Kandži

	; Chanské písmo
	Klasifikácia
ISO 15924:	500 / Hani
	Ukážka
	V čínskom texte:; 日文漢字是書寫日文時所使用的漢字。日文漢字的寫法基本上與中文使用的漢字大同小異。; V japonskom texte:; 日本における漢字は、表音文字である“かな”と並んで日本語を表記するための主要な文字となっている。; V kórejskom texte:; 漢字(한자)는 中國에서 비롯된 文字로 東아시아의 여러 國家에서 使用하고 있다.

Kandži (漢字, doslova „chanské znaky“) sú pôvodne čínske, dnes sinojaponské ideogramy používané spolu s mórovými písomnými systémami hiragana a katakana (spoločne známe ako kana) a s latinskou abecedou (rómadži) pri zápise japončiny. Značná časť znakov v čínštine a v japončine je síce vizuálne identická, no neplatí to univerzálne. Existujú znaky, ktoré sa píšu rozdielne, čo je výsledkom nejednotného procesu zjednodušenia znakov, ktorý sa najmä po Druhej svetovej vojne uskutočnil v oboch krajinách oddelene. V japončine tento proces nebol až tak drastický ako v čínštine, a preto sa v moderných textoch tradičné formy japonských znakov (kjúdžitai) takmer vôbec nevyskytujú. Naopak, tradičné formy čínskych znakov sa dodnes používajú na Taiwane, v Hongkongu či v Macau. Zjednodušenie znakov zväčša prebehlo prostredníctvom zníženia ich počtu ťahov, no vo vzácnych prípadoch nastalo aj pridanie ťahu (napríklad, 卷 na 巻). Hlavný problém vo všeobecnosti spočíva v nekonzistencii niektorých aplikovaných zásad. Napríklad, znaky 龍 a 瀧 boli zjednodušené na 竜 a 滝, no znaky 襲 a 籠 zjednodušené neboli. Existujú aj znaky, ktoré majú v jednotlivých jazykoch úplne odlišný význam, hoci vo všeobecnosti platí, že často spadajú aspoň do rovnakého sémantického okruhu. Z hľadiska výslovnosti síce v prípade niektorých znakov možno pozorovať určitú mieru podobnosti medzi čínskou a japonskou verziou, no vo väčšine prípadov platí, že majú odlišnú výslovnosť, a to najmä kvôli tomu, že čínština na rozdiel od japončiny využíva tóny a japončina na rozdiel od čínštiny využíva aj čisto japonské čítania znakov (hoci až okolo 40% japonských kandži nemá japonské kun čítanie^[1]). Na záver je nutné poznamenať, že existuje aj zopár znakov, ktoré vznikli v Japonsku, no je ich veľmi málo. Tieto znaky japonského pôvodu sa zvyknú označovať pojmom kokudži (národné znaky) a sú čiastočne špecifické tým, že nemajú sinojaponské on čítanie (iba čiastočne z toho dôvodu, že možno nájsť aj pár znakov, ktoré nemajú sinojaponské čítanie a napriek tomu sú čínskeho pôvodu). Ako príklad kokudži možno uviesť znaky 凧 tako (šarkan) a 栃 toči (gaštan). Drvivá väčšina takýchto znakov sa nachádza mimo zoznamu džójó a používa sa v kandži pre prírodu (stromy, kvety, ryby, a pod.). Kokudži zároveň nie sú súčasťou tradičnej šesťčlennej kategorizácie znakov podľa pôvodu (rikušo), nakoľko tento systém vznikol dávno predtým než prvé kokudži.

Japonské kandži možno zapisovať zľava doprava alebo zhora dole, a to v závislosti od písomného materiálu. Jokogaki (→) štýl používajú napríklad japonskí študenti pri zapisovaní poznámok, zatiaľ čo tategaki (↓) štýl sa zvykne používať pri písaní esejí alebo v komiksoch manga. Zaujímavé je aj to, že prvý spomínaný štýl sa používa na zápis elektronických správ, zatiaľ čo druhý štýl sa používa v bežnej tlači. Pri zápise japončiny sa medzi znaky až na určité špecifické výnimky nikdy nevkladajú medzery. Napriek tomu, že sa jedná o aglutinačný jazyk (časté tvorenie slov pomocou pridania jednej či viacerých koncoviek), drvivá väčšina slov sa skladá z dvoch znakov, čo umožňuje relatívnu plynulosť čítania textu. Japonci zároveň zvyknú skracovať slovné spojenia zložené zo štyroch či viacerých znakov (napr. 文部科学省 Monbukagakušó na 文部省 Monbušó, a pod.). Plynulosť čítania v textoch určených pre školákov umožňuje furigana (fonetický prepis čítania komplikovanejších znakov prostredníctvom kany nad daným slovom).

Japonské deti sa učia čítať a písať znaky až od prvého ročníka základnej školy, čo v praxi znamená, že nie sú plnohodnotne gramotné v jazyku. V tomto smere sú Japonci v obrovskej nevýhode v porovnaní s Európanmi, ktorí dokážu používať latinskú abecedu (alebo azbuku, a pod.) často predtým než nastúpia do školy alebo najneskôr po ukončení prvého ročníka povinnej školskej dochádzky. Japonskí školáci majú 12 rokov na to, aby sa naučili všetkých 2136 džójó kandži, no povinná školská dochádzka trvá iba 9 rokov, takže nemožno s určitosťou tvrdiť, že všetci Japonci sú po doštudovaní plne gramotní. Výhodou však je, že v Japonsku sa znaky zvyknú vyučovať viac-menej v závislosti od ich frekvencie použitia, a preto 1026 kjóiku kandži, ktoré by sa japonské deti mali byť schopné naučiť počas prvých šiestich rokov štúdia na základnej škole, pokrývajú vyše 90% zo všetkých znakov vyskytujúcich sa v bežných textoch. Napriek tomu, že za posledných pár desaťročí sa v Japonsku objavilo zopár návrhov na reformu písomného systému a zredukovanie či úplne zrušenie znakového písma, tak počet povinných znakov, ktoré by Japonci mali ovládať sa neustále zvyšuje. Od roku 1981 sa zoznam 1850 tójó rozšíril na dnešných 2136 džójó a v roku 2020 bol počet kjóiku navýšený z 1006 na 1026.

Referencie

↑ Tamaoka, Kacuo. 2002. A Web-Accessible Database of Characteristics of the 1,945 basic Japanese Kanji. Psychonomic Society: Behavior Research Methods, Instrument & Computers, roč. 34, č. 2, str. 271.

Pozri aj

Tento článok týkajúci sa lingvistiky je zatiaľ „výhonok“. Pomôž Wikipédii tým, že ho doplníš a rozšíriš.

[1] Tamaoka, Kacuo. 2002. A Web-Accessible Database of Characteristics of the 1,945 basic Japanese Kanji. Psychonomic Society: Behavior Research Methods, Instrument & Computers, roč. 34, č. 2, str. 271.

[1]