Alexander III. (pápež)

	Alexander III.
	170. rímsky biskup
Funkcie a tituly
Pontifikát
	7. september 1159 – 30. august 1181
Biografické údaje
Rodné meno	Orlando (Roland) Bandinelli
Narodenie	1105?; Siena, Pápežský štát
Úmrtie	30. august 1181; Civita Castellana, Pápežský štát
Svätenia
Cirkev	rímskokatolícka
Pápež
Voľba	7. september 1159
Odkazy
	Alexander III. na catholic-hierarchy.org angl. ; Alexander III.
	Kompletný zoznam pápežov
	Vatikánsky portál; Historický portál; Biografický portál

Alexander III. (lat. Alexander Tertius), vl. menom Orlando (Roland) Bandinelli (* asi 1105, Siena, Taliansko – † 30. august 1181, Civita Castellana) bol taliansky duchovný a v rokoch 1159 – 1181 170. rímsky pápež.

Alexander III. sa do histórie rímskokatolíckej cirkvi zapísal o.i. ako pápež, ktorý mal zo všetkých pontifikov najviac – až štyroch – protipápežov.

Životopis

Narodil sa v Siene okolo roku 1105. Bol slávnym doktorom práva v Bologni (1139 – 1142) a potom kanonikom v Pise. V roku 1150 bol kardinálom-diakonom, rok potom kardinálom-kňazom a v roku 1153 sa stal kancelárom. Bol najbližším poradcom Hadriána IV. a stotožňoval sa s jeho proticisárskou politikou, čo ho dostalo do rozporu s Fridrichom I. Barbarossom.

Po smrti predchodcu, Hadriána IV., niekoľkí kardináli urýchlene zvolili za pápeža kardinála Ottaviana. Veľká väčšina však, v ten istý deň, 7. septembra 1159, zvolila Orlanda. Pretože bolo dohodnuté, že voľba musí byť jednohlasná, po jeho zvolení prišlo k násilným scénam, Orlando sa uchýlil do vatikánskej pevnosti pri Chráme svätého Petra. Až 20. septembra 1159 ho biskup z Ostie vysvätil ako Alexandra III. v Ninfe. Ottaviano bol vysvätený 4. októbra 1159 v cisárskom opátstve Farfa ako Viktor IV.

Tento rozkol cisárovi vyhovoval. Zvolal vo februári 1160 snem do Pavie. Bol to snem hlavne nemeckých a talianskych biskupov, na ktorom schválili Viktora IV. a exkomunikovali Alexandra III. Pápež Alexander III. však ešte predtým exkomunikoval Viktora IV. a po sneme, 24.marca 1160, dal cisára Fridricha I. do kliatby. Spor sa zdanlivo vyriešil, keď sa v októbri 1160 v Toulouse stretli biskupi a kláštorné rady viacerých západných krajín, vrátane Španielska. Zúčastnili sa aj anglický kráľ Henrich II. a francúzsky kráľ Ľudovít VII. Toto spoločenstvo vyhlásilo ako jediného pápeža Alexandra III. Spor však nebol vyriešený definitívne, pretože po smrti protipápeža Viktora bol zvolený ďalší protipápež Paschal III. a po ňom Kalixt III.

Spor medzi pápežom a cisárom pokračoval, preto pápež Alexander III. v apríli 1162 premiestnil svoje sídlo do Francúzska. Napriek tomu, že sa v novembri 1165 vrátil do Ríma, nedokázal zabrániť, aby v lete roku 1167 obsadil mesto Fridrich I. a protipápež Paschal III. ho korunoval. Pápežovo trpezlivé vyjednávanie prinieslo svoj výsledok, keď Fridrich I. Benátskym mierom 24. júla 1177 uznal Alexandra III. za právoplatného pápeža, ale za cenu, že ten predtým z neho sňal kliatbu.

Alexander III. podporoval canterburského arcibiskupa Thomasa Becketa v spore s Henrichom II. Po Becketovom zavraždení uvalil pápež na kráľa všetky možné sankcie.

Od 5. do 19. marca 1179 viedol pápež Tretí lateránsky koncil (Jedenásty všeobecný), ktorý ukončil pápežský rozkol, hoci v septembri toho istého roku nastúpil štvrtý protipápež Inocent III., ktorého sa však Alexander veľmi ľahko zbavil.

Medzi najvýznamnejšie dekréty, ktoré pápež Alexander III. vydal, patria tie, ktoré podporujú univerzity, vyzývajú katedrály, aby financovali školy a dekrét stanovujúci potrebu dvojtretinovej väčšiny pri voľbe pápeža. Alexander III. bol prvým veľkým pápežom-právnikom a mnohé jeho rozhodnutia sa dostali aj do neskorších zbierok cirkevného práva.

Čoskoro po Lateránskom sneme ľudová vzbura prinútila Alexandra III. opustiť Rím a posledné dva roky svojho života strávil v rozličných mestách vtedajšieho pápežského štátu. Keď 30. augusta 1181 zomrel, žil v Civita Castellana, 55 km severne od Ríma. Jeho telo bolo prenesené do Ríma a pochované v Lateránskej bazilike. Podľa cirkevného historika J.N.D. Kellyho občania ho zhanobili, no v skutočnosti bol veľkým pápežom, ktorý zanechal v cirkvi trvalé stopy.

Alexander III. a Uhorsko

Pápež Alexander III. zasiahol (i keď nepriamo) aj do dejín ranofeudálneho Uhorského kráľovstva. Po smrti bezdetného Štefana III. v roku 1172 sa rozpútal boj o nástupníctvo na tróne medzi Štefanovými bratmi Belom III. a Gejzom. Do sporu sa zamiešal pápež Alexander III., ktorý sa postavil za Bela potom, čo mu ten sľúbil podporu v Alexandrovom boji proti Fridrichovi I. Barbarossovi a protipápežovi Kalixtovi III. Pápež vyzval kaločského arcibiskupa, aby vykonal korunovačný akt. 13. januára 1173 bol Belo III. v Stoličnom Belehrade korunovaný za uhorského panovníka.

Pozri aj

Zoznam kardinálov vymenovaných Alexandrom III.

Iné projekty

Commons ponúka multimediálne súbory na tému Alexander III. (pápež)

Zdroje

ALEXANDER III. In: KELLY, J. N. D. Pápeži dvoch tisícročí : od sv. Petra po Jána Pavla II. Preklad Otto Havrila; ilustrácie Monika Čulenová. Vyd. 1. Bratislava : Roal, 1994. 288 s. ISBN 80-88706-00-9. S. 141 – 143.
Belo III. – panovník európskeho formátu (dostupné online)

Predchodca:
Hadrián IV.

Pápež
Alexander III.
(zoznam)

Nástupca:
Lucius III.

z d u Rímski pápeži
1. – 4. storočie	Peter Linus Kletus Kliment I. Evarist Alexander I. Sixtus I. Telesfor Hyginus Pius I. Anicet Soter Eleutér Viktor I. Zeferinus Kalixt I. Urban I. Poncián Anter Fabián Kornel Lucius I. Štefan I. Sixtus II. Dionýz Félix I. Eutychián Kajus Marcelín Marcel I. Eusébius Melchiades Silvester I. Markus Július I. Libérius Damazus I. Siricius Anastáz I.
5. – 8. storočie	Inocent I. Zosimus Bonifác I. Celestín I. Sixtus III. Lev I. Hilarius Simplicius Félix III. Geláz I. Anastáz II. Symachus Hormizdas Ján I. Félix IV. Bonifác II. Ján II. Agapet I. Silverius Vigilius Pelagius I. Ján III. Benedikt I. Pelagius II. Gregor I. Sabinián Bonifác III. Bonifác IV. Adeodat I. Bonifác V. Honorius I. Severín Ján IV. Teodor I. Martin I. Eugen I. Vitalian Adeodat II. Donus Agato Lev II. Benedikt II. Ján V. Konon Sergius I. Ján VI. Ján VII. Sisin Konštantín I. Gregor II. Gregor III. Zachariáš Štefan II. Pavol I. Štefan III. Hadrián I. Lev III.
9. – 12. storočie	Štefan IV. Paschal I. Eugen II. Valentín Gregor IV. Sergius II. Lev IV. Benedikt III. Mikuláš Hadrián II. Ján VIII. Marinus I. Hadrián III. Štefan V. Formozus Bonifác IV. Štefan VI. Roman Teodor II. Ján IX. Benedikt IV. Lev V. Sergius III. Anastáz III. Lando Ján X. Lev VI. Štefan VII. Ján XI. Lev VII. Štefan VIII. Marinus II. Agapet II. Ján XII. Benedikt V. Lev VIII. Ján XIII. Benedikt VI. Benedikt VII. Ján XIV. Ján XV. Gregor V. Silvester II. Ján XVII. Ján XVIII. Sergius IV. Benedikt VIII. Ján XIX. Benedikt IX. Silvester III. Gregor VI. Klement II. Damazus II. Lev IX. Viktor II. Štefan IX. Mikuláš II. Alexander II. Gregor VII. Viktor III. Urban II. Paschal II. Gelasius II. Kalixt II. Honorius II. Inocent II. Celestín II. Lucius II. Eugen III. Anastáz IV. Hadrián IV. Alexander III. Lucius III. Urban III. Gregor VIII. Klement III. Celestín III. Inocent III.
13. – 16. storočie	Honorius III. Gregor IX. Celestín IV. Inocent IV. Alexander IV. Urban IV. Klement IV. Gregor X. Inocent V. Hadrián V. Ján XXI. Mikuláš III. Martin IV. Honorius IV. Mikuláš IV. Celestín V. Bonifác VIII. Benedikt XI. Klement V. Ján XXII. Benedikt XII. Klement VI. Inocent VI. Urban V. Gregor XI. Urban VI. Bonifác IX. Inocent VII. Gregor XII. Martin V. Eugen IV. Mikuláš V. Kalixt III. Pius II. Pavol II. Sixtus IV. Inocent VIII. Alexander VI. Pius III. Július II. Lev X. Hadrián VI. Klement VII. Pavol III. Július III. Marcel II. Pavol IV. Pius IV. Pius V. Gregor XIII. Sixtus V. Urban VII. Gregor XIV. Inocent IX. Klement VIII.
17. – 21. storočie	Lev XI. Pavol V. Gregor XV. Urban VIII. Inocent X. Alexander VII. Klement IX. Klement X. Inocent XI. Alexander VIII. Inocent XII. Klement XI. Inocent XIII. Benedikt XIII. Klement XII. Benedikt XIV. Klement XIII. Klement XIV. Pius VI. Pius VII. Lev XII. Pius VIII. Gregor XVI. Pius IX. Lev XIII. Pius X. Benedikt XV. Pius XI. Pius XII. Ján XXIII. Pavol VI. Ján Pavol I. Ján Pavol II. Benedikt XVI. František