Verejný ochranca práv
Verejný ochranca práv[1] alebo (mimo Slovenska aj) ombudsman[2][3] (zo švédskeho ombud: „hovorca, predstaviteľ, poverenec, dôverník“)[3] je nezávislý ústavný orgán (úradník), ktorý na základe podnetov (sťažností občanov) alebo z vlastnej iniciatívy kontroluje a namieta výkon činnosti exekutívy a ďalších orgánov štátnej správy a samosprávy, a prípadne aj preveruje zneužívanie verejnej moci, bez toho, aby tieto negatíva mohol meniť alebo odstrániť. Spravidla sa zodpovedá len parlamentu (je jeho „poverencom“). Funkcia vznikla vo Švédsku a rozsah pôsobnosti a jeho právomoci sa v jednotlivých krajinách líšia.[4]
Na Slovensku bol úrad verejného ochrancu práv zriadený zákonom č. 564/2001 s účinnosťou od 1. januára 2002.[1] Ochrancami práv boli postupne Pavel Kandráč, Jana Dubovcová, Mária Patakyová[5], aktuálne zvoleným je Róbert Dobrovodský.[6]
Dejiny
[upraviť | upraviť zdroj]Funkciu zriadil švédsky kráľ Karol XII. v roku 1713, kedy poveril ombudsmana dohľadom nad správaním kráľovských úradníkov počas jeho exilu v Turecku.[3] Neskôr sa tento úradník stal vo Švédsku kancelárom justície. V roku 1809 inštitút zakotvili aj vo švédskej ústave.[4] V dvadsiatom storočí prenikol úrad ombudsmana do štátov takmer celého sveta.[7] Mimo škandinávskych krajín vznikol najskôr v Nemecku (1959).[8]
Rozšírenie
[upraviť | upraviť zdroj]Začiatkom 90-tych rokov existoval asi v 60 štátoch,[3] okolo roku 2000 existoval už v 111 štátoch,[7] v monarchiách (Švédsko, Nórsko, Holandsko, Dánsko), republikách (Francúzsko, Fínsko, Rakúsko), štátoch s anglo-americkým právnym systémom (Spojené kráľovstvo, USA, Kanada), afrických štátoch (Ghana, Nigéria), štátoch Ázie (Filipíny, Izrael, Pakistan), či v Austrálii. Oneskorene vznikol aj v štátoch budujúcich demokraciu (Španielsko, Portugalsko, Poľsko, Maďarsko, Litva, Lotyšsko, Rusko, Rumunsko, Slovinsko, Slovensko, Česko, atď.).[4]
Jeho pomenovanie, postavenie a náplň činnosti sa mení podľa krajiny: Vo Francúzsku sa ombudsman napríklad označuje ako mediateur, v Portugalsku ako provedor de justica, v Španielsku ako defensor del pueblo, v Holandsku ako nationale ombudsman, v Poľsku ako rzecznik praw obywatelskich, v Česku ako veřejný ochránce práv, na Slovensku ako verejný ochranca práv.[1]
Referencie
[upraviť | upraviť zdroj]- ↑ a b c Zákon č. 564/2001 Z. z. o verejnom ochrancovi práv [online]. Bratislava: Úrad vlády SR, 2001-12-04, [cit. 2022-11-10]. Dostupné online.
- ↑ ombudsman. In: Krátky slovník slovenského jazyka 4 [online]. Bratislava: Jazykovedný ústav Ľ. Štúra SAV, 2003, [cit. 2022-11-10]. Dostupné online.
- ↑ a b c d ombudsman. In: Velký sociologický slovník. Vyd. 1. Praha : Karolinum, 1996. 1627 s. ISBN 80-7184-311-3. S. 715. (po česky)
- ↑ a b c O inštitúcii : Z histórie vývoja inštitútu ombudsmana [online]. Bratislava: Kancelária verejného ochrancu práv, [cit. 2022-11-10]. Dostupné online.
- ↑ OMBUDS: 20 rokov práce verejného ochrancu práv [online]. Bratislava: Kancelária verejného ochrancu práv, 2022-01-21, [cit. 2022-11-10]. Dostupné online.
- ↑ TASR. Poslanci zvolili za ombudsmana R. Dobrovodského. teraz.sk (Bratislava: TASR), 2022-11-09. Dostupné online [cit. 2022-11-10].
- ↑ a b transparency and global change. In: The Blackwell Encyclopedia of Sociology / edited by George Ritzer. 1st pub. Malden, MA : Blackwell Pub., 2007. 5650 s. ISBN 978-1-4051-2433-1. s.5079-5083. (po anglicky)
- ↑ ochránce práv, veřejný. In: MALINA, Jaroslav, a kol. Antropologický slovník, aneb, Co by mohl o člověku vědět každý člověk : (s přihlédnutím k dějinám literatury a umění). Brno : Akademické nakladatelství CERM, 2009. ISBN 978-80-7204-560-0. S. 2905. (po česky)