Preskočiť na obsah

Sovietsko-juhoslovanský konflikt

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
 Tento článok alebo jeho časť si vyžaduje úpravu, aby zodpovedal vyššiemu štandardu kvality.
Prosím, pozrite si stránky pomocníka, odporúčanie pre encyklopedický štýl a článok vhodne upravte.
"Mäsiar" Tito si prezerá svoje plány agresií. Východonemecká karikatúra Tita z roku 1951.

Sovietsko-juhoslovanský konflikt (srbochorvátky: Raskol Tito–Staljin / Раскол Тито–Стаљин, anglicky: Tito–Stalin split, rusky: Советско-югославский конфликт) bola v rokoch 1948 až 1953 roztržka[1] Sovietskeho zväzu a jeho vtedajších spojencov[Poznámky 1] na jednej strane a Juhoslovanskej federatívnej ľudovej republika (JFĽR), reprezentovaná ako spor medzi ich vodcami Josifom Vissarionovičom Stalinom a Josipom Brozom Titatom.[2] Konflikt bol vedený ako nenávistná informačno-propagandistická kampaň Sovietmi vedeného východného bloku proti vedeniu Juhoslávie a skončil vzájomným rozkolom - prudkým obmedzením bilaterálnych a multilaterálnych vzťahov.

Juhoslovanská podpora komunistických povstalcov v Grécku proti vôli Sovietskeho zväzu ešte viac skomplikovala politickú situáciu. Stalin sa pokúšal tlačiť na Juhosláviu a mierniť jej politiku s využitím Bulharska (G. Dimitrov) ako sprostredkovateľa. Keď sa konflikt medzi Juhosláviou a Sovietskym zväzom v roku 1948 dostal na verejnosť, bol vykreslený ako ideologický spor, aby nevznikol dojem mocenského boja vo Východnom bloku.

Konflikt spôsobil intenzívne pátranie po nepriateľoch vo vnútri jednotlivých komunistických strán a v neposlednom rade vlnu rozsiahlych perzekúcií, ktoré sa v dobovej terminológii odôvodňovali tzv. "zostrením triedneho boja".[2] Skutočným dôvodom bola neochota sovietskeho vedenia tolerovať neposlušnosť juhoslovanských lídrov a ich ašpirácie na regionálnu hegemóniu na Balkánskom polostrove. Roztržka v konečnom dôsledku pripravila cestu pre "nezávislú formu socializmu" v Juhoslávii, ako aj pre neutrálnu a neskôr nezávislú zahraničnú politiku.[3] (Pozri Hnutie nezúčastnených krajín.[4])

Pamätná tabuľa pred základnou školou v Novákoch venovaná Ernestovi Ottovi

Od spolupráce ku konfliktu

[upraviť | upraviť zdroj]

V bezprostrednom povojnovom období sa všeobecne uvažovalo o Juhoslávii ako o najbližšom spojencovi Sovietskeho zväzu v strednej a juhovýchodnej Európe.[3] Žiadna iná krajina nekopírovala pomery v Sovietskom zväze (ZSSR) tak usilovne, ako práve Juhoslávia. Jej vodca Josip Broz Tito sa tešil vo svojom mnohonárodnostnom štáte obrovskej popularite. Z vojny vyšiel Tito s gloriolou geniálneho partizánskeho vodcu, ktorý nemal výrazné problémy prevziať moc v krajine. Okamžite sa stal v Juhoslávii mužom číslo jeden a tiež v rámci tvoriaceho sa "socialistického tábora" získala jeho krajina zvláštne postavenie.[2]

Prominentná úloha juhoslovanských predstaviteľov sa potvrdila aj v rámci vznikajúceho združenia komunistických strán Kominforma.[3] Juhoslovania privítali sovietsky plán založiť Informačné byro, nadnárodnú organizáciu Kominfroma so sídlom práve v Belehrade (v tom čase hlavné mesto Juhoslovanskej federatívnej ľudovej republiky a Slobodného územia Terstu).[5] Prvé stretnutie Kominformy sa uskutočnilo v Belehrade v roku 1947 v priateľskej nálade. Sídlo v Belehrade bol priamo jeden z prvých piatich záverov hlavného referátu sovietskeho ideológa Ždanova na prvom stretnutí komunistických strán v septembri 1947 v poľskej Szklarskej Porębe. Išlo vraj o Stalinov výslovný pokyn, ktorý odrážal významné povojnové postavenie Juhoslávie a jej vodcu Tita v očiach Stalina. Ždanov povedal, že Juhoslávia je prvá v poradí sovietskej priazni, ešte pred Poľskom, Československom a ostatným spriatelenými krajinami.[6] (Po vylúčení Juhoslávie v júni roku 1948 bolo sídlo presunuté do Bukurešti.)

Povojnové urovnanie nárokov Juhoslávie

[upraviť | upraviť zdroj]

Juhoslovanská povojnová zahraničná politika bola relatívne nezávislá a ambiciózna. Snažila sa o maximalizovanie väzieb medzi tzv. ľudovo demokratickými krajinami. Na jar roku 1946 uzatvorila JFĽR spojenecké zmluvy s Poľskom a Československom, s ktorými počas vojny nebol žiaden konflikt.[3]

Vyrovnanie vzájomných vzťahov medzi Juhosláviou a Maďarskom, Rumunskom, Bulharskom, teda krajinami, ktoré boli spojencami nacistického Nemecka počas druhej svetovej vojny, bolo pomalšie. Maďarsko a Bulharsko sa podielali na vojenskom obsadení Juhoslávie a preto juhoslovanská strana mala nielen materiálne, ale aj územné nároky na Rumunsko, Maďarsko a Bulharsko. ZSSR nechcel tieto požiadavky podporovať, pretože všetky tieto tri krajiny sa stali jeho spojencami, podobne ako Juhoslávia. ZSSR nepodporilo územné nároky Belehradu na susedné Maďarsko (na uhoľný región Pécs a mesto Baja) v dôsledku čoho v roku 1946 Tito odmietol uznať maďarsko-juhoslovanskú hranicu.[7] Napriek tomu ZSSR súhlasil s podpísaním parížskych dohôd s Maďarskom a Bulharskom 10. februára 1947, podľa ktorých obe krajiny mali zaplatiť Juhoslávii reparácie.[8] To sa aj dohodlo počas Parížskej mierovej konferencie, ktorá trvala od 29. júla do 15. októbra 1946 a Juhoslávia dostala sľúbených 125 miliónov dolárov z Talianska, 25 z Bulharska a 100 (spolu s ČSR) od Maďarska. Orgány Juhoslávie potom súhlasili s uzavretím dohody s Bulharskom 1. augusta 1947 v Blede. Následne potom v novembri 1947 podpísalo Bulharsko, pod juhoslovanským a sovietskym tlakom, dohodu o priateľstve s Juhosláviou.[9] V decembri 1947 boli vzťahy oficiálne urovnané aj s Maďarskom a Rumunskom. 8. decembra 1947 bola podpísaná maďarsko-juhoslovanská zmluva a 19. decembra 1947 bola podpísaná rumunsko-juhoslovanská zmluva.[9]

Balkánska federácia

[upraviť | upraviť zdroj]

Upustenie od pohraničných územných nárokov voči bývalým oponentom sprevádzal začiatok implementácie plánov na vytvorenie tzv. Balkánskej federácie. Juhoslovanská aktivita smerovala hlavne k Bulharsku a Albánsku, s ktorými Tito počítal ako so siedmu a ôsmu republikou juhoslovanskej federácie. (Do roku 1963 bol juhoslovanský štát rozdelený na šesť ľudových republík: Slovinsko, Chorvátsko, Bosna a Hercegovina, Srbsko, Macedónsko a Čierna Hora. Do roku 1963 bol oficiálny názov Juhoslovanská federatívna ľudová republika - JFĽR, potom od 1963 Juhoslovanská socialistická federatívna republika - JSFR). Pripojenie Albánska a Bulharska k JFĽR malo vytvoriť podmienky pre realizáciu ešte ambicióznejších plánov. Titovo vedenie snívalo o tom, že sa im podarí uskutočniť dávnu predstavu mnohých ľavicových politikov o vytvorení balkánske federácie. Počítalo sa s tým, že by do tohto veľkého štátu mohli vstúpiť okrem republík Juhoslávie (Bulharska a Albánska) tiež Rumunsko, Maďarsko a po prípadnom víťazstve komunistických partizánov i Grécko.[10] Jediné čo sa však podarilo dosiahnuť pred vypuknutím konfliktu bolo zblíženie postojov Juhoslávie a Bulharska. Ako ústupok juhoslovanskej strane súhlasili Bulhari s uznaním macedónskeho etnika (Macedónci) a macedónskeho jazyka na svojom území (oblasť Blagoevgrad).

Príčiny konfliktu

[upraviť | upraviť zdroj]

Trenie, ktoré viedlo k rozkolu, malo viacero príčin, z ktorých mnohé môžu byť spojené s Titovým regionálnymi ambíciami a jeho odmietnutím prijať Moskvu ako najvyššiu autoritu. Juhoslovania boli toho názoru, že ekonomické modely uprednostňované v Sovietskom zväze by neboli v Juhoslávii účinné.

Titova popularita stúpala. Stalina začala juhoslovanská politika znepokojovať. Nechcel, aby v Balkánskej federácii vznikol útvar, ktorý by sa vzhľadom k svojej rozlohe, počtu obyvateľov aj ekonomickému potenciálu mohol stať vážnym partnerom ZSSR vo východnom bloku. Zároveň sa obával, aby mu v osobe Títa nevyrástla konkurencie v podobe silného a vplyvného funkcionára. Keby sa Stalinovi podarilo odstrániť juhoslovanského vodcu z politickej scény, zbavil by sa protivníka a zároveň utužil disciplínu a poslušnosť ostatných satelitov voči Moskve. Okrem týchto dôvodov však existovali aj dôvody vzájomného sporu existovali aj dôvody geopolitické.[6]

Počas Parížskej mierovej konferencie Sovieti podporili juhoslovanské nároky a 21. októbra 1946 Tito tvrdil, že Sovietsky zväz poskytuje „silnú záruku“ nezávislosti Juhoslávie. Mal pravdu: medzi 1. a 26. decembrom 1946 bolo zvolané do Moskvy stretnutie, na ktorom ministri zahraničných vecí Spojeného kráľovstva a USA oficiálne uznali novovzniknutú Juhoslovanskú republiku.[11] Po svojej volebnej porážke v roku 1946 W. Churchill otvorene formuloval nepriateľstvo Západu voči Titovi, aj preto že ten nesplnil dohodu, ktorú sľúbil Churchillovi o demokratickej vláde v Juhoslávii v súčinnosti s Ivanom Šubašićom. Počas svojho turné po USA, Churchill predniesol prejav na Westminster College v Missouri (fultonský prejav). V ňom opísal podmienky, ktoré v Európe panujú po vojne pomocou známej metafory o železnej opone rozdeľujúcej kontinent na dve časti. Stalin protestoval proti týmto slovám, ktoré boli predzvesťou studenej vojny a o päť dní neskôr sa Tito k Stalinovi pripojil.[11]

Stalin s Churchilom začiatkom októbra 1944 v Moskve uzavrel tajnú tzv. percentuálnu dohodu[12] , ktorou za 90% vplyv v Bulharsku a Rumunsku ponechal 90% vplyvu v Grécku Veľkej Británii. Počas jednania o tejto dohode vstúpili britské jednotky 14. októbra 1944 do Atén. V januári 1948 rozmiestnila juhoslovanská vláda bez konzultácie s Moskvou vojenský (letecký) pluk na albánskom území, ktorý mal vraj zabrániť rozšíreniu občianskeho konfliktu v Grécku do susedných krajín vrátane Juhoslávie.

V rovnakej dobe vedúci bulharský komunistický predstaviteľ Georgi Dimitrov poskytol tlači rozhovor, v ktorom spomenul, že vznik federácie Bulharska, Juhoslávie a Albánska vidí ako reálny. Bol to vraj spoločný plán na vytvorenie skutočnej krajiny južných Slovanov alebo Veľkej Juhoslávie. Tito postupne navštívil okrem Bulharska aj Maďarsko a Rumunsko, a nahováral ich na politické zmeny podľa juhoslovanského vzoru.[13]

Stalin obvinil juhoslovanských vodcov z expanzívnej politiky na Balkáne aj keď jeho sťažnosti boli primárne motivované vlastnými hegemonickými ašpiráciami. Stalin nechcel stratiť vplyv v Albánsku ani ohroziť percentuálne dohody s Churchillom a tak stabilitu práve sa rodiaceho východného bloku. Základným cieľom ZSSR bolo posilnenie sovietskej nadvlády nad Juhosláviou a východnou Európou.[3]

Začiatkom februára 1948 preto sovietsky vodca naliehavo žiadal vedenie KSJ o vyslanie reprezentatívnej komisie do Moskvy. Počas druhého stretnutia Kominformy, ktoré sa uskutočnilo posledný krát v Belehrade, sa 1. februára 1948 len vymenila redakčná rada časopisu a Molotov pozval juhoslovanskú a bulharskú stranu do Moskvy na 10 februára 1948.

Juhoslovanská delegácia v Moskve (február 1948)

[upraviť | upraviť zdroj]

Na jednaní v Moskve, ktorého sa okrem Stalina a Dimitrova zúčastnili najmocnejší muži Juhoslávie Edvard Kardelje (podpredseda vlády), Vladimir Bakarić (predseda chorvátskej vlády) a v Moskve prítomný Milovan Djilas, apeloval Stalin, aby Bulharsko a Juhoslávia urýchlene vytvorili spoločný štát. Súčasní historici predpokladajú, že Stalin chcel infiltrovať jemu úplne podriadených bulharských komunistov medzi juhoslovanských, čím ich oslabí a tak získa kontrolu nad novovzniknutým štátom.[5] Stalin vraj ponúkal prítomným nahradenie Tita vo funkcii vodcu Juhoslávie a Albánsko k tomu.[14] Výsledkom týchto rozhovorov bolo, že Djilas a Kardelj boli presvedčení, že juhoslovansko-sovietske vzťahy už uviazli v slepej uličke. Tito ako skúsený a obozretný revolucionár mal svoje skúsenosti a ako sa dozvedel o Stalinových plánoch, pripravil sa na útok proti sebe.[14] Zvolal politické byro KSJ, ktoré 19. februára 1948 rozhodlo proti akejkoľvek federácii s Bulharskom. O dva dni neskôr sa Tito, Kardelj a Đilas stretli s Nikosom Zachariadisom, generálnym tajomníkom Komunistickej strany Grécka (KSG) a informovali ho, že Stalin je proti ozbrojenému boju KSG, ale napriek tomu mu sľúbili pokračujúcu juhoslovanskú podporu.[15]

Výmena listov v marci, apríli a máji 1948

[upraviť | upraviť zdroj]

Ústredný výbor KSJ 1. marca 1948 Stalinov návrh prerokovalo a zamietlo sovietsku kritiku. Odolalo sovietskemu nátlaku a obvinilo Moskvu z pokusu zasahovať do vnútorných záležitostí.[3] Potom si sovietska komunistická strana a komunistická strana Juhoslávie (KSJ) vymenili sériu listov so stále sa stupňujúcou vzájomnou kritikou.[2]. Medzitým 18.-19. marca 1948 ZSSR stiahlo svojich civilných a vojenských expertov z Juhoslávie.[3]

Prvý list KSSZ z 27. marca 1948 obvinil Juhoslovanov z hanobenia sovietskeho socializmu vyhláseniami ako „socializmus v Sovietskom zväze prestal byť revolučný“. Tvrdili tiež, že KSJ nie je dostatočne demokratická a že nekoná ako predvoj, ktorý by krajinu viedol k socializmu. Stalin tvrdil: „Tento druh organizácie komunistickej strany nemôžeme považovať za skutočne marxisticko-leninskú alebo boľševickú. V juhoslovanskej strane človek nepociťuje žiadnu politiku triedneho boja.“

Stalin nezaútočil priamo na juhoslovanského vodcu, ale za kacírov označil jeho najbližších spolupracovníkov - Djilasa, Rankovića, Kidriča a Svetozara Vukmanovića. Tito na schôdzi KSJ odmietol Djilasovu, Rankovičovovu a Kidričovovu rezignáciu a 12. (alebo 13.) apríla 1948 poslal do Kremľa odpoveď, v ktorej stálo, že sovietske vedenie má nepresné a nedostatočné informácie o situácii v Juhoslávii a nech k nim vyšle komisiu, ktorá všetko preverí.[10] Juhoslovanská odpoveď obhajovala revolučný charakter vlastnej strany a opätovne potvrdili vysokú mienku o Sovietskom zväze. KSJ však tiež poznamenala, že „bez ohľadu na to, ako každý z nás miluje krajinu socializmu, ZSSR, v žiadnom prípade nemôže milovať svoju vlastnú krajinu menej.“

Sovietska odpoveď zo 4. mája 1948 nabádala KSJ aby si priznali zlyhania a napravili svoje chyby a list pokračoval v obvinení KSJ z prílišnej hrdosti na svoje úspechy v boji proti fašistom, pričom zabudli, že len Červená armáda ich „zachránila pred zničením“. Odpoveď KSJ zo 17. mája ostro reagovala na sovietske pokusy devalvovať úspech juhoslovanského hnutia odporu a navrhla, aby sa táto záležitosť vyriešila na zasadaní Kominformy, ktoré sa uskutoční v júni 1948. Aj podľa sovietskej strany sa mali riešiť „chyby a úchylky KSJ“ na zasadaní 20. - 22. júna 1948 zvolanom do Bukurešti.[16]

Vylúčenie Juhoslávie z Kominformy 28. júna 1948

[upraviť | upraviť zdroj]

Počas roka 1948 sa postupne zhoršili vzájomné vzťahy Juhoslávie a Sovietskeho zväzu. Na základe toho bola prerušená z juhoslovanskej strany vzájomná hospodárska spolupráca a Kominforma ostro napadla Zväz komunistov Juhoslávie (Komunistickú stranu Juhoslávie - KSJ) formou depeší (listov), v ktorých sa stupňoval tlak na vedenie KSJ. V tom čase mala Juhoslávia zlé vzťahy nielen so Sovietmi, ale tiež aj so západnými krajinami, práve kvôli územným sporom okolo územia bývalého slobodného mesta Terst. V rovnakom čase sa radikálne zhoršovali aj vzťahy ZSSR so Západom. Napríklad berlínska blokáda začala 23. júna 1948.

Oficiálne bola Juhoslávia vylúčená na základe sovietskych obvinení z "titoizmu", odklonu od sovietskeho vzoru. Juhoslávia bola považovaná za nepriateľskú, pretože sa odmietla podriadiť sovietskej mocenskej dominancii a integrácii do Východného bloku ako sovietsky "satelitný" štát. Po vypuknutí konfliktu medzi Titom a Stalinom rezolúcia Kominformy z 28. júna 1948 (tretia schôdza konaná už v Bukurešti), obviňovala KPJ z „odchýlenia sa od marxizmu-leninizmu“, KPJ vykazuje „protisovietsky postoj“, „nepriateľské prijímanie kritiky“ a „odmietanie diskusie o situácii na stretnutiach Kominformy“. Táto rezolúcia prakticky vylúčila KPJ z Kominformy a výsledkom bolo, že Juhoslávia sa ocitla mimo priamu sovietsku sféru vplyvu (pozri východný blok) a „titoizmus“ sa začal používať nielen na označenie nezávislosti od sovietskej línie, ale Moskva takto označovala ak ďalších "zradcov" v iných krajinách.

Celá strana (KPJ) bola označená ako "menševická, bucharinovská a trockistická a obvinenia vyvrcholili sprostými vyhrážkami voči Titovej osobe samotnej: "Domnievame sa, že dostatočným poučením je osud Trockého“.[17]

21. až 28. júla 1948 sa uskutočnil 5. zjazd KSJ. Napriek tomu, že členstvo bolo stále ešte veľmi prosovietsky naladené vyslovila väčšina podporu Titovmu vedeniu. Vyjadrenia Kominformy boli označené ako nepravdivé. Zvolené bolo nové politbyro strany a Tito bol potvrdený vo funkcii jej predsedu. Nasledovala sovietska ekonomická blokáda, ktorá neprospela juhoslovanskému hospodárstvu. USA začalo hospodársky podporovať Juhosláviu už v roku 1948.

V roku 1949 kritiku vystriedal slovník Kominformy označujúci celé politbyro KSJ za "špiónov západu" a vyzýval na zvrhnutie ich "krvavej diktatúry". Tito dostal v propagande vrátane československej označenie "krvavý pes Tito"[18][19] alebo "mäsiar všetkých juhoslovanských národov" (angl. butcher of every Yugoslav nation).[20]

Americká bezpečnostná služba NSA v lete 1950 upozorňovala americkú vládu, že ZSSR "plánuje inváziu do Juhoslávie v podaní sovietskej armády a síl východoeurópskych satelitov." V tejto nečakanej situácii vycítili USA príležitosť, najmä po straty vplyvu v Číne, kde vojna skončila 1. októbra 1949 víťazstvom Komunistickej strany Číny pod vedením Mao Ce-Tunga, a začali podporovať Tita aj vojensky. Do polovičky 50. rokov hodnota americkej vojenskej podpory dosiahla pol miliardy dolárov. "Aby bola akákoľvek obrana Juhoslávie zo strany NATO životaschopná, vyžadovala by nukleárnu podporu. Bola by to tretia svetová vojna," písalo sa vraj v tajnej správe z roku 1950.[21] Napriek otvorenej podpore Juhoslávie Západom hrozba sovietskej agresie nezmizla. Naopak vynoril sa nový problém na východe, keď severokórejské jednotky podporované Stalinom 25. júna 1950 prekročili 38. rovnobežku a zaútočili na Južnú Kóreu, čím začala Kórejská vojna.

Tito nechodil na schôdze Kominformy aj preto, že sa bál atentátu. Juhoslovanská historiografia opisuje množstvo pokusov, u nás sa spomína sovietsky pokus z roku 1952.[22]

Obdobie Informbira v Juhoslávii

[upraviť | upraviť zdroj]

28. júna 1948 ostatné členské krajiny vylúčili Juhosláviu s odvolaním sa na „nacionalistické prvky“, ktorým sa „za posledných päť alebo šesť mesiacov podarilo dosiahnuť dominantné postavenie vo vedení KSJ“. Uznesenie varovalo Juhosláviu, že je "na ceste späť k buržoáznemu kapitalizmu kvôli svojim nacionalistickým postojom zameraných na nezávislosť". Úplný názov uznesenia bol Juhoslovanská komunistická strana v rukách špiónov a vrahov. V celom východnom bloku sa uskutočňovali stranícke čistky proti podozrivým sympatizantom Tita.

Týmto uznesením z 28. júna 1948 schváleným už v Bukurešti, sa prakticky prerušili dobré vzťahy medzi ZSSR a Juhosláviou, ktoré sa začali obnovovať až v roku 1955. Veľvyslanec Juhoslávie v ZSSR Vladimir Popović odišiel z Moskvy a neskôr sa stal veľvyslancom v USA ale USA začalo Juhosláviou ekonomicky podporovať už v roku 1948. V Juhoslávii sa toto obdobie (1948 až 1955 až 1956) nazývalo "obdobie Informbira" (Kominforma po srbochorvátsky). Tito začal svojich názorových oponentov podozrievať a potom aj prenasledovať.

Politický nátlak na Juhosláviu kulminoval v druhej polovici roka 1949. Koncom novembra (4 stretnutie v Maďarsku 27. novembra 1949) prijala Kominforma rezolúciu, ktorá dovŕšila rozchod Kominformy s KSJ. Rezolúcia opäť nazvala Titovo vedenie "bandou nájomných špiónov a vrahov". Označovala Tita a jeho spolupracovníkmi za fašistov a agentov medzinárodného imperializmu a vyzývala k zvrhnutiu ich krvavej diktatúry.[23]Obdobie napätých vzťahov medzi ZSSR a Juhosláviou trvalo do roku 1955, kedy bol podpísaná 2. júna 1955 spoločná deklarácia v Belehrade.

Vo väzenskom tábore na ostrove Goli Otok boli zadržiavaní Juhoslovania, ktorí počas konfliktu podporovali Stalina a ZSSR a postavili sa proti Titovi.

Čistky v Juhoslávii

[upraviť | upraviť zdroj]

Tito mal väčšinovú podporu v KSJ, odhaduje sa však, že až 20 percent členov KPJ podporovalo Stalina. Vedenie strany si to všimlo, čo viedlo k rozsiahlym čistkám, ktoré ďaleko presahovali najviditeľnejšie ciele Tisových odporcov ako boli komunisti Hebrang a Žujović (jediný, ktorý súhlasil so Stalinom v diskusiách ústredného výboru KSJ). Práve tieto čistky priniesli špeciálne označovanie tohto obdobia (doba Informbira). Skutoční alebo domnelí Stalinovi prívrženci boli označovaní ako „kominformisti“ alebo „ibeovci“ (pejoratívna skratka tvorená z dvoch prvých dvoch slov v oficiálnom názve Informačné Byro komunistických a robotníckych strán. Tisíce ľudí boli uväznené, zabité alebo vyhostené. Podľa ministra vnútra Rankovića bolo zabitých, uväznených alebo odsúdených na nútené práce 51 000 ľudí.[24] Na zadržiavanie väzňov slúžilo množstvo miest vrátane väzníc a zajateckých táborov v Starej Gradiške a bývalého koncentračného tábora Ustaše v Jasenovaci. V roku 1949 boli na neobývaných jadranských ostrovoch Goli Otok a Sveti Grgur vybudované účelové väzenské tábory.

Dôsledky pre Česko-Slovensko

[upraviť | upraviť zdroj]

Zasadania Kominformy 20. – 22. júna 1948 v Bukurešti sa zúčastnili zástupcovia komunistických strán vrátane KSČ a  disciplinovane vyslovili svoj súhlas s  kritikou Juhoslávie. Za KSČ pricestovali do Bukurešti Rudolf Slánsky, Viliam Široký, Bedřich Geminder a Gustav Bareš, pričom hlavný referát predniesol Slánsky.[25] Zo zasadnutia, na ktorom predstavitelia KSJ odmietli účasť, bola vydaná rezolúcia, ktorú slovenská Pravda uverejnila na prvej strane 30. júna 1948. Radoví komunisti i nekomunisti boli touto kritikou prekvapení, keďže dovtedy sa Juhoslávia vydávala za vzor pre všetky ostatné krajiny východného bloku. Prekvapenie však zažili aj slovenskí komunistickí funkcionári, keďže styky s Juhosláviou boli silné zvlášť na Slovensku (K. Šmidke pochádzal z Juhoslávie.) Napriek tomu Husák predniesol 1. júla 1948 na plenárnom KSS referát, v ktorom hovoril o Rezolúcii Informbyra presne podľa uznesenia Predsedníctva ÚV KSČ, ktoré zasadalo ešte 28. júna a jednomyseľne potvrdilo závery Informbyra.[2]

Avšak v Moskve vypracovali už 4. apríla 1948 pracovníci zahraničného oddelenia komunistickej strany L. Baranov (vedúci oddelenia), V. Mošetov a A. Antipov správu s názvom O niektorých chybách Komunistickej strany Československa, kde sa uvádzalo päť skupín chýb, ktorých sa údajne mala KSČ dopustiť v rokoch 1945 – 1948.[25] Sovieti kritizovali napríklad preferovanie parlamentných spôsobov v boji o moc v KSČ, ďalej odmietanie princípov boľševizmu v organizačnej činnosti strany, riešenie maďarskej otázky a pod. Sovieti mali aj informácie o sporoch a rôznych názorových prúdoch v  rámci KSS (V. Široký proti G. Husákovi a V. Clementisovi).[25]

Od jesene 1948 sa taktiež datuje zvýšená aktivita ŠtB vo vzťahu k oponentom vládnuceho režimu či „nepriateľovi“ vo vnútri strany. Rezolúcia Informbyra sa tak stala nástrojom sovietizácie strednej a východnej Európy, nástrojom na úplné ovládnutie spoločnosti vládnucou komunistickou mocou a  hlavne na úplné ovládnutie jednotlivých komunistických strán sovietmi. KSČ, resp. KSS v  tomto procese neboli výnimkou.[2]

Rezolúcia bola základom kampane proti titoizmu ale aj proti takzvaným buržoáznym nacionalistom aj v Česko-Slovensku. Už v septembri 1950 začal tzv. Proces proti titovským špiónom a rozvratníkom v Československu, v ktorom boli dvaja Slováci Rudolf Lančarič a Ernest Otto odsúdení na trest smrti. Otto bol obvinený zo šírenia fašistickej titovskej propagandy, úsilia o rozvrátenie štátneho zriadenia, zrady ešte z čias povstania a snahy o rozvrátenie repatriácie Slovákov žijúcich v Juhoslávii späť do vlasti. Lančarič obvinený z velezrady a vyzvedačstva a ďalších 12 ľudí bolo odsúdených na tresty odňatia slobody. Ottovi bol 10. februára 1951 prezidentskou amnestiou trest zmiernený na doživotné väzenie. Avšak Lančarič bol popravený 17. februára 1951. Slovenskí komunisti predstavitelia (Husák a spol.) boli zatknutí vo februári 1951 a súdení v procese s rozvratnou skupinou buržoáznych nacionalistov na Slovensku. To už minister zahraničných vecí Vladimír Clementis sedel mesiac vo väzení a čakal na "proces s vedením protistátního spikleneckého centra v čele s Rudolfem Slánským" tzv. proces so Slánským, po ktorom bol popravený 3. decembra 1952.

Vladimír Clementis bol odsúdený na smrť a popravený v procese so Slánským v roku 1952

"Titoizmus" v iných krajinách

[upraviť | upraviť zdroj]

Rezolúcia "o prechode kliky Tita-Rankoviča od demokracie k buržoáznemu nacionalizmu" bola základom kampane proti takzvaným buržoáznym nacionalistom v Česko-Slovensku. V roku 1950 sa skončil Proces proti titovským špiónom a rozvratníkom v Československu a pre Proces s rozvratnou skupinou buržoáznych nacionalistov na Slovensku boli Gustáv Husák a Ladislav Novomeský zatknutí už 6. februára 1951.

V ostatných krajinách však politické čistky zamerané na titoistov" prebehli ešte skorej. Po vylúčení Juhoslávie v júni 1948 padlo podozrenie najprv na Bulharsko (Trajčo Kostov) a Poľsko. Prijatie kritiky, prehodnotenie politiky nakoniec skončili prenasledovaním čelných predstaviteľov vo viacerých krajinách: Władysław Gomułka (Poľsko), Trajčo Rostov (Bulharsko), László Rajk (Maďarsko), Markos a Koçi (Albánsko). Už v júni 1948 došlo k novej vlne odvetných opatrení proti možným priaznivcom Tita. Už 15. júna 1948 bol Rajk prvý krát uväznený v Maďarsku.

V Poľsku bola 6. júla 1948 bola zvolaná schôdza pléna ústredného výboru poľskej robotníckej strany s cieľom diskutovať o "odchýlkach" Gomulky. Zadawski a Zamborovski predstavili „jasnú marxisticko-leninskú analýzu“. Plénum sa stretlo opäť 31. augusta - 3. septembra 1948. Gomulka sa priznal k chybám a zo zdravotných dôvodov sa vzdal funkcie. O dva týždne sa však vrátil, prehlásil, že je úplne zdravý a chopil sa nazad funkcie. V júli 1948 ho Ústredný výbor z funkcie stiahol. Vyšetrovať ho začali až o rok v júni 1949. Potom bol zatknutý, prepustený na slobodu a potom znovu uväznený. Potom ešte aj v roku 1951 došlo v jeho strane k mocenským bojom medzi jednotlivými frakciami, Gomułka bol označený za reakcionára a bol zo strany vylúčený. Na čelo sa dostal znovu v roku 1956.

Ústredný výbor bulharskej komunistickej strany 12. - 13. júla 1948 „jednomyseľne vyhlásil, že vedenie našej strany nikdy nepochybovalo o vedúcej úlohe, ktorú v demokratickom tábore hrá sovietska komunistická strana a Sovietsky zväz“. Uvedomili si, že neboli dosť ostražití voči juhoslovanskej komunistickej strane.

Ďalšia vlna útokov sa uskutočnila na jeseň toho istého roku, počas ktorej bol Rajk obesený, Gomulka zatknutý a Kostov obžalovaný. V decembri 1948 bol Koçi v Albánsku zadržaný a tajne odsúdený na smrť za spoluprácu s Juhosláviou s radom ďalších komunistických politikov vo vykonštruovanom procese v máji 1949. O mesiac neskôr bol zastrelený.

Už od začiatku roku 1949 sa v Maďarsku pripravoval proces s vnútornými nepriateľmi a v máji 1949 vedenie komunistov rozhodlo, že do čela procesu bude postavený Rajk. 30. mája 1949 bol Rajk zatknutý a následne v zinscenovanom procese so siedmymi ďalšími Maďarmi obvinený ako titoistický zradca a špión, ktorý chcel v Maďarsku nastoliť kapitalistický imperialistický systém.

Podľa novších konšpiračných zistení bol ako zdroj informácií využitý "americký špión" Noel Field. Mohol to byť americký agent, ktorý sa infiltroval do komunistického hnutia ešte pred vojnou (počas druhej svetovej vojny pracoval vo Francúzsku a vo Švajčiarsku na podpore židovských komunistických a antifašistických utečencov) alebo sovietsky agent na americkom ministerstve zahraničia v polovici 30. rokov alebo obidvoje. V máji 1949 ho vylákali do Prahy. V júni 1949 ho s Gotwaldovým súhlasom na Stalinov pokyn zatkli, uniesli ho a odovzdali maďarskej tajnej polícii. Po mučení a výsluchoch aj svojimi sovietskymi "poradcami" nasledovali „priznania“ Fielda, ktoré zahájili zničujúcu sériu procesov, na najvyšších československých, nemeckých, poľských a maďarských straníckych poschodiach. Field sa priznal, že bol počas vojny v spojení s Allanom Dullesom (śéf CIA) a tiež že finančne podporoval komunistov, že sa mnohí Maďari s pomocou Titových partizánov vrátili do Maďarska, aby uchopili moc v krajine. Prvými „hriešnikmi“ boli Gomulka a Kostov. Až po zatknutí Fielda začali vyšetrovať Gomułku.[26][27] Kostova 27. marca 1948 odvolali z postu podpredsedu vlády, zatknutý bol 20. júna 1949. V inscenovanej procese, ktorý prebiehal u bulharského najvyššieho súdu od 7. do 14. decembra 1949, bol Kostov spoločne s ďalšími desiatimi spolustraníkov obvinený z protisovietske propagandy v strane, z rozširovania protistraníckych metód a z nedôvery v bulharskú komunistickú stranu a jej predsedu Dimitrova. Ako jediný bol odsúdený na trest smrti, ktorý bol vykonaný dva dni po rozsudku.

Po smrti Stalina (1953) sa vzťahy medzi ZSSR a Juhosláviou normalizovali, no napriek tomu tesné spojenectvo medzi komunistami Juhoslávie a ZSSR fungujúce počas vojny sa pokazilo. Sovietsko-juhoslovanský konflikt bol prvý vážny konflikt vo východnom bloku, ktorý nedokázali Sovieti vyriešiť, čo USA a ich západný blok šikovne využili. Michail Gorbačov počas svojej návštevy v roku 1988 vystúpil v juhoslovanskom parlamente, kde povedal: „Dobré vzťahy medzi našimi krajinami boli narušené vinou sovietskeho vedenia.“[28][29] Vedúci predstaviteľ ZSSR vtedy prvýkrát otvorene priznal vinu Sovietskeho zväzu za sovietsko-juhoslovanský konflikt v rokoch 1948 - 1949. Zo sovietskeho pohľadu[30] konflikt viedol k zblíženiu Juhoslávie s USA, Gréckom a Tureckom. Juhoslovanská pomoc gréckym komunistom prestala a tí prehrali občiansku vojnu a v roku 1952 sa Grécko stalo členom NATO.

Poznámky

[upraviť | upraviť zdroj]
  1. ↑ Poľsko, Maďarsko, Československo, Rumunsko, Albánsko, NDR a Bulharsko

Referencie

[upraviť | upraviť zdroj]
  1. ↑ ŠTEFANSKÝ, Michal. Politické procesy ako dôsledky juhoslovansko-sovietskej roztržky. In: Krízy režimov sovietskeho bloku v rokoch 1948-1989.. Banská Bystrica : Pedagogická spoločnosť J.A. Komenského, 1997. (Vyd. 1.) Dostupné online. ISBN 80-88784-14-X. S. 19-26..
  2. ↑ a b c d e f ČERNÁK, Tomáš. Roztržka medzi Titom a Stalinom a jej dopad na udalosti v ČSR počas roka 1948 In Človek, Spoločnosť, Doba. Stretnutie Mladých Historikov Iii. Eds. Z. Tokárová - M. Pekár [online]. Košice : Univerzita Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach, 2014, s. 256-264, [cit. 2021-10-12]. Dostupné online.
  3. ↑ a b c d e f g Soviet-Yugoslav Split. The encyclopedia of the Cold War : a political, social, and military history. Santa Barbara, Calif. : ABC-CLIO, 2008. Dostupné online. ISBN 978-1-85109-701-2. S. 1907-1908.
  4. ↑ RAJAK, Svetozar. Yugoslavia and the Soviet Union in the early Cold War : reconciliation, comradeship, confrontation, 1953-57. Milton Park, Abingdon, Oxon : Routledge, 2011. Dostupné online. ISBN 978-0-203-84241-6.
  5. ↑ a b Šesták, Miroslav a kol.: Dějiny jihoslovanským zemí. Lidové noviny 1998, str. 506.
  6. ↑ a b BANAC, Ivo. With Stalin against Tito : Cominformist splits in Yugoslav Communism. Ithaca : Cornell University Press, 1988. Dostupné online. ISBN 0-8014-2186-1.
  7. ↑ Кимура К., Стыкалин А. С. Венгрия и Югославия в 1945 г.: поиски путей преодоления противоречий между недавними военными противниками // Славянский мир в третьем тысячелетии. — 2015. — № 10. — С. 48 — 53.
  8. ↑ S. Djordjevic, Second World War and the War Damages in Yugoslavia, 6 Annals of the Faculty of Law in Belgrade (1994)
  9. ↑ a b Животич А. Югославско-советские военные противоречия (1947 - 1957): Искушения союзничества. - М.: Политическая энциклопедия, 2019. - С. 21.
  10. ↑ a b DOUBKOVÁ, Eliška. Pašerácká skupina Bolčić a spol. (Magisterská diplomová práce) [online]. is.muni.cz, [cit. 2020-09-14]. Dostupné online.
  11. ↑ a b PIRJEVEC, Jože. Tito and his comrades. Madison, Wisconsin : [s.n.], 2018. Dostupné online. ISBN 978-0-299-31773-7. S. 76.
  12. ↑ GÁLIS, Tomáš. Tam, kde sa delila Európa [online]. .týždeň - iný pohľad na spoločnosť, 2010-07-19, [cit. 2021-09-22]. Dostupné online.
  13. ↑ Urobím si po svojom: Juhoslovanský vodca Tito vypovedal Stalinovi poslušnosť a ustál to [online]. history.hnonline.sk, [cit. 2021-10-12]. Dostupné online.
  14. ↑ a b PALKO, Vladimír. Rudolf Lančarič – obeť Stalinovej honby na Tita [online]. Bratislava: Ústav pamäti národa, [cit. 2020-09-18]. Dostupné online.
  15. ↑ PEROVIĆ, Jeronim. The Tito–Stalin split: a reassessment in light of new evidence. Journal of Cold War Studies (MIT Press. 9 (2):), 2007, s. 32–63. Dostupné online [cit. 2021-09-22]. DOI: 10.5167/UZH-62735. (po anglicky)
  16. ↑ Černák, Tomáš: Členstvo, organizačná štruktúra a vývoj v KSS počas roka 1948 in Historický časopis, 2015, 63, 3, pp. 483-502, Bratislava. (online)
  17. ↑ JOHNSON, P.: Dějiny dvacátého století, Praha, 1991, s. 436 (Z Palka)
  18. ↑ Josip Broz Tito. Jak se velký maršál proměnil v krvavého psa a jak to nakonec dobře dopadlo [online]. Plus, 2020-03-20, [cit. 2021-09-23]. Dostupné online. (po česky)
  19. ↑ KRUPKA, Jaroslav. Prezident Tito: Pro Stalina byl krvavým psem. Ten hledal způsoby, jak ho zabít. Deník.cz, 2023-01-14. Dostupné online [cit. 2024-08-20]. (po česky)
  20. ↑ Pavasovic Trost, Tamara. (2020). The Image of Josip Broz Tito in Post-Yugoslavia: Between National and Local Memory. Dostupné online, anglicky
  21. ↑ Stalin chystal inváziu do Juhoslávie, hrozila svetová vojna a použitie atómoviek (Ako zdroj blog John R. Schindlera, ktorý v rokoch 1996 - 2004 pôsobil v NSA. Pozri de.wikipedia.org/wiki/John_R._Schindler) [online]. hnonline.sk, [cit. 2021-09-22]. Dostupné online.
  22. ↑ BUCHERT, Viliam. Krvavý pes, či svätý Josip? Tito unikol Stalinovi aj Hitlerovi. Hospodárske noviny (Bratislava: MAFRA Slovakia), 2019-07-08. Dostupné online [cit. 2020-09-18]. ISSN 1336-1996.
  23. ↑ BÁRTA, Milan. Akce Jugoslavie. Státní bezpečnost v boji proti „agentům titoismu“ v letech 1948–1955 [online]. Ústav pro studium totalitních režimů (ustrcr.cz), paměť a dějiny 2011/01 (https://www.ustrcr.cz/publikace/pamet-a-dejiny-12011/) str. 65, [cit. 2020-09-21]. Dostupné online. (po česky)
  24. ↑ WOODWARD, Susan L., September 6-. Socialist unemployment : the political economy of Yugoslavia, 1945-1990. Princeton, N.J. : Princeton University Press, 1995. Dostupné online. ISBN 0-691-08645-1. S. 180, note 37..
  25. ↑ a b c BARNOVSKÝ, Michal. Sovietsko-juhoslovanská roztržka v roku 1948 a Československo. In Krízy režimov sovietskeho bloku v rokoch 1948 – 1989. Banská Bystrica : Pedagogická spoločnosť J. A. Komenského, 1997, s. 8-18.
  26. ↑ SHARP, Tony. Stalin's American Spy: Noel Field, Allen Dulles and the East European Show-trials. [s.l.] : [s.n.]. Dostupné online.
  27. ↑ BERNÁTH, Viliam. Jedna z príčin politických procesov vo východnej Európe (2) [online]. noveslovo.sk, 2002-05-29, [cit. 2020-09-18]. Dostupné online. [nefunkčný odkaz]
  28. ↑ Романенко С. А. Между «пролетарским интернационализмом» и «славянским братством». Российско-югославские отношения в контексте этнополитических конфликтов в Средней Европе (начало 20 века — 1991 год). — М.: Новое литературное обозрение, 2011. — С. 744, 746.
  29. ↑ Romanenko S. A. Medzi „proletárskym internacionalizmom“ a „slovanským bratstvom“. Rusko -juhoslovanské vzťahy v kontexte etnopolitických konfliktov v strednej Európe (začiatok 20. storočia - 1991). - M.: Nová literárna recenzia , 2011.- S. 746. (rusky)
  30. ↑ Югославия в XX веке. Очерки политической истории. М., 2011. [online]. Институт славяноведения Российской академии наук (ИСл РАН), 2016-05-31, [cit. 2021-09-27]. Dostupné online.

Odporúčaná literatúra (podľa Černáka)

[upraviť | upraviť zdroj]
  • ŠESTÁK, Miroslav et al. Dějiny jihoslovanských zemí. Praha : NLN, 2001, s. 506-514.
  • TEJCHMAN, Miroslav (Ed.). Sovětizace východní Evropy: Země střední a jihovýchodní Evropy v letech 1944 – 1948. Praha : Historický ústav, 1995. 283 s.
  • VOJTĚCHOVSKÝ, Ondřej. Z Prahy proti Titovi! : Jugoslávská prosovětská emigrace v Československu. Praha : Univerzita Karlova, 2012. 696 s.
  • BANAC, Ivo. Sa Staljinom protiv Tita. Zagreb : Globus, 1990. 279 s.
  • PETRANOVIC, Branko. Jugoslavija na razmedju (1945 – 1950). Podgorica : Crnogorska akademija nauka i umjetnosti, 1998. 534 s.

Pozri aj

[upraviť | upraviť zdroj]
Zdroj: „https://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Sovietsko-juhoslovanský_konflikt&oldid=7900758“