Tibetológia
 |
Tento článok alebo jeho časť si vyžaduje úpravu, aby zodpovedal vyššiemu štandardu kvality. Prosím, pozrite si stránky pomocníka, odporúčanie pre encyklopedický štýl a článok vhodne upravte. |
Tibetológia je vedný odbor zaoberajúci sa výskumom jazyka, náboženstva, filozofie, dejín, literatúry, duchovnej a materiálnej kultúry Tibeťanov žijúcich jednak na Tibetskej náhornej plošine, ale aj tibetských komunít obývajúcich južnú stranu Himalájí (Ladak, severný Nepál, Sikkim, Bhután). Predpokladom takéhoto vedeckého štúdia je znalosť tibetčiny, či už súčasnej hovorovej tibetčiny alebo klasickej.
Prvé kontakty a informácie o Tibete sa do Európy dostali v 13. a 14. storočí, v období existencie Mongolskej ríše, keď sa európski misionári (Odorico de Pordenone, Giovanni dal Piano dei Carpini, William Rubruk) a obchodníci (Marco Polo) vo svojich cestopisoch stručne zmieňujú o tibetskej kultúre, dejinách a náboženstve. Jezuitskí misionári Johannes Grueber (1623-1680; po roku 1669 pôsobil v jezuitských domoch v Trnave a Trenčíne) a Albert d’Orville (1621-1662) roku 1661 ako prví Európania navštívili Lhasu, kde sa zdržali niekoľko týždňov.
Sándor Körösi Csoma, madarsky cestovaťeľ a Tibetológ, žije od roku 1827 v Tibetskom klaštore Zanga a nesôr v roku 1827 v klaštore Kanamba. Spracoval gramatiku tibetskeho jazyka a vydava knihu A grammar of the Tibetan language (Kalkata 1834) a zostavil prvy Tibetsko - Anglicky slovnik, Essay towards a dictionary Tibetan and English (Kalkata 1835) a vydava aj knihu o budhizme Analysis of the Kandjur ( Kalkata 1835) Dalai Lama ho pozval do Lhasi ale na ceste 11.4.1824 zomrel je pochovany v Dargeelingu. Počiatky hlbšieho záujmu Európanov o Tibet siahajú do 18. storočia, keď v rámci misijnej činnosti kresťanských misionárov (jezuitov a neskôr kapucínov) v Centrálnom Tibete vzniklo niekoľko pozoruhodných diel venovaných náboženstvu a dejinám Tibetu.
Práce talianskeho jezuitu Ippolita Desideriho (1684-1733), ktorý v Tibete pôsobil v rokoch 1716-1721, poskytujú fundovaný obraz tibetského buddhizmu a spoločnosti (pod názvom Cesta do Tibetu vyšli aj v dvoch českých vydaniach roku 1976 a roku 2001). Kapucínsky misionár Orazio della Penna (1680-1745), ktorý niekoľko rokov pôsobil v Centrálnom Tibete, roku 1732 ukončil práce na rukopise tibetsko-talianskeho slovníka; ten neskôr preložil F. C. G. Schröter do angličtiny a roku 1826 bol publikovaný pod názvom A Dictionary of Bhotanta or Boutan Language. Poznatky kapucínskych misionárov o jazyku, náboženstve a dejinách Tibetu sú zosumarizované v práci Alphabetum Tibetanum (Rím 1762), ktorú zostavil augustiniánsky mních Antonio Agostino Giorgi. K založeniu tibetológie ako samostatného vedného odboru prišlo až v polovici 19. storočia, k čomu významne prispel uhorský rodák Kőrösi Csoma Sándor (1784-1842), ktorý v 20. rokoch 19. storočia dlhodobo žil v severoindickom Ladaku a študoval tibetský jazyk. Vďaka podpore britských koloniálnych úradov vydal roku 1834 tibetský slovník (Essays towards a Dictionary, Tibetan and English) a gramatiku (A Grammar of the Tibetan Language). Napísal aj niekoľko štúdií o Kandžure (bka’ ‘gjur) a Tandžure (bstan ‘gjur), tibetskom buddhistickom kánone. V 30. rokoch 19. storočia ruský orientalista Isaak Jacob Schmidt (1779-1847) publikoval francúzsky preklad Diamantovej sútry (tib. Dordže čöpa / rdo rdže gčod pa) z tibetčiny, štyri štúdie o tibetských prameňoch mahájánového buddhizmu a o niekoľko rokov aj nemecký preklad tibetskej verzie Sútry o mudrcovi a hlupákovi (tib. Dzanglün / mdzangs blun). Philippe Édouard Foucaux (1811-1894) uverejnil v polovici 19. storočia francúzsky preklad tibetskej verzie životopisu Buddhu Šákjamuniho Lalitavistara (tib. Gjačhe rölpä do / rgja čher rol pa’i mdo). Začiatkom roku 1846 strávili v Lhase necelé dva mesiace francúzski lazaristi Joseph Gabet (1808-1853) a Evariste-Régis Huc (1813-1860), svoje pozorovania zachytili v cestopise (pod názvom Cesty missionářské, které Mongolskem, Tibetem a říší Čínskou vykonali Huc a Gabet dielo vyšlo v Prahe už roku 1887; nový preklad pod názvom Cesta do Lhasy vyšiel v dvoch českých vydaniach v Prahe roku 1971 a 2002). Akademický záujem o Tibet bol v priebehu 19. storočia súčasťou buddhologických štúdií, ktoré sa postupne etablovali na univerzitách vo Francúzsku, Nemecku a vo Veľkej Británii. Tibetologické bádanie sa v tejto ranej fáze prirodzene sústreďovalo primárne na buddhistické dedičstvo Tibetu. Americký tibetológ a diplomat William W. Rockhill (1854-1914) v 80. rokoch 19. storočia publikoval niekoľko prác venovaných tibetskému buddhizmu. Bengálec Sarat Čandra Dás (1849-1917) po pobyte v Tibete v rokoch 1881-1882 publikoval niekoľko štúdií venovaných jazyku, dejinám a náboženstvu Tibetu. V priebehu II. polovice 19. storočia sa významným tibetologickým centrom stala univerzita v Sankt Peterburgu. Vasilij P. Vasiljev (1818-1900) vychádzal pri svojich výskumoch buddhizmu z tibetských prameňov a Franz Anton von Schiefner (1817-1889) tam roku 1869 publikoval preklad Táranáthových Dejín náuky v Indii (tib. Gjagar čhödžung / rgja gar čhos ‘bjung).
Na túto tradíciu nadviazal burjatský tibetológ, absolvent peterburskej univerzity, Gonbožab Cebekovič Cybikov (1873-1930), ktorý na prelome 19. a 20. storočia navštívil Lhasu (jeho cestopis Cesta k posvátným místům Tibetu vyšiel v dvoch českých vydaniach roku 1987 a roku 2001) a publikoval práce o tibetskom jazyku a náboženstve. Ďalší burjatský tibetológ Bazar B. Baradin (1878-1937) po pobyte v tibetskom kláštore Labrang v rokoch 1906-1907 napísal niekoľko štúdií venovaných dejinám buddhizmu v Tibete, Mongolsku a Burjatsku. Neskôr, po založení Sovietskeho zväzu, pokračoval v tibetologických výskumoch Andrej I. Vostrikov (1902-1942), autor monografie o tibetskej historickej literatúre. V západnej Európe treba spomenúť prínos francúzskej tibetológie, ktorú v I. polovici 20. storočia reprezentovali najmä Jacques Bacot (1877-1965) a Gustave-Charles Toussaint (1869-1938), ktorí publikovali preklady tunchuangských tibetských dokumentov a štúdie venované dejinám i literatúre Tibetu. Významnou postavou dejín tibetológie bol aj Talian Giuseppe Tucci (1894-1984), v 30. a 40. rokoch absolvoval niekoľko expedícií do Centrálneho Tibetu a od roku 1947 pôsobil ako riaditeľ rímskeho Istituto Italiano per il Medio ed Estremo Oriente. Vedecky sa venoval najmä dejinám Tibetu, buddhistickej filozofii a náboženstvu, ako aj ikonografii sakrálneho umenia v Tibete. Taliansku tibetológiu reprezentuje aj Luciano Petech (1914- ), ktorý sa zaoberal najmä čínsko-tibetskými vzťahmi. K etablovaniu tibetológie na akademickej pôde významne prispeli aj britskí tibetológovia Hugh E. Richardson (1905-2000) a David Snellgrove (1920- ). H. Richardson v 30. a 40. rokoch pôsobil v Lhase ako reprezentant koloniálnej vlády Britskej Indie a po návrate do Británie publikoval veľké množstvo štúdií venovaných najmä dejinám Tibetu. Vedecký záujem D. Snellgrova sa sústredil na tibetský buddhizmus, no publikoval aj prvé práce o böne, predbuddhistickom náboženstve Tibetu.
Rozvoj tibetologického výskumu sa zdynamizoval po roku 1959, keď po potlačenom povstaní v Lhase emigrovali desaťtisíce Tibeťanov do Indie, odkiaľ sa časť z nich presídlila aj do Európy a Severnej Ameriky. Exil mnohých významných tibetských učencov a sprístupnenie rozsiahlych zbierok buddhistických textov znamenali prínos pre rozvoj tibetológie a zároveň viedli k šíreniu tibetského buddhizmu na Západe. Súčasťou tohto procesu bolo aj postupné rozšírenie „klasického“ tibetologického výskumu, sústredného na filologickú a obsahovú analýzu v prvom rade buddhistických textov, o problematiku aktuálneho vývoja a terénne výskumy v tibetských exilových komunitách – neskôr od konca 80. rokov aj v samotnom Tibete – s dôrazom na kultúrnu antropológiu (napríklad na rozličné aspekty žitého či ľudového náboženstva). V posledných desaťročiach sa predmet výskumu tibetológie v oblasti náboženstva neobmedzuje len na buddhistické tradície, ale čoraz väčšie množstvo tibetológov sa venuje aj bönu, Zároveň sa zvýšil záujem tibetológov o politické, ekonomické, sociálne či náboženské otázky aktuálneho vývoja.
Členovia medzinárodnej tibetologickej obce sú združení v organizácii International Association for Tibetan Studies, ktorá od konca 70. rokov pravidelne organizuje medzinárodné konferencie. V súčasnosti nemožno tibetológiu študovať na Slovensku ani v Česku. Tibetológia sa vyučuje na niekoľkých európskych univerzitách (napríklad univerzity vo Viedni, v Budapešti, v Bonne, v Hamburgu, v Berlíne, v Paríži, v Londýne, v Osle) a významné tibetologické pracoviská vznikli aj v Spojených štátoch amerických (Indiana University, University of Virginia, Columbia University, Case Western Reserve University, University of Washington, Harvard University). Dlhá tibetologická tradícia existuje aj v Japonsku, najmä na univerzite v Kjóte. V Čínskej ľudovej republike od 50. rokov minulého storočia vzniklo na univerzitnej pôde a v rámci Čínskej akadémie spoločenských vied niekoľko tibetologických pracovísk jednak v samotnej Lhase a v Pekingu, ale aj v hlavných mestách provincií susediacich s Tibetskou autonómnou oblasťou (Si-ning, Lan-čou, Čcheng-tu). Významným centrom tibetologického bádania sa od založenia začiatkom 50. rokov stal pekinský Ústredný národnostný inštitút (čín. Čung-jang min-cu süe-jüan), od polovice 90. rokov premenovaný na Ústrednú národnostnú univerzitu (čín. Čung-jang min-cu ta-süe). V Pekingu bolo v 80. rokoch založené aj Čínske tibetologické výskumné centrum (čín. Čung-kuo cang-süe jen-ťiou čung-sin), ktoré podlieha priamo čínskej vláde.
V rámci tradície československej orientalistiky siahajú počiatky tibetologického výskumu do polovice 20. storočia, keď na pôde Orientálního ústavu ČSAV pôsobil mongolista a tibetológ Dr. Pavel Poucha (1905-1986), ktorý tibetčinu vyučoval na pražskej Škole orientálnych jazykov a prednášal na Karlovej univerzite. Zaoberal sa najmä tibetským jazykom a literatúrou, prekladal z tibetčiny. K popularizácii tibetskej kultúry a náboženstva na Slovensku a v Česku prispeli aj cestopisy Tibet (1958) a Země zastaveného času (1959), fotografie a dokumentárny film Cesta vede do Tibetu, ktoré boli výsledkom cesty režiséra Vladimíra Sísa a kameramana Josefa Vaniša do Lhasy v rokoch 1954-1955. Tibetológia sa však ako samostatná vedecká disciplína etablovala až vďaka vedeckej činnosti profesora PhDr. Josefa Kolmaša, DrSc. (1933- ), ktorý po skončení sinologického štúdia na Karlovej univerzite pokračoval štúdiom tibetológie na pekinskom Ústrednom národnostnom inštitúte v rokoch 1957-1959. Po návrate pracoval v Orientálnom ústave ČSAV, v rokoch 1994-2002 zastával funkciu riaditeľa ústavu. Vo svojej vedeckej dráhe sa venuje najmä výskumu dejín čínsko-tibetských vzťahov, ale aj lokálnym dejinám východotibetského kráľovstva Derge (sde dge), ikonografii tibetského buddhistického kánonu a dejinám spoznávania Tibetu európskymi misionármi a cestovateľmi. J. Kolmaš vyučoval v 80. rokoch tibetčinu na Orientálnom oddelení Jazykovej školy v Prahe. Profesor Kolmaš sprístupnil českým a slovenským záujemcom tibetskú kultúru a dejiny v početných prekladoch a populárno-vedeckých článkoch (rozsiahlu bibliografiu pozri Soupis publikovaných a nepublikovaných prací Josefa Kolmaše, Bibliografie 1953-1998. Bibliografická edice OÚ AV ČR, svazek 12. Praha: Orientální ústav AV ČR 1999).