Laing, aj niektoré plnokrvné punkové britské počiny sa snažili označovať ako „new wave“, aby sa vyhli rozhlasovej cenzúre a stali sa prijateľnejšími pre promotérov.[166]

Umelci novej vlny, ktorí vnášali prvky punkrockovej hudby a módy do popovejších, menej „nebezpečných“ štýlov, sa stali veľmi populárnymi na oboch stranách Atlantiku.[167] Nová vlna sa stala zovšeobecňujúcim pojmom[168] na označovanie takých navzájom odlišných štýlov ako 2 Tone, ska, mod revival; spadali sem tiež poprockoví interpreti Elvis Costello a XTC, ale aj novoromantici typu Ultravox, či synthpopové počiny ako Tubeway Army (pôvodne čistokrvná punková kapela) a Human League, a v neposlednom rade tiež samorasti Devo, ktorí „presahovali punk ešte než punk vôbec existoval“.[169] Keď v roku 1981 vznikla káblová televízia MTV, zameraná na vysielanie hudobných videoklipov, z Novej vlny sa následkom pravidelného rotovania skladieb stal razom popkultúrny fenomén. Napriek tomu sa tomuto typu hudby dostávalo posmeškov čoby hlúpej a jednorazovej.[170]

Post-punk

[upraviť | upraviť zdroj]
Bližšie informácie v hlavnom článku: Post-punk

V rokoch 1976–1977 sa uprostred pôvodného punkového hnutia vo Veľkej Británii objavili skupiny ako Joy Division, the Fall a Magazine z Machesteru; z Leeds pochádzali Gang of Four, a z Londýna sa vynorili ústredné postavy post-punku, the Raincoats. Niektoré skupiny klasifikované ako post-punk, ako napríklad Throbbing Gristle a Cabaret Voltaire, fungovali už nejakú dobu pred vznikom punku;[171] iné, napr. Siouxsie & the Banshees a the Slits, prešli z punk rocku na post-punk. Niekoľko mesiacov po rozpade Sex Pistols John Lydon, vzdávajúc sa prezývky „Rotten“, spoluzakladal spolok Public Image Ltd. Lora Logic, bývalá členka X-Ray Spex, založila kapelu Essential Logic. Skupina Killing Joke vznikla v roku 1979. Tieto kapely boli často hudobne experimentálne, ako niektoré novovlnné spolky; to čo ich robilo „post-punkom“ bol ich špecifický sound, ktorý bol menej popový a na druhej strane temnejší a neokrôchanejší—nezriedka hraničiaci až s atonalitou, ako v prípade kapiel Subway Sect a Wire—a odpor voči vrchnosti, ktorý zdieľali s punkom. Post-punk odrážal tiež celý rad artrockových vplyvov od umelcov ako Syd Barrett, Captain Beefheart, David Bowie, Roxy Music, či Krautrock, a tiež z free jazzu.

Pod hlavičkou post-punku vzniklo nové spoločenstvo hudobníkov, novinárov, manažérov a podnikateľov; k posledne menovaným možno zaradiť najmä zakladateľa vydavateľstva Rough Trade Geoffa Travisa a Tonyho Wilsona z Factory, ktorí významnou mierou prispeli k rozvoju výrobnej a distribučnej infraštruktúry nezávislej hudobnej scény, ktorá dosiahla obdobie najväčšieho rozkvetu v polovici 80. rokov.[172] Obrusujúc hrany svojho štýlu smerom k novej vlne, niekoľko post-punkových kapiel ako New Order (vznikli zo skupiny Joy Division) a The Cure obrátilo svoju pozornosť na komerčné publikum v Spojených štátoch amerických. Bauhaus boli jednou z kapiel, ktoré prispeli k vytvoreniu nového štýlu, gothic rocku. Ďalšie skupiny, ako napríklad Gang of Four, the Raincoats a Throbbing Gristle, ktoré si svojho času vydobyli až kultový status, so spätného pohľadu významnou mierou ovplyvnili modernú populárnu kultúru.[173]

V tejto oblasti býva za prelomový označovaný debutový album kapely Television Marquee Moon vydaný roku 1977.[174] Hnutie no wave (žiadna vlna), ktoré sa v New Yorku vyvinulo koncom 70. rokov, zastúpené umelcami ako Lydia Lunch a James Chance, sa často považuje za americkú paralelu tohto fenoménu.[175] Neskoršie výtvory priekopníkov protopunku v Ohiu Pere Ubu bývajú tiež bežne považované za post-punk.[176] Jednou z najvplyvnejších amerických post-punkových kapiel bola bostonská tlupa Mission of Burma, ktorá priniesla prudké rytmické posuny prevzaté z hardcoru, pretvorené do vysoko experimentálneho hudobného kontextu.[177] V roku 1980 sa austrálski Boys Next Door presťahovali do Londýna a zmenili si meno na the Birthday Party; z tejto kapely sa neskôr vyvinul Nick Cave and the Bad Seeds. Melbournská scéna Little Band pod vedením Primitive Calculators ďalej skúmala možnosti post-punku.[178] Neskorší alternatívni rockoví hudobníci nachádzali medzi týmito post-punkovými predchodcami rôznorodú inšpiráciu, ako aj medzi ich rovesníkmi, novovlnnými kapelami.[179]

Hardcore

[upraviť | upraviť zdroj]
Bližšie informácie v hlavnom článku: Hardcore punk
Bad Brains v klube 9:30 vo Washingtone D.C. roku 1983.

Tento svojrázny štýl punku, charakterizovaný extrémne rýchlymi, agresívnymi rytmami, hrdelným spevom, a obyčajne s politicky ladenými textami, začali roku 1978 vytvárať kapely roztrúsené po Spojených štátoch a Kanade. Prvá väčšia hardcorová scéna vznikla v južnej Kalifornii v rokoch 1978–79[180] spočiatku okolo kapiel ako the Germs a Fear.[181] Hnutie sa čoskoro rozšírilo do celej severnej Ameriky a tiež do sveta.[182][183][184] Ako tvrdí autor Steven Blush, „hardcore pochádza z pochmúrnych predmestí Ameriky. Rodičia presťahovali svoje deti z miest na tieto príšerné predmestia, aby ich ochránili pred ‚realitou‘ miest, aby nakoniec skončili s týmto novým druhom monštra“.[17]

K prvým kapelám, ktorých hudbu možno označiť ako hardcore, sa zaraďujú juhokalifornské počiny Middle Class a Black Flag.[183][184] Bad Brains—čisto černošská kapela, rarita v punku z akéhokoľvek obdobia—položili základy scény vo Washingtone, D.C., keď roku 1980 vydali svoj dynamický singel 'Pay to Cum".[182] K ďalším raným kapelám patria Big Boys z Austinu v Texaxe, sanfranciskí Dead Kennedys, a vancouverské spolky D.O.A. a Dayglo Abortions. Zanedlho sa k nim pripojili interpreti ako Minutemen, Descendents, Circle Jerks, Adolescents a T.S.O.L. v južnej Kalifornii; v D.C. to boli Teen Idles, Minor Threat a State of Alert; a v Austine MDC a the Dicks. Do roku 1981 sa stal hardcore dominantným punkrockovým štýlom nielen v Kalifornii, ale aj vo zvyšku Severnej Ameriky.[185] Rástla tiež newyorská hardcorová scéna, zastupovaná skupinami ako, Misfits, Adrenalin O.D., the Mob, Reagan Youth, či Agnostic Front. Beastie Boys, ktorí sa neskôr preslávia ako hip-hopová kapela, debutovali toho roku hardcorovým albumom. Nasledovali ich the Cro-Mags, Murphy's Law, a Leeway.[186] Okolo roku 1983 sa už skupiny ako minneapoliskí Hüsker Dü, Willful Neglect, chicagskí Naked Raygun, indianapoliskí Zero Boys, či the Faith z D.C., uberali experimentálnejším a vlastne aj melodickejším smerom.[187] Z hardcoru sa stane americký punkrockový štandard 80. rokov.[188] Textová náplň hardcorových piesní je často kritická voči komerčnej kultúre a hodnotám strednej triedy, ako je to napríklad v slávnom songu od Dead Kennedys „Holiday in Cambodia“ (1980).[184]

Straight edge kapely ako Minor Threat, SS Decontrol z Bostonu a 7 Seconds z Rena odmietli sebazničujúci životný štýl mnohých svojich rovesníkov a vybudovali hnutie založené na pozitivite a abstinencii od cigariet, alkoholu, drog a príležitostného sexu.[189]

Skatepunkoví novátori sa uberali inými smermi: Big Boys pomohli vytvoriť funkcore, zatiaľ čo losangeleská tlupa Suicidal Tendencies zohrala zásadnú úlohu pri vzniku novej, heavy metalom nasiaknutej odnože hardcoru, crossover thrashu. V polovici desaťročia vytvorila kapela D.R.I. ďalší podobný superrýchly štýl – thrashcore. Obe tieto odnože vznikli nezávisle od seba na dvoch odlišných miestach.[190] Tales of Terror zo Sacramenta, ktorí zmiesili psychedelický rock z hardcorovým soundom, ovplyvnili tiež vznikajúci nový žáner, grunge.[191] Počin Void z Washingtonu, D.C. bol jedným z prvých punk-metalových crossoverov a ovplyvnil thrash metal.[192][193]

Oi!

[upraviť | upraviť zdroj]
Bližšie informácie v hlavnom článku: Oi!

Po vzore predných punkových kapiel prvej vlny Cock Sparrer a Sham 69, kapely druhej vlny ako Cockney Rejects, Angelic Upstarts, the Exploited, Anti-Establishment či the 4-Skins sa koncom 70. rokov začali usilovne snažiť o opätovné prepojenie punk rocku s prívržencami z pracujúcej triedy a vrátiť sa naspäť na pouličnú úroveň.[194][195] Slovami hudobného historika Simona Reynoldsa, „z tohto dôvodu verili, že hudba musí zostať ‚prístupná a nenáročná‘“.[196] Pôvodne sa ich štýl nazýval „real punk“ (angl. skutočný punk) alebo street punk; vytvorenie škatuľky Oi! sa pripisuje novinárovi britského hudobného časopisu Sounds Garrymu Bushellovi, ktorý s týmto označením prišiel roku 1980. Toto pomenovanie je čiastočne inšpirované zvykom skupiny Cockney Rejects odrátavať pred každou piesňou „Oi! Oi! Oi!“, namiesto zaužívaného „1,2,3,4!“.[197]

Hnutie Oi! poháňal pocit, že mnohí účastníci ranej punkrockovej scény boli, slovami gitaristu the Business Steva Kenta, „hypermoderní univerzitní ľudia používajúci dlhé slová, snažiaci sa byť umeleckými; ... a strácajú kontakt“.[198] Podľa Bushella, „punk mal byť hlasom ľudí čakajúcich na podporu v nezamestnanosti, no v skutočnosti zväčša nebol. Oi však bol realitou punkovej mytológie. Na miestach, odkiaľ [tieto kapely] pochádzali, to bolo tvrdšie a agresívnejšie, produkujúc pritom rovnako kvalitnú hudbu.“[199] Lester Bangs opísal Oi! ako „spolitizované futbalové chorály pre nezamestnaných chuligánov“.[200] Obzvlášť jeden song sa prihováral medzinárodným stúpencom: „Punks Not Dead“ od the Exploited. Ako svoju hymnu si túto pieseň prisvojili skupiny nelojálnej mexickej mládeže, ktoré boli v 80. rokoch 20. storočia známe ako bandas; jedna takáto banda sa pomenovala PND, podľa iniciál piesne.[201]

Hoci väčšina počiatočných Oi! kapiel bola apolitická alebo ľavicová, o mnohé z nich sa začali zaujímať neonacistickí skinheadi. Rasistickí skinheadi nezriedka narúšali Oi! koncerty pokrikovaním fašistických hesiel a vyvolávaním bitiek, ale niektoré Oi! kapely sa i tak zdráhali súhlasiť so svojimi fanúšikmi, ktorí takéto vyčíňanie kritizovali.[202] To viedlo k tomu, že verejnosť si začala spájať toto hnutie s pravicovým extrémizmom.[203] Strength Thru Oi!, kompilačný album zostavený Bushellom a vydaný v máji 1981, vyvolal kontroverzné reakcie, najmä keď vyšlo najavo, že agresívna postava na obale je neonacista uväznený kvôli rasovému násiliu (Bushell vyhlásil, že o tom nevedel).[204] 3. júla napadli koncert kapiel Business, 4-Skins a The Last Resort v Hamborough Tavern v Southall miestni mladí ľudia ázijského pôvodu útočiaci zápalnými bombami, domnievajúc sa, že ide o neonacistické zhromaždenie.[205] Po tejto udalosti sa na Oi! scénu obrátila pozornosť tlače, ktorá začala spájať hnutie s pravicovým extrémizmom, následkom čoho začalo hnutie čoskoro strácať na sile.[206]

Anarcho-punk

[upraviť | upraviť zdroj]
Bližšie informácie v hlavnom článku: Anarcho-punk
Crass boli pôvodcami anarcho-punku.[207] Odmietajúc „kult osobnosti rockovej hviezdy“, ich prosté, čisto čierne oblečenie sa stalo charakteristickou črtou tohto štýlu.[208]

Anarcho-punk sa vyvíjal spoločne s Oi! a americkým hardcorom. Inšpirovaná skupinou Crass, jeho komúnou Dial House, a nezávislou značkou Crass Records, sa scéna vytvorila okolo britských kapiel ako Subhumans, Flux of Pink Indians, Conflict, Poison Girls a Apostles, pre ktoré boli anarchistické a DIY princípy rovnako dôležité ako hudba samotná. K charakteristickým znakom týchto kapiel patrili chvastavé vokály, disharmonické inštrumentálne zvuky, primitívna produkcia a texty plné politického a sociálneho obsahu, často riešiace problémy ako sú triedne nerovnosti a vojenské násilie.[209] Anarcho-punkoví hudobníci a fanúšikovia pohŕdali staršou punkovou scénou, z ktorej sa tá ich vyvinula, keďže podľa nich bola príliš malo radikálna a udržiavala „styky s Establishmentom“.[210]

Z hnutia vzniklo viacero štýlov podobného politického razenia. Skupina Discharge, ktorá vznikla v roku 1977, vytvorila začiatkom 80. rokov D-beat. Iné skupiny v hnutí, na čele s Amebix a Antisect, vyvinuli extrémny štýl známy ako crust punk. Viaceré z týchto skupín majúce korene v anarcho-punku ako the Varukers, Discharge, či Amebix, spoločne s bývalými Oi! kapelami ako the Exploited a streetpunkermi ako napríklad Charged GBH, sa stali ústrednými figúrami britského hardcorového hnutia UK 82. Z anarcho-punkovej scény vznikli tiež kapely ako Napalm Death, Carcass a Extreme Noise Terror, ktoré v polovici 80. rokov definovali grindcore, vnášajúc do svojej tvorby extrémne rýchle tempá a deathmetalové gitary.[211] Americká anarcho-punková scéna vedená Dead Kennedys sa vyvinula okolo kapiel ako MDC z Austinu a Another Destructive System z južnej Kalifornie.[212]

Pop punk

[upraviť | upraviť zdroj]
Bližšie informácie v hlavnom článku: Pop punk
Ben Weasel z poppunkovej kapely Screeching Weasel.

Svojou láskou k Beach Boys a šesťdesiatkovému bubblegum popu vydláždili Ramones cestu k tomu, čo sa stalo známe ako pop punk.[213] Koncom 70. rokov britské kapely ako Buzzcocks a the Undertones skombinovali popové rytmy a textovú náplň s punkovou rýchlosťou a chaotickou prchkosťou.[214] Začiatkom 80. rokov niektoré z predných kapiel južnokalifornskej punkrockovej scény ako Bad Religion či Descendents začali klásť väčší dôraz na melodickú stránku než bolo bežné u ich vrstovníkov.[215] Viacero z budúcich poppunkových kapiel pôsobilo pod krídlami nezávislej nahrávacej spoločnosti Epitaph Records, ktorú založil Brett Gurewitz zo skupiny Bad Religion.

Po celej krajine sa začali objavovať kapely, ktoré spájali punk s odľahčenými melódiami, ako napríklad the Queers či Screeching Weasel; s tohto podhubia vznikli zase kapely typu Green Day a the Offspring, ktorých nahrávky mali obrovskú predajnosť, čím vydobyli pop punku širokú popularitu u komerčného publika. Komerčný pop punk neskorších kapiel ako Blink-182 sa nevyhol kritike zo strany oddaných fanúšikov punk rocku; slovami kritičky Christine Di Bella sa jedná o „punk dovedený do čo najväčšej prístupnosti, do bodu keď sa už takmer úplne odtrháva od svojich koreňov, s výnimkou trojakordovej štruktúry piesní.“[216]

Ďalšie fúzie a štýly

[upraviť | upraviť zdroj]

Počnúc rokom 1977 sa cesty punk rocku nezriedka krížili s rôznymi žánrami populárnej hudby. Losangeleské punkrockové kapely položili základy širokej škále štýlov: the Flesh Eaters vytvorili deathrock; the Plugz prišli s chicano punkom; a Gun Club prispeli punk bluesom. The Meteors z južného Londýna, a the Cramps, ktorí sa roku 1980 presťahovali z New Yorku do Los Angeles, patrili k priekopníkom fúzneho štýlu psychobilly.[217] Violent Femmes z Milwaukee rozbehli americkú folkpunkovú scénu, zatiaľ čo the Pogues urobili to isté na druhej strane Atlantiku.[218] K ďalším umelcom, ktorí miesili prvky punku s ľudovou hudbou, možno zaradiť R.E.M. či the Proclaimers.[219]

Iné kapely viedli punk rock buď smerom k budúcim rockovým štýlom alebo smerom ku svojim koreňom. Synth-punk (tiež známy ako electropunk) je fúzny žáner, kombinujúci prvky elektronického rocku (napríklad elektronické klávesy či syntetizátory) s punkom. Pôvod tohto štýlu možno vystopovať v tvorbe punkových hudobníkov, ktorí medzi rokmi 1977 a 1984 vymenili svoje gitary za syntetizátory. Samotné pomenovanie „Synth-punk“ je retroaktívny pojem, ktorý zaviedol roku 1999 Damien Ramsey.[220] Okrem electropunku sa ešte niekoľko ďalších štýlov založených na punku zmiesilo s elektronickou hudbou. Zaraďujú sa sem: New Wave,[221] neon pop,[222] electroclash, electronic body music a dance-punk.[223]

Naproti tomu, garážové punkové kapely, ako napríklad chicagskí Dwarves, sa zapodievali verziou punk rocku, ktorá mala blízko jeho koreňom v garážovom rocku 60. rokov. Do tejto škatuľky sa zvykne tiež zaraďovať seattleská skupina Mudhoney, ktorá stála pri zrode grungeu.[224]

Dedičstvo punku a ďalší vývoj

[upraviť | upraviť zdroj]

Alternatívny rock

[upraviť | upraviť zdroj]
Bližšie informácie v hlavnom článku: Alternatívny rock
Dave Grohl, budúci člen Nirvany, v roku 1989.

Podzemné punkrockové hnutie inšpirovalo nespočetné množstvo skupín, ktoré sa buď priamo vyvinuli z punkrockového zvuku alebo sa len nechali inšpirovať outsiderským duchom pri koncipovaní úplne odlišného druhu hudby. Pôvodná punková explózia mala dlhodobý vplyv aj na hudobný priemysel a podnietila rast nezávislého sektoru.[225] V prvej polovici 80. rokov britské kapely ako New Order a The Cure, ktoré sa pohybovali na hranici post-punku a Novej vlny, vyvinuli nielen nové hudobné štýly, ale aj úzko špecializovaný trh. Aj keď boli po dlhšiu dobu komerčne úspešné, zachovali si tieto kapely svoju podzemnú subkultúrnu identitu.[226] V Spojených štátoch preklenuli skupiny ako Hüsker Dü a ich chránenci z Minneapolisu Replacements rozdiely medzi punkrockovými žánrami, ako je hardcore, a melodickejšou, experimentálnejšou oblasťou, ktorá sa vtedy volala „college rock“.[227]

V roku 1985 časopis Rolling Stone vyhlásil, že „prvopočiatný punk je passé. Tí najlepší z amerických punkrockerov sa posunuli ďalej. Naučili sa hrať na svoje nástroje. Objavili melódie, gitarové sóla a texty, ktoré sú viac než len vykrikovanými politickými sloganmi. Niektorí z nich dokonca objavili Grateful Dead.“[228] V druhej polovici 80. rokov tieto kapely, ktoré v miere popularity do značnej miery zatienili svojich punkrockových a post-punkových praotcov, začali byť klasifikované ako alternatívny rock. Alternatívny rock zahŕňa rozmanitú škálu štýlov—okrem iných sem patria napríklad indie rock, gothic rock, dream pop, shoegaze, či grunge—všetky ale majú spoločné, že vzišli z punkrockového podhubia mimo hlavného prúdu populárnej hudby.[229]

Vzhľadom k tomu, že americké alternatíve kapely ako Sonic Youth či Pixies pochádzajúce zo scény no wave, si začali získavať stále väčšiu obľubu, veľké nahrávacie spoločnosti v tom uvideli príležitosť ako zarobiť na undergroundovom trhu, ktorý bol roky predtým doménou hardcore punku.[230] V roku 1991 sa z podzemnej, DIY grungeovej scény v americkom štáte Washington vynorila kapela Nirvana; po nahraní prvého albumu Bleach v roku 1989 za približne 600 dolárov dosiahla skupina obrovský (a nečakaný) komerčný úspech svojím druhým albumom, Nevermind. Členovia kapely uvádzali, že hlavný vplyv na ich štýl mal práve punk rock.[231] „Punk je hudobná sloboda,“ napísal frontman Kurt Cobain. „Hovorí, robí a hrá, to čo chcete.“[232] Úspech Nirvany otvoril dvere komerčnému úspechu pre celý rad ďalších „nezávislých“ interpretov ako napríklad Pearl Jam a Red Hot Chili Peppers, a stál za rozmachom alternatívneho rocku v prvej polovici 90. rokov.[229][233]

Emo

[upraviť | upraviť zdroj]
Bližšie informácie v hlavnom článku: Emo
Emo kapela My Chemical Romance v roku 2007.

Vo svojej pôvodnej inkarnácii z polovice 80. rokov bolo emo hudobne menej obmedzujúcim štýlom punku so zameraním na emotívne texty, ktorý vyvinuli členovia hardcorepunkovej scény v oblasti Washingtonu, D.C. Pôvodne bolo označované ako „emocore“ (skratka z „emocionálny/emotívny hardcore“), a k priekopníkom patrili kapely ako Rites of Spring a Embrace.[234] V 90. rokoch si označenie emo osvojili rôzne indierockové počiny najmä na americkom Stredozápade, zatiaľ čo iné skupiny uberajúce sa drsnejším smerom, ovplyvnené svojimi punkovými predchodcami, a osvojac si agresívnu formu spevu, začali byť známe pod označením screamo.

Skupina Jimmy Eat World viedla emo smerom k indie rocku a väčšej rádiovej stráviteľnosti;[235] albumy vydané v rokoch 2004 a 2007 sa umiestili v rebríčku top 10. V prvom desaťročí nového milénia skupiny ako My Chemical Romance, Paramore, Fall Out Boy, The All American Rejects, či Yellowcard taktiež spopularizovali podštýl ema známy ako emo pop a definovali tiež s ním spojenú subkultúru.[236] V priebehu 10. rokov 21. storočia sa množstvo undergroundových emo kapiel nechalo inšpirovať emo počinmi z 90. rokov 20. storočia a prvej dekády nového milénia; toto hnutie je známe ako „emo revival“.[237]

Queercore a Riot Grrrl

[upraviť | upraviť zdroj]
Queercoreová kapela Pansy Division počas živého vystúpenia v roku 2016.

V 90. rokoch sa okolo punkových kapiel God Is My Co-Pilot, Pansy Division, Team Dresch, a Sister George, ktorých členovia boli homosexuáli, lesbičky, bisexuáli alebo genderqueer osoby, vytvorilo hnutie zvané queercore. Inšpirovali ho o generáciu mladší hudobníci ako Jayne County, Phranc, či Randy Turner, a kapely ako Nervous Gender, the Screamers, a Coil. Toto kultúrno-spoločenské hnutie zahŕňa rozmanité punkové a alternatívne hudobné štýly. Texty v queercore sa obvykle zapodievajú tematikou predsudkov, sexuálnej identity, rodovej identity, či právami jednotlivca. Hnutie pokračuje aj v 21. storočí, opiera sa o festivaly ako napríklad Queeruption.[238]

Riot grrrl kapela Bratmobile v roku 1994.

Hnutie Riot Grrrl, významný aspekt pri formovaní feministického hnutia tretej vlny, vzniklo prevzatím hodnôt a rétoriky punku a jeho použitím na predávanie feministických správ.[239][240] Vystúpenie ženských kapiel Bikini Kill, Bratmobile, Heavens to Betsy, L7, a Mecca Normal na punkovo-alternatívnom festivale International Pop Underground Convention, ktorý sa konal v hlavnom meste štátu Washington Olympia roku 1991, bolo predzvesťou vznikajúceho fenoménu riot grrrl.[241] Hnutie riot grrrl dávalo do popredia feministické záujmy a pokrokovú politiku vo všeobecnosti; neoddeliteľnou súčasťou scény boli taktiež fanziny a dôraz na svojpomocnosť.[242] Toto hnutie sa pri šírení svojich ideí a odkazov spoliehalo na média a technológie, vytvoriac tak kultúrno-technologický priestor, kde mohol feminizmus hlásať svoje záležitosti.[239]

Revival a komerčný úspech v Spojených štátoch

[upraviť | upraviť zdroj]
Spevák a gitarista kapely Green Day Billie Joe Armstrong; v pozadí je basgitarista Mike Dirnt.

Punková hudba z konca 70. rokov sa ostro vyhraňovala voči komerčnosti a konformite, dosahujúc tak len obmedzený komerčný úspech. V 90. rokoch bol už ale punk rock natoľko zakorenený v západnej kultúre, že punkovú módu využívali i vysoko komerčné skupiny, štylizujúce sa do pozície „rebelov“, aby tak zvýšili predaje svojich nahrávok.[243]

V roku 1993 podpísali kalifornské kapely Green Day a Bad Religion zmluvy s veľkými nahrávacími spoločnosťami. Rok nato Green Day vydali album Dookie, ktorý sa stal obrovským hitom; len v Spojených štátoch sa ho za dva roky predalo deväť miliónov kópií.[244] Stranger Than Fiction od Bad Religion to v predajnosti dotiahol na zlatú dosku.[245] Taktiež ďalším nezávislým kapelám, ktoré boli združené vo vydavateľstve Epitaph Records gitaristu Bad Religion Bretta Gurewitza, sa začalo dariť v strednom prúde.

Rancid naživo, 2006.

V nadväznosti na úspech bostonskej kapely Mighty Mighty Bosstones a dvoch kalifornských skupín No Doubt a Sublime sa začali v polovici 90. rokov dostávať do popredia ska punk a ska-core. V rámci druhej vlny punk rocku sa objavili tiež pôvodné 2 Tone kapely, ktorých tvorba mala však bližšie k ich jamajským koreňom než k punku.[246] Skutočná fúzia žánrov nastala až s treťou vlnou ska.

V nasledujúcom desaťročí Green Day a enormná predajnosť albumu Dookie vydláždili cestu množstvu životaschopných severoamerických poppunkových kapiel.[247] S opätovným zviditeľnením punk rocku prišli tiež obavy spomedzi niektorých členov punkovej komunity, že punk sa zapredal strednému prúdu.[248] Argumentovali tým, že punkové kapely ako Green Day sa podpisom s veľkými vydavateľstvami a účinkovaním na MTV stávali súčasťou systému proti ktorému sa pôvodne vyhraňovali.[249] Takéto kontroverzie neboli však ničím novým – už v roku 1977 sa Clash stali terčom kritiky kvôli podpisu zmluvy s CBS Records.[250]

V roku 1998 sa vyšplhal na druhé miesto albumového rebríčka počin kapely Offspring Americana, ktorý vyšiel pod značkou Columbia Records. Pirátska MP3 singlu „Pretty Fly (for a White Guy)“ zaznamenala na Internete 22 miliónov ilegálnych stiahnutí.[251] Rok nato vychádza doska Enema of the State od Blink-182 čoby prvý poppunkový album vydaný veľkou nahrávacou spoločnosťou, dosahujúc štyri milióny predaných kópií v priebehu dvanástich mesiacov.[244] 19. februára 2000 sa druhý singel albumu, „All the Small Things“, vyšplhal na 6. miesto v prestížnej hitparáde Billboard Hot 100.

Sum 41 naživo v marci 2008.

V prvej dekáde 21. storočia dosiahli úspech taktiež ďalšie severoamerické poppunkové kapely, i keď niekedy napriek nepriazni kritiky. Sum 41 z Ontaria to dotiahli do top ten kanadského rebríčka, a v Spojených štátoch dostali za predaj debutového albumu z roku 2001, All Killer No Filler, platinovú dosku.

Rise Against naživo v talianskom Segrate, 2012.

Vplyv komercializácie na hudbu bol stále spornejšou témou. Ako poznamenal bádateľ Ross Haenfler, mnoho fanúšikov punku „pohŕda korporátnym punk rockom“, typickým pre kapely ako Sum 41 a Blink 182“.[252] V Spojených štátoch sa súčasne darilo politizovanému a nezávislému punku. Kapely ako Anti-Flag a Rise Against dávali do popredia progresívnu politiku.

Najznámejšie punkové skupiny

[upraviť | upraviť zdroj]

Zahraničné

[upraviť | upraviť zdroj]

Slovenské kapely

[upraviť | upraviť zdroj]

Literatúra

[upraviť | upraviť zdroj]

Referencie

[upraviť | upraviť zdroj]
  1. ↑ a b Robb (2006), predhovor napísal Michael Bracewell.
  2. ↑ Ramone, Tommy, "Fight Club", časopis Uncut, Január 2007.
  3. ↑ a b McLaren, Malcolm, "Punk Celebrates 30 Years of Subversion", BBC News, 18. august 18 2006. Dátum prístupu:2006-01-17
  4. ↑ Christgau, Robert, "Please Kill Me: The Uncensored Oral History of Punk, by Legs McNeil and Gillian McCain" (review), New York Times Book Review, 1996. Dátum prístupu: 17. január 2007.
  5. ↑ a b c Laing, Dave. One Chord Wonders: Power and Meaning in Punk Rock. PM Press, 2015. str. 18
  6. ↑ Rodel (2004), str. 237; Bennett (2001), str. 49–50.
  7. ↑ Savage (1992), str. 280–281. Niektoré zdroje chybne pripisujú túto ilustráciu londýskemu fanzinu Sniffin' Glue (napr., Wells [2004], str. 5; Sabin [1999], str. 111). Robb (2006) ju pripisuje na vrub fanzinu Strangled punkovej skupiny The Stranglers (str. 311). Strangled začal vznikať ale až roku 1977, keď sa časť redaktorov odtrhla od Sideburns (pozri napr., Xulu Brand Comics, [cit. 2009-03-19]. Dostupné online. )
  8. ↑ Blush (2001), str. 173, 175. Pozri tiež The Stimulators—Loud Fast Rules 7″ Killed By Death Records (21. september 2006).
  9. ↑ Harris (2004), str. 202.
  10. ↑ Reynolds (2005), str. 4.
  11. ↑ Jeffries, Stuart. "A Right Royal Knees-Up". The Guardian. 20. júl 2007.
  12. ↑ Washburne, Christopher, and Maiken Derno. Bad Music. Routledge, 2004. Str. 247.
  13. ↑ Kosmo Vinyl, The Last Testament: The Making of London Calling (Sony Music, 2004).
  14. ↑ TRABER, Daniel S.. L.A.'s 'White Minority': Punk and the Contradictions of Self-Marginalization. Cultural Critique, 2001, s. 30–64. ISSN 0882-4371. DOI: 10.1353/cul.2001.0040.
  15. ↑ Murphy, Peter, "Shine On, The Lights Of The Bowery: The Blank Generation Revisited," Hot Press, 12. júl 2002; Hoskyns, Barney, "Richard Hell: King Punk Remembers the [ ] Generation," Rock's Backpages, March 2002.
  16. ↑ Laing, Dave. One Chord Wonders: Power and Meaning in Punk Rock. PM Press, 2015. str. 80
  17. ↑ a b Blush, Steven, "Move Over My Chemical Romance: The Dynamic Beginnings of US Punk,", časopis Uncut, Január 2007.
  18. ↑ Wells (2004), str. 41; Reed (2005), str. 47.
  19. ↑ a b Shuker (2002), str. 159.
  20. ↑ Šablóna:Harvp; Reynolds (2005), str. ix.
  21. ↑ Laing, Dave. One Chord Wonders: Power and Meaning in Punk Rock. PM Press, 2015. str. 4
  22. ↑ Laing, Dave. One Chord Wonders: Power and Meaning in Punk Rock. PM Press, 2015. str. 21
  23. ↑ Chong, Kevin, "The Thrill Is Gone", Canadian Broadcasting Corporation, August 2006. Dátum prístupu:17 december 2006.
  24. ↑ Quoted in Šablóna:Harvp
  25. ↑ Palmer (1992), str. 37.
  26. ↑ Laing 1985, s. 62.
  27. ↑ Šablóna:Harvp
  28. ↑ Laing 1985, s. 118–19.
  29. ↑ Laing 1985, s. 53.
  30. ↑ Sabin (1999), str. 4, 226; Dalton, Stephen, "Revolution Rock", Vox, Jún 1993. Pozri tiež Laing (1985), str. 27–32, pre štatistické porovnanie textovej náplne.
  31. ↑ Laing (1985), str. 31.
  32. ↑ Laing (1985), str. 81, 125.
  33. ↑ Savage (1991), str. 440. See also Laing (1985), str. 27–32.
  34. ↑ Laing, Dave. One Chord Wonders: Power and Meaning in Punk Rock. PM Press, 2015. str. 7
  35. ↑ Isler, Scott; Robbins, Ira. Richard Hell & the Voidoids [online]. Trouser Press, [cit. 2007-10-23]. Dostupné online.
  36. ↑ Strongman (2008), str. 58, 63, 64; Colegrave a Sullivan (2005), str. 78.
  37. ↑ Pozri WELDON, Michael. Electric Eels: Attendance Required [online]. Cleveland.com, [cit. 2010-12-19]. Dostupné online.
  38. ↑ YOUNG, Charles M.. Rock Is Sick and Living in London [online]. Rolling Stone, 20. október 1977, [cit. 2006-10-10]. Dostupné online.
  39. ↑ Habell-Pallan, Michelle (2012). "Death to Racism and Punk Rock Revisionism", Pop: When the World Falls Apart: Music in the Shadow of Doubt. str. 247-270. Durham : Duke University Press. ISBN 9780822350996.
  40. ↑ a b Strohm (2004), str. 188.
  41. ↑ Pozri napr. Laing (1985), "Picture Section," str. 18.
  42. ↑ Wojcik (1997), str. 122.
  43. ↑ a b "LITTLE, Joseph. A History of Punk Music and its Effect on British Culture and Society [online]. rockandrollreport.com, 10. august 2011, [cit. 2015-12-13]. Dostupné online.
  44. ↑ Wojcik (1995), str. 16–19; Laing (1985), str. 109.
  45. ↑ Laing (1985), str. 89, 97–98, 125.
  46. ↑ Laing (1985), str. 92, 88.
  47. ↑ Laing (1985), str. 89, 92–93.
  48. ↑ Laing (1985), str. 34, 61, 63, 89–91.
  49. ↑ Laing (1985), str. 90; Robb (2006), str. 159–60.
  50. ↑ Laing 1985, s. 34.
  51. ↑ Laing 1985, s. 82.
  52. ↑ Laing 1985, s. 84–85.
  53. ↑ Laing 1985, s. 14.
  54. ↑ Dickson (1982), str. 230.
  55. ↑ Leblanc (1999), str. 35.
  56. ↑ Shapiro (2006), str. 492.
  57. ↑ https://web.archive.org/web/20071217234128/http://www.creemmagazine.com/_site/BeatGoesOn/IggyPop/OfPopAndPiesPt001.html
  58. ↑ Willis, Ellen, "Into the Seventies, for Real," The New Yorker, December 1972; nové vydanie: Willis's Out of the Vinyl Deeps (2001, University of Minneapolis Press), str. 114–16. Pôvodne v kurzíve.
  59. ↑ LAING, Dave. One Chord Wonders: Power and Meaning in Punk Rock. Second. vyd. Oakland, CA : PM Press. Dostupné online. S. 23.
  60. ↑ Sauders, "Metal" Mike. "Blue Cheer More Pumice than Lava." punk magazine. Jeseň 1973.
  61. ↑ a b Savage (1991), str. 131.
  62. ↑ Savage (1991), str. 130–131.
  63. ↑ Taylor (2003), str. 16–17.
  64. ↑ Lester Bangs, 1980, str. 357
  65. ↑ Sabin (1999), str. 157
  66. ↑ Lemlich (1992), str. 2–3
  67. ↑ a b Sabin (1999), str. 159
  68. ↑ Laing (2015), str. 21
  69. ↑ Bangs (2003), str. 101
  70. ↑ Kitts, Thomas M. Ray Davies: Not Like Everybody Else. Routledge. 2007. str. 41.
  71. ↑ Harrington (2002), str. 165.
  72. ↑ a b Reed (2005), str. 49
  73. ↑ UNTERBERGER, Richie. Trans-World Punk Rave-Up, Vol. 1-2 [online]. AllMusic, [cit. 2017-06-22]. Dostupné online.
  74. ↑ Marks, Ian D. and McIntyre, Iain. Wild About You: The Sixties Beat Explosion in Australia and New Zealand. Verse Chorus Press. Portland, London, Melbourne. 2010 ISBN 978-1-891241-28-4, str. 7.
  75. ↑ COCKINGTON, James. Long Way to the Top: Stories of Australian Rock & Roll. Sydney, NSW : Australian Broadcasting Corporation (ABC), 2001. ISBN 978-0-7333-0750-8. Kapitola Sunshine Sounds, s. 210–211.
  76. ↑ BROOKS, Katherine. Punk Music's Origins Traced To A Surprising Place. The Huffington Post, 15. august 2013. Dostupné online [cit. 2015-11-20].
  77. ↑ Iggy Pop: Still the 'godfather of punk'. CBS News, 8. január 2017. Dostupné online.
  78. ↑ Marcus (1979), str. 294.
  79. ↑ Taylor (2003), str. 49.
  80. ↑ Harrington (2002), str. 538.
  81. ↑ Bessman (1993), str. 9–10.
  82. ↑ Andersen and Jenkins (2001), str. 12. VAUGHAN, Robin. Reality Bites [online]. Boston Phoenix, 6. jún June 2012. Dostupné online. HARVARD, Joe. Mickey Clean and the Mezz [online]. Boston Rock Storybook. Dostupné online. ROBBINS, Ira. Wille Alexander [online]. Trouser Press Guide, [cit. 2007-11-27]. Dostupné online.
  83. ↑ OHTAKA, Toshikazu; YUKIKO, Akagawa. Interview with Mick Farren [online]. Strange Days (Japonsko), [cit. 2008-01-10]. Dostupné online.
  84. ↑ Unterberger (1998), str. 86–91.
  85. ↑ Laing, Dave. One Chord Wonders: Power and Meaning in Punk Rock. PM Press, 2015. str. 17-18
  86. ↑ Robb (2006), str. 51.
  87. ↑ Laing, Dave. One Chord Wonders: Power and Meaning in Punk Rock. PM Press, 2015. str. 19
  88. ↑ NEATE, Wilson. NEU!. Trouser Press. Dostupné online [cit. 2007-01-11].
  89. ↑ Anderson (2002), str. 588.
  90. ↑ Unterberger (2000), str. 18.
  91. ↑ Savage (1991), str. 86–90, 59–60
  92. ↑ Walker (1991), str. 662.
  93. ↑ Walsh (2006), str. 27
  94. ↑ Savage (1991), str. 132
  95. ↑ Savage (1991), str. 89
  96. ↑ Savage (1991), str. 90–91
  97. ↑ MILLARD. The Electric Guitar: A History of an American Icon. [s.l.] : JHU Press. ISBN 0-8018-7862-4. S. 206.
  98. ↑ a b Savage (1992), str. 163.
  99. ↑ Robb; Savage. . "The Sex Pistols" Dostupné online.
  100. ↑ The Bromley Contingent [online]. . Dostupné online.
  101. ↑ Savage (1992), str. 151–152.
  102. ↑ Friedlander; Miller (2006), str. 252.
  103. ↑ Robb (2006), p. 198
  104. ↑ Taylor 2003, str. 56
  105. ↑ "The Ramones" [online]. Rock and Roll Hall of Fame. Dostupné online.
  106. ↑ Pozri napr. Marcus (1989), str. 37, 67
  107. ↑ Cummins, Kevin, "Closer to the Birth of a Music Legen," The Observer, 8. august 2007, str. 12
  108. ↑ GRIFFIN, Jeff. BBC.co.uk. The Damned Dostupné online.
  109. ↑ Anarchy in the U.K. [online]. Rolling Stone, 9. december 2004, [cit. 2020-01-04]. Dostupné online.
  110. ↑ Savage (1992), str. 267–275; Lydon (1995), str. 139–140
  111. ↑ Lydon (1995), str. 127; Barkham, Patrick, "Ex-Sex Pistol Wants No Future for Swearing", The Guardian (UK), 1. marec 2005. Dátum prístupu: 4. január 2020
  112. ↑ a b Reynolds (2005), str. 211.
  113. ↑ "Punk Rock", AllMusic. Dátum prístupu: 20. jún 2020.
  114. ↑ A Report on the Sex Pistols [online]. 1977-10-20. Dostupné online.
  115. ↑ Spitz and Mullen (2001), passim.
  116. ↑ Stark (2006), passim.
  117. ↑ Unterberger (1999), str. 398. Pre ukážku raných kalifornských punkových nahrávok viď Dangerhouse Records—Part 1 BreakMyFace.com.
  118. ↑ Keithley (2004), str. 31–32.
  119. ↑ Miller, Earl. "File Under Anarchy: A Brief History of Punk Rock's 30-Year Relationship with Toronto's Art Press". International Contemporary Art, 22. december 2005. Dátum prístupu: 17. september 2020
  120. ↑ Heylin (2007), str. 491-494.
  121. ↑ Smith (2008), str. 120, 238–239.
  122. ↑ Gimarc (2005), str. 52
  123. ↑ Gimarc (2005), str. 92
  124. ↑ Boot and Salewicz (1997), str. 99.
  125. ↑ Gimarc (2005), str. 102
  126. ↑ Aaron, Charles, "The Spirit of '77" Archivované november 19, 2007, na Wayback Machine, Spin, September 20, 2007. Retrieved on November 27, 2007.
  127. ↑ Simmons, Todd, "The Wednesday the Music Died" Archivované 2007-12-09 na Wayback Machine, The Villager, 18.–24. október 2006. Dátum prístupu: 17. September 2020; Wells (2004), str. 15.
  128. ↑ Savage (1992), str. 260, 263–67, 277–79; Laing (1985), str. 35, 37, 38.
  129. ↑ Savage (1992), str. 286.
  130. ↑ Savage (1992), str. 296–98; Reynolds (2005), str. 26–27.
  131. ↑ Colegrave a Sullivan (2005), str. 225.
  132. ↑ Laing, Dave. One Chord Wonders: Power and Meaning in Punk Rock. PM Press, 2015. str. 48-49
  133. ↑ SWASH, Rosie. Crass's political punk is as relevant now as ever. The Guardian, 23. október 2010. Dostupné online.
  134. ↑ Shuker (2002), str. 228; Wells (2004), str. 113; Myers (2006), str. 205; Reggae 1977: When The Two 7's Clash [online]. Punk77.co.uk, [cit. 2020-09-19]. Dostupné online.
  135. ↑ Hebdige (1987), str. 107.
  136. ↑ Strongman (2008), str. 182–84.
  137. ↑ Laing, Dave. One Chord Wonders: Power and Meaning in Punk Rock. PM Press, 2015. str. 49
  138. ↑ McFaarlane, str. 547.
  139. ↑ Cameron, Keith. "Come the Revolution". Guardian, 20. júl 2007. Dátum prístupu: 20. september 2020
  140. ↑ a b McFarlane (1999), p. 507.
  141. ↑ Gardner, Steve. "Radio Birdman". Noise for Heroes, leto 1990. Dátum prístupu: 21. september 2020.
  142. ↑ Nichols (2003), str. 44, 54.
  143. ↑ Strahan, Lucinda. "The Star Who Nicked Australia's Punk Legacy". The Age, 3. september 2002. Dátum prístupu: 21. september 2020.
  144. ↑ Erlewine (2002), str. 99.
  145. ↑ Sabin (1999), str. 12
  146. ↑ Gimarc (2005), str. 89.
  147. ↑ Gimarc (2005), str. 97.
  148. ↑ Robbins, Ira (Október 2007). "The Spirit of '77", Spin, str. 58.
  149. ↑ Carlsson, Benke & Johansson, Peter & Wickholm, Pär (2004). Svensk punk 1977–81. Stockholm: Atlas. str. 244.
  150. ↑ Palmer, Robert. "The Pop Life". The New York Times, 23. september 1987; "Psychedelia in Japan" Archivované 2007-12-05 na Wayback Machine. Noise: NZ/Japan. Dátum prístupu: 1. október 2020.
  151. ↑ WALLACH, Jeremy. Living the Punk Lifestyle in Jakarta. Ethnomusicology, 2008, s. 98–116.
  152. ↑ Jones, Keith and Maas, Deon. "Punk In Africa" Archivované 2014-06-09 na Wayback Machine. Punk In Africa, 2012. Dátup prístupu: 1. október 2020.
  153. ↑ Blush (2001), str. 18; Reynolds (2006), str. 211; Spitz a Mullen (2001), str. 217–32; Stark (2006), „Dissolution“ (str. 91–93); pozri tiež, "Round-Table Discussion: Hollywood Vanguard vs. Beach Punks!" (Flipsidezine.com archívny článok).
  154. ↑ Spitz and Mullen (2001), str. 274–79.
  155. ↑ Pozri tiež Reynolds (2005), str. 208–11.
  156. ↑ Dougan, John. Flipper—Biography. Allmusic. Dátum prístupu: 19. október 2020.
  157. ↑ Reynolds (2005), str. 1–2, 17; Laing (1985), str. 109; Savage (1991), str. 396.
  158. ↑ Laing (1985), str. 108.
  159. ↑ Savage (1992), str. 530.
  160. ↑ Reynolds (2005), str. xvii.
  161. ↑ Wells (2004), str. 21.
  162. ↑ Pozri napr., Spencer, Neil a James Brown, „Why the Clash Are Still Rock Titans“, The Observer (UK), 29. október. Dátum prístupu: 28. február 2020.
  163. ↑ Namaste (2000), str. 87; Laing (1985), str. 90–91.
  164. ↑ Gendron (2002), str. 269–74.
  165. ↑ Strongman (2008), str. 134.
  166. ↑ Laing (1985), str. 37.
  167. ↑ Wojcik (1995), str. 22.
  168. ↑ Schild, Matt, "Stuck in the Future", Aversion.com, 11. júl 2005. Dátum prístupu: 21. január 2007.
  169. ↑ Reynolds (2005), str. 79.
  170. ↑ "New Wave", Allmusic. Dátum prístupu: 21. október 2020.
  171. ↑ Reynolds (2005), str. xxi.
  172. ↑ Reynolds (2005), str. xxvii, xxix.
  173. ↑ Reynolds (2005), str. xxix.
  174. ↑ Pozri napr. Television - prehľad od Mika McGuirka, Rhapsody; Recenzia Marquee Moon od Stephena Thomasa Erlewina, Allmusic; Television: Marquee Moon (remastered edition) – recenzia od Huntera Felta, PopMatters. Dátum prístupu: 26. október 2020.
  175. ↑ Buckley (2003), str. 13; Reynolds (2005), str. 1–2.
  176. ↑ Pozri napr., Reynolds (1999), str. 336; Savage (2002), str. 487.
  177. ↑ Harrington (2002), str. 388.
  178. ↑ Potts, Adrian (Máj 2008), "Big and Ugly", Vice. Dátum prístupu: 26. október 2020.
  179. ↑ Pozri Thompson (2000), str. viii.
  180. ↑ Sabin (1999), str. 4
  181. ↑ Blush (2001), pp. 16–17.
  182. ↑ a b Andersen a Jenkins (2001).
  183. ↑ a b Blush (2001), str. 17; Coker, Matt, "Suddenly In Vogue: The Middle Class May Have Been the Most Influential Band You've Never Heard Of", OC Weekly, 5. december 2002.
  184. ↑ a b c Van Dorston, A.S., "A History of Punk", fastnbulbous.com, Január 1990. Dátum prístupu: 28. október 2020
  185. ↑ Blush (2001), str. 12–21.
  186. ↑ Andersen and Jenkins (2001), str. 89; Blush (2001), str. 173; Diamond, Mike. Beastie Boys Biography [online]. Sing365.com, [cit. 2020-10-28]. Dostupné online.
  187. ↑ FINN, Craig. The Faith and Void: the glorious Dischord of 1980s harDCore punk [online]. The Guardian, 27. októbra 2011, [cit. 2020-10-28]. Dostupné online.
  188. ↑ Leblanc (1999), str. 59.
  189. ↑ Lamacq, Steve, "x True Til Death x", BBC Radio 1, 2003. Dátum prístupu: 14. január 2007.
  190. ↑ Weinstein (2000), str. 49.
  191. ↑ Tales of Terror: Bad Dream or Acid Trip?. Midtown Monthly, 1. január 2010. Dostupné online [cit. 2020-10-29].
  192. ↑ BURTON, Brent. Two classic D.C. hardcore bands empty their vaults [online]. Washington City Paper, 30. september 2011, [cit. 2012-08-16]. Dostupné online.
  193. ↑ RAGGETT, Ned. The Faith/Void Split LP [online]. AllMusic, [cit. 2020-10-29]. Dostupné online.
  194. ↑ Sabin (1999), str. 216
  195. ↑ Dalton, Stephen, „Revolution Rock“, Vox, Jún 1993.
  196. ↑ Reynolds (2005), str. 1.
  197. ↑ Robb (2006), str. 469.
  198. ↑ Robb (2006), str. 469–70.
  199. ↑ Robb (2006), str. 470.
  200. ↑ Bangs, Lester. „If Oi Were a Carpenter“. Village Voice. 27. apríl 1982.
  201. ↑ Berthier (2004), str. 246.
  202. ↑ Fleischer, Tzvi. "Sounds of Hate" Archivované december 14, 2005, na Wayback Machine. Australia/Israel & Jewish Affairs Council (AIJAC), August 2000. Dátum prístupu: 14. január 2007.
  203. ↑ Robb (2006), str. 469, 512.
  204. ↑ Bushell, Garry. Oi!—The Truth [online]. garry-bushell.co.uk, [cit. 2010-12-23]. Dostupné online. Archivované 2008-07-31 z originálu.
  205. ↑ Gimarc (1997), p. 175; Laing (1985), str. 112.
  206. ↑ Robb (2006), str. 511.
  207. ↑ Wells (2004), str. 35.
  208. ↑ Hardman (2007), str. 5.
  209. ↑ Gosling (2004), str. 170.
  210. ↑ Gosling (2004), str. 169–70.
  211. ↑ Purcell (2003), str. 56–57.
  212. ↑ News Items [online]. SOS Records, 12. marec 2007. Dostupné online. Links Archivované február 27, 2005, na Wayback Machine Anima Mundi. Dátum prístupu: 25. november 2007.
  213. ↑ Besssman (1993), str. 16; Carson (1979), str. 114; Simpson (2003), str. 72; McNeil (1997), str. 206.
  214. ↑ COOPER, Ryan. The Buzzcocks, Founders of Pop Punk [online]. About.com. Dostupné online.
  215. ↑ Myers (2006), str. 52.
  216. ↑ Di Bella, Christine. "Blink 182 + Green Day". PopMatters.com. 11. jún 2002. Archivované 23. marca 2007. Dátum prístupu: 4. február 2007.
  217. ↑ Porter (2007), str. 86.
  218. ↑ Irish Pub-Rock: Boozy Punk Energy, Celtic Style [online]. NPR Music. Dostupné online.
  219. ↑ REID, Craig; REID, Charles. The Proclaimers Lyrics. [s.l.] : Coffee Table Digital Publishing. [Cit. 2020-11-11]. Dostupné online. ISBN 9780993117794.
  220. ↑ FELIX, Dr. Stanford. The Complete Idiot's Guide Music Dictionary. [s.l.] : DK Publishing, 2010. Dostupné online. ISBN 978-1-101-19809-4. S. 257.
  221. ↑ JOYNSON, Vernon. Up Yours! A Guide to UK Punk, New Wave & Early Post Punk. Wolverhampton : Borderline Publications, 2001. ISBN 1-899855-13-0. S. 11.
  222. ↑ 12 neon pop-punk songs you've already forgotten about [online]. Altpress.com, 17. máj 2016, [cit. 2020-11-11]. Dostupné online.
  223. ↑ REYNOLDS, Simon. Rip It Up and Start Again: Post Punk 1978-1984. Americké vydanie (Penguin, Február 2006, ISBN 0-14-303672-6). vyd. [s.l.] : Faber and Faber Ltd. ISBN 0-571-21569-6.
  224. ↑ Simpson (2003), str. 42.
  225. ↑ Laing (1985), str. 118, 128.
  226. ↑ Goodlad a Bibby (2007), str. 16.
  227. ↑ Azerrad (2001), str. 205–6.
  228. ↑ GOLDBERG, Michael. Rolling Stone. Dostupné online.
  229. ↑ a b ERLEWINE, Stephen Thomas. American Alternative Rock/Post-Punk [online]. Allmusic, [cit. 2020-11-11]. Dostupné online.
  230. ↑ Friedlander and Miller (2006), str. 256, 278.
  231. ↑ Kurt Donald Cobain [online]. Biography Channel, 12. november 2006, [cit. 2020-11-12]. Dostupné online.
  232. ↑ St. Thomas (2004), str. 94.
  233. ↑ MORGENSTEIN, Mark. 'Nevermind,' Never Again?. CNN, 23. september 2011. Dostupné online.
  234. ↑ Greenwald (2003), str. 9–12.
  235. ↑ PIERCE, Carrie. Jimmy Eat World: Futures—Interscope Records" [online]. The Battalion, 24. november 2004, [cit. 2020-11-12]. Dostupné online.
  236. ↑ When did rock stop evolving? It hasn't: meet punk rock's children [online]. 24. jún 2015. Dostupné online.
  237. ↑ 30 Best Emo Revival Albums, Ranked [online]. 14. jún 2017, [cit. 2020-12-11]. Dostupné online.
  238. ↑ Spencer (2005), str. 279–89.
  239. ↑ a b GARRISON, Ednie Kaeh. U.S. Feminism-Grrrl Style! Youth (Sub)Cultures and the Technologics of the Third Wave. Feminist Studies, Jar 2000, s. 141–170. DOI: 10.2307/3178596.
  240. ↑ WHITE, mily. Revolution Girl-Style Now!: Notes From the Teenage Feminist Rock 'n' Roll Underground. The Chicago Reader, 25. september 1992.
  241. ↑ Raha (2005), str. 154.
  242. ↑ Jackson (2005), str. 261–62.
  243. ↑ Klein (2000), str. 300.
  244. ↑ a b Pozri napr. Searchable Database—Gold and Platinum [online]. RIAA, 26. jún 2007, [cit. 2020-12-23]. Dostupné online.
  245. ↑ FUCOCO, Christina. Punk Rock Politics Keep Trailing Bad Religion [online]. liveDaily, 1. november 2000, [cit. 2020-12-23]. Dostupné online.
  246. ↑ Hebdige (1987), str. 111.
  247. ↑ D'ANGELO, Joe. How Green Day's Dookie Fertilized A Punk-Rock Revival [online]. MTV.com, 15. september 2004, [cit. 2020-12-24]. Dostupné online.
  248. ↑ Gold, Jonathan. „The Year Punk Broke.“ SPIN. November 1994.
  249. ↑ Myers (2006), str. 120.
  250. ↑ Knowles (2003), str. 44.
  251. ↑ Diehl (2003), str. 72.
  252. ↑ Haenfler (2006), str. 12.

Pozri aj

[upraviť | upraviť zdroj]

Iné projekty

[upraviť | upraviť zdroj]
  • Spolupracuj na Commons Commons ponúka multimediálne súbory na tému Punk rock

Zdroj

[upraviť | upraviť zdroj]

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Punk rock na anglickej Wikipédii.

Portal Hudobný portál
Zdroj: „https://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Punk_rock&oldid=7900913“