David Ben Gurion
David Ben Gurion | |
prvý izraelský predseda vlády | |
Narodenie | 16. október 1886 Płońsk, Poľsko |
---|---|
Úmrtie | 1. december 1973 (87 rokov) Izrael |
Podpis | |
Odkazy | |
Commons | David Ben Gurion |
David Ben Gurion (rodený ako David Grün * 16. október 1886 – † 1. december 1973) bol prvý izraelský predseda vlády (premiér).
Detstvo a mladosť
[upraviť | upraviť zdroj]David Ben-Gurion sa narodil ako David Gruen (taktiež uvádzané Gryn alebo Grün) v Plonsku vo vtedajšom Rusku (dnes v Poľsku). Jeho otec bol právnik a vodca sionistickej organizácie Chovevej Avigdora Gruena. V roku 1897 jedenásťročnému Davidovi zomiera matka. Podobne ako mnohých mladých židov, ktorí videli strádanie svojich ľudí a často počúvali o pogromoch, aj Davida oslovili ideály socializmu aj sionizmu. Od roku 1904 začína štúdium vo Varšave na Univerzite a zapojuje sa tu do práce v rôznych sionistických organizáciach. V roku 1906 odchádza do Palestíny, ktorá bola v tej dobe pod tureckou nadvládou. Hlavný dôvod jeho odchodu bol antisemitizmus, ktorý vtedy ničil židovský život vo východnej Európe. V Palestíne prijíma svoje nové meno Ben-Gurion.[1]
Politické aktivity
[upraviť | upraviť zdroj]V rokoch 1910-1912 rediguje hebrejsky písané noviny Achdut a potom sa na dva roky odoberá študovať do Turecka. Do Palestíny sa vracia až na začiatku I. sv. vojny. Už rok po tom je deportovaný z Palestíny za politickú činnosť. Hneď na to odchádza do USA, kde sa ožení so židovskou emigrantkou z Ruska Paulou Munweisovou. Po vyhlásení Balfourovej deklarácie v roku 1918 vstupuje do židovského oddielu britskej armády. Po výcviku odchádza do Palestíny ako príslušník kráľovských strelcov. Tesne pred jeho príchodom je ale Turecko porazené a Ben-Gurion odchádza do civilu. V roku 1920 s priateľmi zakladá vplyvnú odborovú organizáciu Histadrut aj polovojenskú organizáciu Hagana, ktorá chránila židovské usadlosti pred útokmi Arabov a z ktorej neskôr vznikla izraelská armáda a o rok sa stáva generálnym sekretárom Histadrutu. V roku 1930 spoluzakladá izraelskú Stranu práce, Mapaj a po vražde jeho vodcu Chaima Arlosoroffa v roku 1933 sa stáva vodcom Mapaj on.
V roku 1935 sa stáva predsedom Židovskej agentúry, ktorá je Britmi považovaná za oficiálne zastúpenie židov v Palestíne. Keď v roku 1939 začína Veľká Británia obmedzovať židovskú imigráciu do Palestíny, volá po akciách odporu - od pokojných až po vojenské. Počas 2. sv. vojny pracoval na tom, aby sa do Palestíny dostalo čo najviac židov. Najprv to robil legálne, ale keď Briti stanovili kvóty na počet prisťahovalcov, podieľal sa na ich pašovaní. Zároveň vyzýval mladých židov, aby sa pridali k britským jednotkám a bojovali proti Hitlerovi.
Keď sa skončila vojna, obrátil sa proti Britom. Krátky čas spolupracoval s militantnou organizáciou Irgun, ale odmietal jej teroristické metódy. Neskôr, keď sa stal premiérom, postavil všetky židovské teroristické skupiny mimo zákona. V roku 1946 sa stáva vodcom Hagany.[2]
Štát Izrael
[upraviť | upraviť zdroj]Napriek odporu jeho vlastnej strany Mapai aj varovaniu Američanov, vyhlásil 14. mája 1948 izraelskú deklaráciu nezávislosti[3] a stáva sa aj dočasným predsedom vlády Izraelu. V januárových voľbách v roku 1949 jeho strana Mapaj víťazí a David Ben-Gurion je zvoleným riadnym premiérom. Počas svojej kariéry podporoval Trojstrannú deklaráciu, ktorá mala zaručiť zachovanie hraníc v tej podobe, v akej boli po ukončení vojny za nezávislosť.[4]
V roku 1953 končí v úrade premiéra a vracia sa do kibucu Sade Boqer. Do politiky sa vracia až v roku 1955 najprv ako minister obrany a po niekoľkých mesiacoch nastupuje na uvoľnené miesto ministerského predsedu. V roku 1956 dáva príkaz k útoku na Egypt (konflikt známy ako Suezská kríza), pri ktorom Izrael získal väčšiu časť Sinajského polostrova.[5]
V novembri 1959 zostavuje novú vládu, ktorá je ale nestabilná kvôli rozporom s vodcom Histadrutov P. Pavonom. V roku 1963 opúšťa vládu z osobných dôvodov, tentokrát definitívne. Jeho nástupcom sa stáva Levi Eškol. V roku 1965 opúšťa Mapaj, ktorú kedysi založil. Protestuje tak proti jej zlúčeniu so stranou Ahdut HaAvodah. Potom vytvára vlastnú stranu - Rafi. Tá ale vo voľbách získava iba 10 kresiel, zatiaľ čo Mapaj a Ahdut HaAvodah 45.
V roku 1968 utvára Rafi a Mapaj koalíciu. David Ben-Gurion preto zakladá ďalšiu stranu LaAam, tá ale vo voľbách v roku 1968 získava iba 4 kreslá v Knesete. V roku 1970 Ben-Gurion rezignuje na svoje poslanecké kreslo a odchádza do kibucu. Ben-Gurion umiera niekoľko mesiacov po jomkipurskej vojne - 1. decembra 1973 v Tel Avive.[6]
Referencie
[upraviť | upraviť zdroj]- ↑ http://zivotopis.osobnosti.cz/david-ben-gurion.php
- ↑ http://encyklopedia.sme.sk/c/2950507/ben-gurion-david.html
- ↑ http://embassies.gov.il/Praha/AboutIsrael/history/Pages/History-State-of-Israel.aspx
- ↑ JOHNSON, Paul. Dějiny židovského národa. Vyd. 2. Praha: Rozmluvy, 2007
- ↑ HERZOG, Chaim. Arabsko-izraelské války: válka a mír na Blízkém východě od války za nezávislost v roce 1948 po současnost. Vyd. 1. Praha: NLN, Nakladatelství Lidové noviny, 2008.
- ↑ http://www.cemach.cz/ii-historie-statu-izrael
Iné projekty
[upraviť | upraviť zdroj]- Commons ponúka multimediálne súbory na tému David Ben Gurion