Preskočiť na obsah

Vlasta Burian

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Vlasta Burian
karikatúra
Celé menoJosef Vlastimil Burian
Narodenie 9. apríl 1891
Liberec, Rakúsko-Uhorsko
Úmrtie31. január 1962 (70 rokov)
Praha, Česko-Slovensko
Povolanieherec
ManželkaNina Burianová
DetiEmilka Kristlová Burianová (8. apríl 1912 – 25. máj 1996)
RodičiaAntonín Burian a Marie Burianová
Foto hrobu na Vyšehradskom cintoríne v Prahe

Vlasta Burian, vlastným menom Josef Vlastimil Burian (* 9. apríl 1891, Liberec – † 31. január 1962, Praha), podľa matriky Josephus Wlastimil Burian, známy ako „Kráľ komikov“, bol český divadelný herec, spevák, divadelný riaditeľ, športovec, podnikateľ, filmový herec, filmový režisér, spisovateľ a imitátor, ktorý sa vďaka svojej usilovnosti, pracovitosti, odhodlanosti a nebojácnosti vypracoval medzi skutočné hviezdy českej filmografie a divadla. Bol jedným z najpopulárnejších hercov za prvej republiky a jeho obľúbenosť trvá dodnes, o čom svedčia víťazstvá v ankete o „Kráľa komikov“.

Život

[upraviť | upraviť zdroj]

Vlasta Burian sa narodil do rodiny libereckého krajčíra a ochotníka Antonína Buriana. V Liberci prežil prvých desať rokov svojho života. V roku 1900 sa jeho rodina presťahovala do Prahy, kde sa neskôr vyučil za obchodníka na obchodnej škole. V Prahe v Žižkove pozoroval svet plný krčiem a komikov zo šantánov a kabaretov, od ktorých sa mnohému naučil. Vystupoval na večierkoch pre kamarátov, kde imitoval a improvizoval rôzne kabaretné čísla. Svoje bavičské nadanie spočiatku uplatňoval prevažne na večierkoch svojich priateľov. Jeho nadanie mu však postupne otvorilo cestu aj k verejnému vystupovaniu.

Tento článok alebo jeho časť si vyžaduje úpravu, aby zodpovedal vyššiemu štandardu kvality.
Prosím, pozrite si stránky pomocníka, odporúčanie pre encyklopedický štýl a článok vhodne upravte.
wikilinky sú zle

Najprv skúšal šťastie vo veľkých divadlách na Vinohradoch a vo Švandovom divadle, ale všade bol len jedným z členov zboru. Potom si ho všimol Karel Hašler a zaistil mu angažmán v kabarete Rokoko, kde sa stal doslova miláčikom publika a zoznámil sa tu so svojím prvým partnerom, klaviristom Daliborom Vtákom, s ktorým sa preslávil paródiou talianskych opier.

Všetci sa museli učiť texty, scenáre, len on nemusel. Improvizoval. Preto ho tiež pomerná väčšina kolegov – hercov nemala rada.

Počas 1. svetovej vojny bol povolaný do armády, odkiaľ dezertoval, potuloval sa po českom vidieku a živil sa svojimi výstupmi. Potom sa vrátil do Prahy.

V roku 1925 založil vlastné divadlo, vytvoril okolo seba skoro stály súbor hercov a preslávil sa ako kráľ komikov, ale s množstvom chýb a nedostatkov. Základom jeho komiky bola improvizácia ako v divadle, tak aj v rozhlase a vo filmoch. Natočil celkom 4 nemé filmy (Tu ten kámen, Falošná mačička, Lásky Kačenky Strnadovej a Milenky starého kriminálnika).[1]

Súkromie

[upraviť | upraviť zdroj]

Zatiaľ čo na javisku vystupoval ako ľudový zabávač, v súkromí bol melancholický, trpel mániodepresívnymi stavmi a bol veľmi náladový. Z pomeru s tanečnicou Annou Emíliou Pírkovou mal za slobodna dcéru Emilku Burianovú (8. apríl 1912 – 25. máj 1996). V roku 1919 sa oženil s Ninou Červenkovou-Burianovou. Tá mu bola najväčšou oporou v tých najťažších dobách, mala ho veľmi rada a bola jeho najväčšou obdivovateľkou. Musela byť na každom Burianovom predstavení. Ak sa oneskorila, Vlasta nezačal predstavenie, kým Nina nebola vo svojej lóži. Alebo v prípade, že bola Nina chorá, nechal zaviesť mikrofón na javisko a Nina potom jeho výkon počúvala cez telefón. V roku 1944 sa jeho dcére narodil syn Vlastimil Kristl.

Scéna z filmu Baron prášil

Býval vo vile v Dejviciach, ktorú mal elegantne a luxusne zariadenú. Každodenne športoval, preto mal vo svojej vile veľkú telocvičňu a pri nej postavený bazén, tenisový kurt a bohato vybavenú kuchyňu. Mal najlepšieho českého kuchára svojej doby, Jaromíra Trejbala. Vždy ráno jazdil na bicykli a bežne organizoval priateľské tenisové zápasy aj mimo Prahy - na pražskej Klamovke si napríklad zahral niekoľko tenisových zápasov s dvojnásobným majstrom sveta Karlom Koželuhom. Bol tiež veľkým mecenášom športovcov - ako profesionálnych (sponzoroval aj národné cyklistické mužstvo), tak amatérskych. Dnes už takmer neznáma je spomienka jednej pamätníčky, ktorá ho videla, ako hádže nezamestnaným robotníkom, ktorí hrali futbal so starou roztrhanou loptou, novú loptu, aby mohli lepšie športovať. V rokoch 1914 až 1920 aktívne hral za AC Sparta ako prvoligový futbalový brankár.[2]

Črty ,,Burianovstva"

[upraviť | upraviť zdroj]

Výzor, kostýmy a doplnky

[upraviť | upraviť zdroj]

Azda najdôležitejšou a najikonickejšou súčasťou Burianovej schémy sú letmo odstávajúce uši, nos, výrazné fúzy a vlasy uhladené dozadu. Naprieč filmografiou Vlastu Buriana je možné vysledovať udržiavanie pomerne stáleho výzoru na úrovni doplnkov, ale aj úpravy fúzov a čiastočne i vlasov. V podstate existujú len štyri príklady, kedy boli fúzy zo schémy vypustené. Podobne je to aj s kostýmami, kedy sa aplikácia a úprava schémy v priebehu tridsiatych rokov odvíja v tóne opakovania, ale zároveň čiastočnej variácie. Napríklad vo filme Ducháček to zařídí, kde je možné vidieť prevládajúci spôsob úpravy.

Hoci sa napríklad strih fúzov pod nosom mierne líši, hlavne hrúbkou, veľkosťou alebo šírkou, v zásade môžeme hovoriť, že si vo všetkých variáciách drží tvar. Tento obmeňujúci sa rys získava v naratíve funkciu. Zmena v schematickej úprave fúzov sa pritom stáva jedným zo znamení, ktoré indikujú, že postava na seba prebrala falošnú identitu.

Kostýmy, ktoré Vlasta Burian využíval, takisto majú svoj odkaz. Možno ich rozdeliť na súdobé oblečenie, ktoré sa skladá z obleku, vesty a kravaty, ojedinele motýlika alebo uniformy, rôzneho typu. Postavy skrývajúce svoju identitu do obleku je možné nájsť vo filme Nezlobte dědečka, Milenky starého kriminálníka, On a jeho sestra a čiastočne aj Tři vejce do skla. A naopak, vo filmoch ako C. a k. polní maršálek, ale aj Lelíček ve službách Sherlocka Holmesa sa František/Lelíček prezliekajú z oblekov do uniforiem, ktoré už neopustia. Funebrák tiež obsahuje zmenu identity, kde sa postava Pletichu (Vlasta Burian) vydáva za staršieho pána, ale tu sa motív prechodu medzi dvoma variantami kostýmu v rámci schémy nevyužije; postava tu napriek tomu zostáva v uniforme. Skôr za modifikáciu než za súčasť schémy, môžeme považovať aj okrúhle okuliare s tenkými rámikmi a klobúky, ktoré už nemajú taký vplyv, ako je to v prípade kostýmov a fúzov.

Vyjadrovacie prostriedky

[upraviť | upraviť zdroj]

Burianove interpretácie rolí sa viditeľne odlišujú od tých, ktorí hrajú po jeho boku. Táto odlišnosť súvisí so silnou expresivitou, ktorá vo výraze burianovskej postavy dominuje. Burianove vyjadrovanie je totiž pri interpretácii schémy ,,Burianovstva" omnoho komplexnejšie a kombinované s umením pantomímy. Vo filmoch však nie sú pre rozvíjanie expresívnej schémy dôležité iba Burianove vyjadrovacie prostriedky, ale aj prostriedky ďalších hercov, ktorí zvyčajne volia menej výrazné pohyby tela i tváre, čím sa ešte viac zvýrazňujú charakteristické črty burianovskej postavy. Analýza scén filmu Ducháček to zařídí poslúži ako pomenovanie základných rysov spojených s Burianovým herectvom pri interpretácii expresívneho stvárnenia dramatickej postavy, ale zároveň ako dôkaz k jednotlivým načrtnutým argumentom.

Film začína detailným záberom, ktorý prejde pohybom kamery do polocelku. Zameriava sa na postavu Ducháčka, ktorú stvárňuje Vlasta Burian. Vďaka centralizácii získava pozornosť postava a zachytáva všetky pohyby, ktoré vykonáva. Ducháček sedí za stolom, pracuje a sťažuje si v samovrave. Burian intenzívne prikyvuje hlavou do rytmu jeho prehovoru. Výrazne dvíha obočie a otvára doširoka oči. Občas nimi pretočí. Podobná mimika sprevádza postavu Ducháčka v priebehu celého filmu. Napríklad pri komunikácii s manželmi Rabasovými v tretej minúte alebo pri vybavovaní telefonátov v 45. minúte. Mimiku vždy dopĺňa gestikulácia rukami. Tie sú v jeho vyjadrovaní aktívne takmer stále. Či už ide o celé ruky, alebo iba prsty. Ich pohyb sa spomaľuje iba v momente, keď je potrebné upútať pozornosť k niečomu inému. Každý jeden pohyb prstami a rukami je prudký až kŕčovitý.

Za neodmysliteľnú súčasť vyjadrovacích prostriedkov sa považuje aj rétorika, ktorá je v prípade aplikácie schémy opäť najvýraznejšia cez kontrast oproti ostatným hercom. Užitočné postrehy o rétorických schopnostiach sa nachádzajú v knihe od Vladimíra Justa, ktorá popisuje „komikův měkký, pseudovědecký klaunský hlas, který se doslova mazlí s každou slabikou, než ji definitivně propustí z ‚ohrady zubů‘, hlas, který s uvedeným textovým 16 podkladem zacházel velmi neuctivě a svévolně.“ Alebo vysvetľuje prácu s „čistě zvukovými, fonetickými prostředky (vulgárně protažené, zupácky otevřené ‚é‘, s nímž řečník vyslovuje například ‚Vážení kolegové!‘ a pod.) a fonetickými šumy a pazvuky." Burian za pomoci aplikácie týchto rysov schémy predáva postavám podobné rétorické vlastnosti a chyby vo výslovnosti. Opätovne je možné hľadať príklady vo filme Ducháček to zařídí, kde podobným naťahovaním vysloví Ducháček „artérie sklerózis“, kedy natiahne všetky dlhé slabiky a nechá ich doznieť. Ďalšími príkladmi môžu byť slová: „takovejhle“, „votohle“, „mortuj“, „per qua?" a „uctivá poctivec“. Zlepeniny slov, ale aj vymýšľanie prirovnaní, fonetizovanie českých alebo cudzích slov do prízvukov rôznych jazykov, to všetko sú typické črty.

Falošné identity

[upraviť | upraviť zdroj]

Kráľ, kriminálnik, prednosta stanice, revízor, strýc, zranený občan. Všetky z nich sú existujúce identity iných dramatických postav, ktoré boli ukradnuté a adaptované do naratívu Burianovou dramatickou postavou s aplikovaním burianovskej schémy. Rovnako tak všetky z falošných identít prepisujú ich skutočné verzie – formujú sa na základe burianovskej schémy, aj vďaka čomu je ich možné chápať ako vyjednávajúcu techniku. Využívaním striedania identít sa otvárajú v naratívoch možnosti pre postavu jednak vytvoriť priestor pre nový typ charakteru alebo na zapájanie už fungujúceho charakteru do iného fiktívneho sveta. Vo filme sa tieto identity vyskytujú v dvoch formách. Na jednej strane sú to veľmi krátke krádeže identít. V týchto momentoch sa dostáva na povrch burianovská schéma a dopĺňa dramatickú rolu. Ako sa ukáže, môže ísť o plnenie potrebných udalostí, ktoré ďalej posúvajú kauzalitu. Ďalšou formou je dlhodobé preberanie identity. Väčšinou ide už o samotné naratívne rozhodnutie, ktoré je vedome zapojené, aby došlo k využitiu dramatickej postavy s burianovskou schémou (pridať postave kompozičné motivácie). Zmenou identity môže dramatická postava preberať silu nad kauzálnymi udalosťami. Možno je až prekvapujúce, koľko filmov uplatňuje jednu z týchto dvoch foriem. Prostredníctvom niekoľkých príkladov bude možné pochopiť, prečo je to tak. V prípade filmov ako On a jeho sestra, Pobočník Jeho Výsosti či Falešná kočička je možné spozorovať krátku formu preberania falošných identít. Ide často o využitie falošnej identity skrz jednu scénu, ktorá sa už potom nikdy nevracia – „umiera“ v momente, ako končí jej funkčné využitie.[3]

Povojnové obdobie

[upraviť | upraviť zdroj]

Máj 1945 zasiahol aj do fungovania divadla Vlastu Buriana. Výbor tejto scény ustanovil tzv. Divadlo kolektívnej tvorby. Bývalý člen Divadla Vlastu Buriana Radovan Lukavský spomína: ,,Nad vchodom strhli pôvodný nápis a bolo tam napísané - Divadlo kolektívnej tvorby. Všetci tí, ktorých tam Burian ako dobrodej vzal, boli zhromaždení a písali žiadosť, aby bol potrestaný ako kolaborant.“ Vladimír Just v knihe Vec: Vlasta Burian udáva, že vedúcim závodnej milície sa stal František Plodr. Futbalista a podradný herec, ktorého Burian prijal zo súcitu nad jeho neslávnou športovou kariérou. Petícia v prospech Buriana, v ktorej jeho verní spolupracovníci dosvedčili jeho morálnu bezúhonnosť, vyznela naprázdno. K vyvlastneniu divadla došlo takmer hladko, nesúhlas niektorých umlčala výpoveď. Kolektív nových tvorcov v deň Burianovho uväznenia vyhlasuje: ,,Divadelný súbor, ktorý po roky živoril v tieni hviezdy, vzal svoj osud do vlastných rúk.

Bude tvoriť pod názvom Divadlo kolektívnej tvorby. Za umeleckého šéfa si závodná rada ustanovila člena Mestských divadiel Zdeňka Podlipného, ​​bývalého člena D 41 E. F. Buriana, známeho ako robotník v Moravskej Ostrave a na Kladne ako revolučný pracovník a herec. Za administratívneho riaditeľa zvolila Karla Němca, dlhoročného dôverníka divadla. Po ,,vyčistení" od nespoľahlivých a skorumpovaných členov sa dal súbor do usilovnej práce. V texte spomínaný Zdeněk Podlipný patril za Protektorátu k hojným prispievateľom do Árijského boja. Dokonca sa spoločne s režisérom Salzerom podieľal na silne antisemitskej rasistickej fraške E. W. Millera Rothschild víťazí pri Waterloo. V priestoroch bývalého Burianovho divadla pôsobil ako šéfrežisér, autor a herec.[4]

Obvinenie

[upraviť | upraviť zdroj]

Po Burianovom zadržaní 24. mája 1945 dochádza k vytvoreniu jeho novej mediálnej podoby. Tvár kedysi najpopulárnejšieho občana republiky nadobúda démonický výzor kolaboranta. Zásluhu na tom nesie najmä komunistický spisovateľ a publicista J. Štefánek. Podľa neho začalo Burianovo kolaborantstvo ešte dávno pred príchodom Nemcov. Spočívalo vraj v hmotnom a duchovnom ochudobňovaní národa. Svoju plamennú kritiku na bezmocného Buriana ukončuje verdiktom: ,,Už nikdy sa nesmie pripustiť k práci podobná z vôle jednotlivca! Takýto príklad musí viesť k poučeniu o nevyhnutnosti prísnej kontroly každej činnosti pre duševnú hygienu ľudu.“ Burian uväznený spoločne s nacistami a ďalšími kriminálnymi živlami zažíva nesmierne poníženie. Až na intervenciu Jana Masaryka je prepustený z pankráckej väzby a vyšetrovaný na slobode. Tu sa dostáva k slovu disciplinárnej komisie Zväzu filmových pracovníkov. Materiály s vypočúvaním hercov posudzovali disciplinárne zložky. Podľa ich rozhodnutie bol jedinec stíhaný podľa Malého alebo Veľkého dekrétu. Funkcia oboch dekrétov udávala akúsi normu uplatňovanú pri stíhaní konkrétnych jedincov v období rokov 1938 až 1945.

Išlo teda o Veľký retribučný dekrét - Dekrét prezidenta republiky č. 16 z 19. 6. 1945 a nový retribučný dekrét č. 138 z 27. 10. 1945 o potrestaní niektorých previnení proti národnej cti. Prvýkrát bol Vlasta Burian súdený podľa Veľkého dekrétu prezidenta republiky. V týchto prípadoch išlo o popravu alebo dlhodobé uväznenie. Vlastu Buriana súd nakoniec oslobodil. Druhýkrát už proces zinscenovala Štátna bezpečnosť. Obvinenie pozostávalo z troch bodov:

  • Dopustil sa priestupku proti národnej cti tým, že sa prihlásil k nemeckej národnosti, respektíve požiadal o priznanie ríšskonemeckého občianstva. Lživosť tohto obvinenia vyvrátil už súd na Pankráci, následne aj v Mestskej ľudovej knižnici. To však nebránilo tomu, aby sa tento bod objavil aj v treťom obvinení.
  • Burianova účasť na skeči Hviezdy nad Baltimore znamenala naplnenie skutkovej podstaty druhého bodu. Doslovne: ,,propagoval, prípadne podporoval nacizmus a politicky aj odborne spolupracoval s Nemcami a českými zradcami v miere presahujúcej medze priemerne nariadeného výkonu.“
  • Tretí bod - spoločenský styk s Nemcami v rozsahu presahujúcom mieru nevyhnutnej nutnosti. Burian vypovedal: ,,Nemci behali za mnou, nie ja za nimi, pretože ma chceli získať pre nemecký film, čo som odmietol, hoci som sa tak pripravil o vysoké príjmy…“ V mene nemeckej filmovej spoločnosti Prag - film potvrdil doktor Söhnel, že cez ponuku ,,hviezdnych" honorárov Vlasta Burian nikdy neúčinkoval v žiadnom nemeckom filme.[5]

Po prepustení už divadlo nesmel obnoviť, bol mu zabavený prakticky všetok majetok (aj vila v Dejviciach) a nasledujúcich päť rokov nesmel vystupovať. Mal veľmi podlomené zdravie. V jeho vile bola zriadená školka. Traduje sa, že keď šiel Burian navštíviť deti v jeho bývalej vile, neprišiel nikdy s prázdnymi rukami. Zo začiatku mal tvrdú manuálnu prácu, robil v severočeských baniach, potom ako poslíček pracoval na horských chatách, kam jazdil autom pre rekreantov ROH. Pracoval aj v kuchyni. Tu začal ilegálne vystupovať.[6]

Návrat a koniec

[upraviť | upraviť zdroj]

Burian sa za tých päť rokov, kedy nesmel hrať, zmenil: bol skromnejší, zo športovca s výbornou fyzickou kondíciou sa stal starček - zostarol tak o desať rokov. Väzenie a prenasledovanie mu zničilo zdravie. Až v roku 1950 mu bol herecký dištanc zrušený, po skúšobnom predstavení v Mestskom divadle v Kladne Burian začal hrať v divadle v Karlíne, na príhovor Jiřího Frejku a Jána Wericha. Od roku 1953, kedy ho vyhodili, začal vystupovať na rôznych estrádach, ktoré mu zdravotný stav ešte zhoršili - mal problémy so žilami a opúchali mu nohy, preto nemohol chodiť a musel pri predstavení sedieť. Napriek tomu bavil desiatky ľudí.

Vtedy mu bolo tiež povolené natáčať filmy. Prvou rolou bol záškodnícky kostolník Kodýtek vo filme režiséra Oldřicha Lipského a Jána Strejčka SLEPICE A KOSTELNÍK. Potom prišli tri role, v ktorých sa ešte miestami priblížil svojim skorším výkonom: poštmajster Plíšek v komédii NAJLEPŠÍ ČLOVEK Václava Wassermana, radca Atakdále v rozprávke BOL RAZ JEDEN KRÁĽ... Poslednou rolou bol účtovný Dušek v satirickom filme ZAOSTRIŤ, PROSÍM! režiséra Martina Friča.

Jeho humor aj komika boli ešte stále na dobrej úrovni, ale už stratili podstatnú časť istej výbušnosti a osobitosti, ktoré im predtým dodávali svetovú úroveň, čo neváhal priznať aj Burian sám. Známa je jeho smutná poznámka určená fanúšikovi, ktorý chcel, aby sa mu podpísal na fotografii ako „Vlasta Burian, Kráľ komikov“: „Kráľ? Teraz už len králiček...“ Aby sa uživil, musel hrať aj vtedy, keď bol chorý. Posledné predstavenie svojho života odohral s ťažkým zápalom pľúc. Nakoniec umrel na pľúcnu embóliu. Doma, v blízkosti svojej vernej družky Niny Burianovej. Zomrel 31. januára 1962 v Prahe vo veku nedožitých 71 rokov. Nina potom zomrela o deväť týždňov neskôr, podľa pamätníkov na manželovom hrobe...[7]

Filmografia Vlastu Buriana

[upraviť | upraviť zdroj]

Herecké role

[upraviť | upraviť zdroj]

Zostrihy

[upraviť | upraviť zdroj]
  • Kolotoč humoru, 1954; zostrih najlepších rolí z archívu
  • Vlasta Burian, 1958; zostrih najlepších rolí z archívu
  • Král komiků – VLASTA BURIAN, 1963; zostrih najlepších rolí z archívu, natočené po smrti Vlastu Buriana
  • Portrét krále komiků, 1987; zostrih najlepších rolí z archívu, dokument, natočené po smrti Vlastu Buriana
  • Vlasta Burian, 2001; zostrih najlepších rolí z archívu, spomienky kolegov a pamätníkov, natočené po smrti Vlastu Buriana

Námety

[upraviť | upraviť zdroj]
  • Funebrák, 1932; námet: Vlasta Burian spolu s Jiřím Drémanom a Emilom Arturom Longenom

Réžia

[upraviť | upraviť zdroj]
  • Ulice zpívá, 1939; réžia: Vlasta Burian spolu s Čeňkom Šléglom a Ladislavom Bromom

Spevák

[upraviť | upraviť zdroj]

Diskografia [8]

[upraviť | upraviť zdroj]

CD

[upraviť | upraviť zdroj]

Literatúra (výber) [9]

[upraviť | upraviť zdroj]

Iné projekty

[upraviť | upraviť zdroj]

Referencie

[upraviť | upraviť zdroj]
  1. ↑ Vlasta Burian - životopis [online]. OSOBNOSTI.cz, [cit. 2023-07-12]. Dostupné online. (po česky)
  2. ↑ Vlasta Burian. [s.l.] : [s.n.], 2023-07-07. Page Version ID: 22945923. Dostupné online. (po česky)
  3. ↑ KUNKELOVÁ, Katarína. pdf [online]. [Cit. 2023-07-12]. Dostupné online.
  4. ↑ DINGA, Vojtěch. pdf [online]. [Cit. 2023-11-02]. Dostupné online.
  5. ↑ DINGA, Vojtěch. pdf [online]. [Cit. 2023-11-02]. Dostupné online.
  6. ↑ Vlasta Burian. [s.l.] : [s.n.], 2023-07-07. Page Version ID: 22945923. Dostupné online. (po česky)
  7. ↑ Vlasta Burian [online]. csfd.cz, [cit. 2023-07-13]. Dostupné online. (po česky)
  8. ↑ http://www.vlastaburian.webz.cz/diskografie.html
  9. ↑ http://www.vlastaburian.webz.cz/knihy.html
  10. ↑ http://www.lidovky.cz/vlasta-burian-miloval-testoviny-zkuste-jeho-oblibeny-recept-ptp-/dobra-chut.asp?c=A100412_104301_dobra-chut_glu
  11. ↑ http://www.labuznik.com/article.php?ID=76 Archivované 2005-10-31 na Wayback Machine Na hostině u Vlasty Buriana

Externé odkazy

[upraviť | upraviť zdroj]

Zdroj

[upraviť | upraviť zdroj]

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Vlasta Burian na českej Wikipédii.

Zdroj: „https://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Vlasta_Burian&oldid=7939288“