Preskočiť na obsah

Vakoveverica krátkohlavá

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Vakoveverica krátkohlavá
Stupeň ohrozenia
IUCN stupne ohrozeniaVyhynutýVyhynutýVyhynutý vo voľnej prírodeKriticky ohrozenýOhrozenýZraniteľnýTakmer ohrozenýOhrozenýNajmenej ohrozenýNajmenej ohrozený
[1]
Vedecká klasifikácia
 
Vedecký názov
Petaurus breviceps
Waterhouse (1839)
Synonymá
cukrová veverička, poletuška cukrová, vakoveverica lietavá

Mapa výskytu
Vedecká klasifikácia prevažne podľa tohto článku

Vakoveverica krátkohlavá (lat. Petaurus breviceps) je drobný vačkovec z čeľade vakovevericovité (Petauridae). Lietacia blana je natiahnutá medzi posledným prstom prednej končatiny po prvý prst končatiny zadné. Je aktívna hlavne v noci, cez deň spí.

Opis

[upraviť | upraviť zdroj]

Jedince dosahujú veľkosť tela 16−30 cm a s dĺžkou chvosta medzi 16,5−21 cm. Hmotnosťou u samcov je približne 130g a u samíc ~90g.

Samce sú väčšie ako samice a majú holé miesta na hlave a hrudi; ich dĺžka od nosa k špičke chvosta je asi 24−30 cm, pričom telo samotné meria menej ako polovicu tejto dĺžky. Kožuch je hustý, mäkký a zvyčajne modro-šedý; niektoré z nich bývajú žlté, krémové alebo (výnimočne) biele. Albíni sa vyskytujú vďaka domácemu chovu kvôli recesívnym poruchám v genetickom fenotype, ktorý produkuje farebné vzory odlišné než sú nájdené v prírode, tzv. leucistické heterozygoty. Charakteristický je čierny pruh, ktorý sa tiahne od nosa, rozvetvuje na čele a opäť spája na zadnej strane hlavy. Brucho, krk a hruď sú v krémovej farbe.

Ako nočný živočích má veľké oči a jeho uši sa natáčajú v snahe pomôcť lokalizovať korisť v tme.

Má päť prstov s pazúrikmi na každej nohe, s výnimkou protiľahlej špičky na zadných nohách. Na zadných nohách má druhý a tretí článok čiastočne zrastený. Najvýraznejším rysom je „patagium“, alebo blana, ktorá sa začína od piateho prsta na zadnej nohe. Keď vakoveverica roztiahne nohy doširoka, zároveň rozprestrie blanu, ktorá jej umožňuje kĺzať na značnú vzdialenosť. Patagium sa vyskytuje u netopierov, vakoveveríc, vtákov a pterosaurov.

Má štyri pachové žľazy, na čele, na hrudi a dva parakloakálne (sú združené, ale nie súčasťou kloaky). Tie používajú na značkovanie, a to najmä u samcov. Čelnú žľazu je možné u samcov vidieť ako plešinu. Samica má v strede brucha vačok pre donosenie mláďat.[2]

Chvost je úchopový a vakoveveričky ho niekedy používajú na prenášanie materiálu na stavbu hniezda. V prírode sa dožívajú 4–9 rokov, v zajatí potom okolo 15 rokov [3]. Srdce je až o 30% väčšie ako u porovnateľne veľkých placentálnych cicavcov, zato má o trochu nižšiu frekvenciu (200-300 úderov za minútu).[4] Dolné rezáky sú upravené na rozrušovanie kôry stromov (ale na rozdiel od hlodavcov nedorastajú).[4] Rozšírené slepé črevo umožňuje vakoveveričkám tráviť mikrobiálnou fermentáciou komplexné polysacharidy obsiahnuté v miazge akácií.[5][4]

Pohlavnú dospelosť dosahujú vakoveveričky v 8 až 15 mesiaci. Po 16 dňoch gravidity porodí samica 2 mláďatá ktoré vážia len 190 miligramov. Vak opúšťajú vo veku 70 dní, keď sú už dostatočne ťažké na to, aby ich matka mohla nosiť. Vo veku 15 týždňov môžu po prvýkrát matku nasledovať na ceste za potravou.

Prostredie

[upraviť | upraviť zdroj]

Obýva najmä tropické a sklerofilné lesy od Tasmánie a priľahlých ostrovov, pozdĺž východného pobrežia Austrálie až po lesy Papuy-Novej Guiney na severe. Vyznačuje sa nočným spôsobom života a tvorbou sociálnych skupín tvorených až ôsmimi jedincami. Skupina sa obvykle skladá z rodičovského páru a ich potomkov. Dominantný samec značkuje teritórium aj členov skupiny výlučkami svojich pachových žliaz. Pri výraznom chlade a nedostatku potravy upadnú do krátkeho hlbokého spánku, resp. stavu stuhnutosti, katalepsie.[5]

Tento kataleptický stav sa od hibernácie líši najmä tým, že je časovo ohraničený na podstatne kratšie obdobie (spravidla len v rozsahu niekoľko hodín) a metabolizmus organizmu sa nespomaľuje do takej miery. Telesná teplota sa zníži až k 11°C a tým šetrí energetické zásoby.[6][7]

Primárnymi prirodzenými nepriateľmi vo voľnej prírode sú najmä sovy[8]; z ďalších sú to hady, divoké mačky, vtáky Kookaburra, austrálske varany „Goanna“ a kunovité šelmy „Quoll“.[9]

Potrava

[upraviť | upraviť zdroj]
Múčne červy ako jedna z dôležitých zložiek potravy a zároveň najobľúbenejšia pochúťka pre vakoveveričky v zajatí

Vakoveveričky sú všežravce, primárnou potravou je najmä nektár z kvetov, miazga eukalyptov a akácií. Požierajú aj hmyz a jeho larvy, ktoré potrebuje ich telo aby sa zachovala schopnosť rozmnožovať sa. V zajatí je odporúčané zloženie stravy: 50% hmyzu, 50% ovocné nektáre a šťavy (zmes nazývaná Leadbeaterova diéta). Ovocie alebo zelenina sa podáva len v obmedzenom množstve ako odmenu. Časté kŕmenie ovocím vedie k osteoporóze a periodontálnym ochoreniam a patrí tak medzi najčastejšie príčiny ich ochorení.[10]

Chovanie v zajatí

[upraviť | upraviť zdroj]

Keďže nie sú ohrozeným druhom, sú celosvetovo najčastejšie chovanými vačkovcami v záujmových chovoch. Zároveň sa stávajú častým objektom nelegálneho obchodu so zvieratami, pričom jedince sú odchytávané priamo z voľnej prírody.[11]

Chovajú sa zásadne v pároch alebo skupinách, pretože sú to veľmi spoločenské zvieratá. Sú náročné na čas a podmienky chovu. Vakoveveričky sú veľmi spoločenské zvieratá a nesmú sa chovať jednotlivo, pretože vyžadujú každodenný niekoľkohodinový sociálny kontakt, ktorý im žiadny chovateľ nie je schopný nahradiť. Jedince držané samostatne sú klinicky deprimované a čoskoro sa u nich rozvíja syndróm sebazraňovania (automutilácia). Najvhodnejší pre chov je dospelý pár s mláďatami. Jedinci bez dostatku pohybu a socializácie môžu byť agresívne. Samce bez adekvátnej stimulácie v socializačnom prostredí sa môžu stať agresívni voči človeku (kastrácia môže odstrániť agresivitu, ale nezabráni značkovaniu). Sú tiež agresívnejší počas obdobia rozmnožovania a môžu brániť hniezdo.

Referencie

[upraviť | upraviť zdroj]
  1. ↑ Salas, L., Dickman, C., Helgen, K., Winter, J., Ellis, M., Denny, M., Woinarski, J., Lunney, D., Oakwood, M., Menkhorst, P. & Strahan, R. 2016. Petaurus breviceps. The IUCN Red List of Threatened Species 2016: e.T16731A21959798. http://dx.doi.org/10.2305/IUCN.UK.2016-2.RLTS.T16731A21959798.en. Prístup 26. január 2018.
  2. ↑ PYE, BVSC, MSC, Geoffrey W.. A guide to medicine and surgery in sugar gliders [online]. Hilltop Animal Hospital, [cit. 2012-11-02]. [[1] Dostupné online.] [nefunkčný odkaz]
  3. ↑ Meredith, Redrobe: BSAVA Manual of Exotic Pets, BSAVA, 2005, 4.´vydanie, ISBN 0905214471, ISBN 978-0905214474
  4. ↑ a b c Girling, J. Simon: Veterinary Nursing of Exotic Pets, Wiley-Blackwell, 2013, 2. vydanie, ISBN 0470659173, ISBN 978-0470659175
  5. ↑ a b Quesenberry, Carpenter: Ferrets, Rabbits and Rodents, Elsevier, 2012, 3. vydanie, ISBN 1416066217, ISBN 978-1416066217
  6. ↑ GEISER, Fritz. Metabolic Rate and Body Temperature Reduction During Hibernation and Daily Torpor. Annual Review of Physiology, 15 October 2003, s. 239–274. DOI: 10.1146/annurev.physiol.66.032102.115105.
  7. ↑ CHRISTIAN, Nereda, Fritz Geiser To use or not to use torpor? Activity and body temperature as predictors. Naturwissenschaften, 2007, s. 483–487. DOI: 10.1007/s00114-007-0215-5.
  8. ↑ SMITH, Meredith J.. Petaurus breviceps. Mammalian Species (The American Society of Mammalogists), 13 June 1973, s. 1–5. Dostupné online [cit. 2014-02-16]. Archivované 2014-03-12 na Wayback Machine
  9. ↑ Wildlife – Sugar Glider [online]. Wildlife Queensland, [cit. 2014-02-16]. Dostupné online. Archivované 2014-02-23 z originálu.
  10. ↑ Conservation and natural resources, 1995 Mammals of Victoria, ed. by Menkhorst. P., Oxford University Press, South Melbourne ISBN 0-19-553733-5
  11. ↑ Insider the Exotic Pet Trade: Fatal Attractions [online]. discovery.com, [cit. 2010-10-22]. Dostupné online.

Pozri aj

[upraviť | upraviť zdroj]

Iné projekty

[upraviť | upraviť zdroj]

Externé odkazy

[upraviť | upraviť zdroj]
  • (1) Quesenberry, Carpenter: Ferrets, Rabbits and Rodents, Elsevier, 2012, 3. vydanie, ISBN 1416066217, ISBN 978-1416066217
  • (2) Meredith, Redrobe: BSAVA Manual of Exotic Pets, BSAVA, 2005, 4.´vydanie, ISBN 0905214471, ISBN 978-0905214474
  • (3) Girling, J. Simon: Veterinary Nursing of Exotic Pets, Wiley-Blackwell, 2013, 2. vydanie, ISBN 0470659173, ISBN 978-0470659175
  • (4) Functional anatomy of gliding membrane muscles in the sugar glider (Petaurus breviceps) - Hideko Endo, Kayoko Yokokawa, Masamichi Kurohmaru, Yoshihiro Hayashi, 2011
  • (5) Behavioral and endocrinological correlates of social status in the male sugar glider (Petaurus breviceps)- Mallick, J, Stoddart, Jones, Bradley, 2003
  • (6) Petaurus australis, yellow-bellied glider - Ross Secord. Dostupné online z [2].


Zdroj: „https://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Vakoveverica_krátkohlavá&oldid=7929126“