Plínius Starší

	Gaius Plinius Secundus
	; rímsky encyklopedista
Narodenie	23; Novum Comum
Úmrtie	24. augusta 79; Stabiae
Odkazy
Projekt; Gutenberg	Plínius Starší; (plné texty diel autora)
Commons	Plínius Starší
	Biografický portál

Gaius Plinius Secundus alebo Plínius Starší (* 23, Novum Comum – † 24. august 79, Stabiae) bol rímsky spisovateľ, autor prírodopisnej encyklopédie nesúcej názov Historia Naturalis. Zastával hodnosť veliteľa časti rímskej flotily. Medzi jeho slávne výroky patrí: „Skutočná sláva má spočívať v konaní robiť to, o čom je hodné písať, v písaní zaznamenávať to, čo je hodné čítania.“

Plínius bol synom rímskeho jazdca s cognominom Celer a akejsi ženy menom Marcella, podľa niektorých dcéry senátora Gaia Caecilia z mesta Novum Comum (dnes Como), podľa iných pochádzajúcej z rodu Titov Pomponiov. Plíniova rodina bola každopádne spriaznená po matkinej alebo otcovej strane s rodinou Caeciliov z Coma. Práve v tomto meste, nie vo Verone, ako sa niekedy uvádza, sa Plínius narodil. V Como bola Plíniovi postavená socha ako slávnemu rodákovi.

Životopis

Mladosť a vojenská kariéra

Niekedy pred rokom 35 vzal Plíniov otec svojho syna do Ríma, aby tu získal vzdelanie podľa rímskych štandardov. Politickú kariéru začal bežným spôsobom, teda vojenskou službou, a to ako veliteľ jazdy (praefectus alae) pod velením rodinného priateľa, Publia Pomponia Secunda, v Germánii. S prestávkami slúžil Plínius v provincii v rokoch 46 – 58. Okrem svojho vzdelaného veliteľa, ktorý v mnohom inšpiroval budúceho encyklopedistu, sa tu zoznámil s ďalšími význačnými vojenskými osobnosťami – vojvodcom Gnaeom Domitiom Corbulonom, u ktorého istý čas tiež slúžil, a budúcim cisárom Titom^[1]. Z tohto obdobia pochádzajú dva kratšie Plíniove spisy – De iaculatione equestri (O boji na koni) a De vita Pomponii Secundi (Život Pomponia Secunda) – a rozsiahle historické dielo Bella Germaniae (Vojny v Germánii).

Zo zmienok o gramatikoch a rečníkoch Quintovi Remmiovi Palaemonovi a Arelliovi Fuscovi^[2] sa predpokladá, že počas svojich študijných liet mohol byť ich žiakom. Pod vplyvom svojho súčasníka, Senecu Mladšieho, sa priklonil k štúdiu filozofie a rečníctva. Plínius určite študoval v Ríme botaniku v záhrade staručkého Antonia Castora^[3], kde okrem iné uvidel i starobylý „lotosový strom“ zasadený na pozemku, ktorý kedysi patril Marcovi Crassovi^[4]. Zúčastnil sa tiež na triumfálnom sprievode cisára Claudia po získaní Británie (44)^[5].

Literárne medziobdobie

Po smrti cisára Claudia roku 54 sa Plínius Starší stiahol z politického života, pravdepodobne kvôli nesúhlasu s politikou cisára Nerona. Život v ústraní mu umožnil naplno sa venovať literárnej činnosti. V tomto období dokončil Bella Germaniae, ktoré poslúžili neskôr ako prameň historikovi Tacitovi^[6], a vytvoril dve diela zaoberajúce sa rečníctvom – Studiosus (Žiak) a Dubius sermo (Jazykové pochybnosti).

Návrat do verejného života

S nástupom cisára Vespasiána (69), Plíniovho známeho z čias jeho vojenskej mladosti, sa spisovateľ vrátil do vojenskej služby. Zastával funkcie prokurátora v provinciách Gallia Transalpina (70) a Hispania Tarraconensis (73), pričom navštívil aj provinciu Gallia Belgica (74). V Hispánii sa bližšie zoznámil s prácou v zlatonosných doloch, ktorej neskôr venoval oddiel svojho prírodopisného diela^[7]. Po návrate do Ríma zastával viacero úradov vo Vespasiánovej správe. Údajne ho zvykol navštevovať pred úsvitom, aby si od neho osobne vyžiadal pokyny na každý deň, potom sa venoval svojim úradníckym povinnostiam a zvyšok dňa venoval svojej literárnej a výskumnej činnosti^[8].

Práve v tomto poslednom období vytvoril Plínius svoje dve najvýznamnejšie diela – historickú prácu A fine Aufidi Bassi (Pokračovanie Aufidia Bassa) a encyklopédiu Naturalis Historia (Prírodoveda).

Roku 79 zastával Plínius Starší funkciu veliteľa cisárskeho loďstva kotviaceho v kampánskom prístave Misenium neďaleko od Pompejí a Herculanea. Keď 24. augusta 79 došlo k erupcií Vezuvu, Plínius sa podujal postarať o evakuáciu vydeseného obyvateľstva, aj preto, aby mohol zblízka výbuch sopky sledovať. Na tejto akcii ho sprevádzal jeho synovec a adoptovaný dedič, Plínius Mladší, ktorý o strýkovej smrti počas erupcie podáva správu v svojej korešpondencii^[9]. Plínia Staršieho, ktorý trpel dýchacími potiažami, zabili pravdepodobne sopečné výpary počas spánku. Jeho telo bolo objavené 26. augusta pochované pod nánosmi popola bez viditeľných zranení.

Dielo

Naturalis Historia

Plíniovo jediné zachované dielo, Naturalis Historia (Prírodoveda), predstavuje ohromujúci encyklopedistický súbor rímskych vedomostí, ktorý nevynecháva žiadnu oblasť starovekého života. Skladá sa z 37 kníh, pri spisovaní ktorých použil Plínius podľa vlastného tvrdenia práce niekoľkých stoviek autorov o viac ako 2 000 zväzkov. Práve neuveriteľný rozsah a hĺbka zaručili Plíniovmu dielu prežitie až do súčasnosti. Obzvlášť jeho oddiely zaoberajúce sa medicínou, botanikou a prípravkami vyrobenými z rastlín boli hojne používané počas staroveku i stredoveku.

Plíniová encyklopédia je rozvrhnutá do menších tematických celkov:

kniha I: všeobecné pojednanie o diele a bibliografie jednotlivých kníh
kniha II: kozmológia a fyzická geografia
knihy III-VI: geografia
kniha VII: antropológia
knihy VIII-XI: zoológia
knihy XII-XIX: botanika
knihy XX-XXXII: medicína
knihy XXXIII-XXXVII: metalurgia a mineralógia, súčasťou sú i rozsiahle odbočky venované dejinám umenia

Encyklopédiu uvádza list, ktorý je adresovaný budúcemu cisárovi, Plíniovmu známemu z vojenskej služby, Titovi. Na základe tohto listu možno datovať dokončenie Prírodovedy do rokov 77 – 78.

V štýle, ktorým je Plíniovo encyklopedické dielo písané, badať vplyv Senecu, jeho vzoru v rečníctve a filozofii. Plínius je jedným z predstaviteľov literárnej tvorby strieborného obdobia rímskej literatúry: pred zrozumiteľnosťou a prirodzenosťou dáva prednosť umeleckej vybrúsenosti a výrazovej bohatosti. Striedajú sa u neho časté zvolania, rečnícke otázky, metafory a poetické prostriedky. Dlhé, rozvité vety, s cieľom mať vyššiu literárnu prepracovanosť bývajú usporiadané neobvyklým spôsobom, objavujú sa v nich neobvyklé jazykové prostriedky a tvary a ich hlavná myšlienka býva odsúvaná až na koniec, aby tak vynikla vnútorná pestrosť súvetia. Po jazykovej stránke u Plínia zaujme veľký počet ablatívných fráz.

Plíniovo dielo, okrem iného, poskytuje cenné informácie o výrobe papyrových zvitkov^[10] a purpurového farbiva^[11] ako aj o práce v starovekých zlatých doloch v Hispánii.

Nedochované diela

S výnimkou Naturalis Historia sa z Plíniovej tvorby do dnešnej doby nič nedochovalo. Jeho ďalšie práce pozostávali z:

De iaculatione equestri (O boji na koni) – kratší spis o rímskom spôsobe boja na koni
De vita Pomponii Secundi (Život Pomponia Secunda) – životopis Plíniovho priateľa a mentora Pomponia Secunda, svojim ladením pripomína neskoršiu prácu historika Tacita, De vita et moribus Iulii Agricolae (Život a zvyky Iulia Agricolu)
Bella Germaniae (Vojny v Germánii) – historické dielo zaoberajúce sa rímskymi výbojmi v Germánii, predloha pre Tacitovo dielo Germania
Studiosus (Žiak) – rečnícka príručka pre školy v šiestich knihách
Dubius sermo (Jazykové pochybnosti) – jazyková príručka, dochoval sa veľký počet zlomkov
A fine Aufidi Bassi (Pokračovanie Aufidia Bassa) – historiografické dielo naväzujúce na dejepisnú tvorbu Aufidia Bassa, pojednáva o udalostiach rokov 50 – 70, podľa vlastného želania Plínia malo byť vydané až po jeho smrti

Plíniov ohlas

Po Plíniovej smrti sa jeho encyklopedické dielo stretlo s nadšeným prijatím, ktoré nezakolísalo až do éry humanizmu. Už v staroveku na jeho základe vznikali početné výťahy a výbery, napríklad dielo Medicina Plinii (Plíniovo pojednanie o medicíne) ale i Collectanea rerum memorabilium (Zobrané pamätihodnosti), ktoré sa zaujímali predovšetkým o kuriozity v Plíniovom diele. Počas neskorej antiky a stredoveku sa práve Naturalis Historia stala jedným z pilierov znalostí antického sveta aj samotných autorov, práve vďaka tomu, že ich Plínius všetkých menovite uvádzal. Plíniova dôslednosť pri citovaní prameňov umožnila identifikovať niektoré staroveké diela, ktorým by inak hrozil zánik.

Stredovek považoval Plínia za neotrasiteľnú autoritu vo všetkých oblastiach, ku ktorým sa encyklopedista vyjadroval. Znovuoživený záujem o antické dejiny a kultúru počas humanizmu tento nekritický obdiv musel prehodnotiť. Pokrok, ktorý v tejto dobe ľudstvo dosahovalo, nutne spochybňoval niektoré tvrdenia antického vzdelanca, pretože sa ukázali buď za vymyslené alebo nepodložené. Napriek tomu vystupovali na obhajobu Plíniovej absolútnej pravdivosti hlasy, ktoré pričítali chyby v Naturalis Historia odpisovačom, prípadne neskorším stredovekým editorom. Len pomaly vieru v Plíniovu neotrasiteľnosť vystriedal nový, moderný pohľad na autora – ako na historický prameň podávajúci dôležité informácie o antickej kultúre, vedení a spôsobe života.

Plíniove anekdoty o gréckych umelcoch poskytli humanistickému maliarovi Giorgiovi Vasarimu predlohu pre sériu fresiek zdobiacich interiér jeho domova v Arezze.

Moderná archeológia potvrdila Plíniove údaje o ťažbe zlata pomocou vody privádzanej akvaduktmi. Táto technológia bola použitá v Dolaucothi v južnom Walese aj v známych zlatých doloch v Las Medulas v Španielsku, kde sa dochovali ako pamiatku na túto dobu zvyšky rímskych akvaduktov.

Vo vulkanológii sa vžilo označenie plínijská erupcia pre typ veľmi prudkej vulkanickej erupcie, ktorú charakterizujú chŕlenie dymu a popola až do stratosféry. Podobne termín ultra-plínijský sa používa pre najprudší typ plínijského výbuchu. Príkladom takejto erupcie bola explózia sopky Krakatoa roku 1883 a explózia na ostrove Santorini okolo roku 1500 pred Kr.

Referencie

↑ Plin. HN praef. §3
↑ HN XIV 4, XXXIII 152
↑ HN XXV 9
↑ HN XVII 5
↑ HN III 119
↑ Tac. Ann. I 69
↑ HN VII 37
↑ Plin. Ep. III 5, 9
↑ Ep. VI 16
↑ HN XIII 68
↑ HN IX 130

Literatúra

CONTE, Gian Biagio. Dějiny římské literatury. Preklad Dagmar Bartoňková et al. Vyd. 1. Praha : KLP, 2003. 790 s. ISBN 80-85917-87-4.

Iné projekty

Wikicitáty ponúkajú citáty od alebo o Plínius Starší
Commons ponúka multimediálne súbory na tému Plínius Starší

Externé odkazy

FILIT – zdroj, z ktorého pôvodne čerpal tento článok.
List Plínia Mladšieho zaznamenávajúci výbuch Vezuvu a smrť Plínia Staršieho (anglicky)
Naturalis Historia, prvých 5 kníh (latinsky)

[1] Plin. HN praef. §3

[2] HN XIV 4, XXXIII 152

[3] HN XXV 9

[4] HN XVII 5

[5] HN III 119

[6] Tac. Ann. I 69

[7] HN VII 37

[8] Plin. Ep. III 5, 9

[9] Ep. VI 16

[10] HN XIII 68

[11] HN IX 130

[1]

[2]

[3]

[4]

[5]

[6]

[7]

[8]

[9]

[10]

[11]