Ornament

Ornament (lat.) je v širšom zmysle akákoľvek dekorácia členiaca stenu, vyplňujúca plochu, zdobiaca nejaký predmet, v užšom zmysle druh výzdoby, jednotlivý motív alebo celý systém určitého výzdobného typu (ornamentika) dekorujúca architektúru, produkt umenia, umeleckého remesla alebo priemyslu.

Podľa pôvodu a povahy výzdobných prvkov členíme ornament na geometrický, rastlinný, živočíšny a figurálny. Pre každý umelecký sloh sú charakteristické určité ornamentálne prvky a ich formálne spracovanie. Ornament je vždy spojený s dielom, či už plošným (kresba, maľba, intarzia, mozaika), alebo trojrozmerným (architektúra, sochárstvo, plastické prvky úžitkového umenia), do ktorej štruktúry je začlenený.

Podrobuje sa akémukoľvek materiálu – kameňu, slonovine, keramike, kovu, textilu, drevu, koži atď. Materiál aj farba môžu byť pri tom podstatnou významovou zložkou ornamentu. Široká škála dekoratívnych štýlov a motívov bola vytvorená pre využívanie ornamentu napr. pre jeho využívanie v umení vrátane keramiky, nábytku, skulptúrach a textiloch.

Kultúrny odkaz

S rozličnými variáciami ornamentu sa stretávame v rôznych svetových kultúrach, kde sa s ornamentom buď vlastným kultúre, v ktorej vznikol alebo prebratým od nejakej inej vyspelejšej kultúry. Funkcie ornamentu sú historicky podmienené a premenné, pôvodne praktická či významová funkcia sa môže premeniť vo funkciu estetickú. Ornament odráža predstavu sveta a elementárnych síl (svastika – slnko, zalomená línia – blesk), životných prejavov (rytmus ornamentu), projekcie aktívnych postojov ku svetu a k životu.

Doteraz je zachytených cez päť tisíc ornamentov, ktoré môžeme podľa rôznych hľadísk a zákonitostí deliť podľa motívov, štruktúry základného tvaru (štvorec, kruh, trojuholník), spôsobu radenia, rytmu, symetrie alebo asymetrie, techniky prevedenia, materiálov a pod. Ornament sprevádza architektonickú a umeleckú tvorbu, v ktorých zaujíma podradené, ale i dominantné postavenie (islamská architektúra a umenie). Variabilnosť ornamentu je zvlášť vysoká v arabskej ornamentike, pomerné malá v antike. Staro Grécka civilizácia vytvorila mnoho foriem ornamentu s rôznymi variáciami od Dórskeho slohu, cez Iónsky sloh až po Korintský sloh. Staroveký Rím potom prebral a adaptoval grécky ornament pre vlastné účely. Presadzuje sa však často pri preberaní ornamentu inou oblasťou, gréckej palmete predchádzal zložitý vývoj od egyptského lotosového ornamentu. Pre antiku bol napr. príznačný meander, akant, palmeta, v germánskom a skýtskom umení prevažuje zvierací ornament, v gotike vegetačné lístie, v renesancii kvetinový ornament.

Iné ornamentálne štýly, ktoré majú spojitosť s týmito kultúrami:Aztékovia, Arabská kultúra, Pompeje, Byzancia, Perzská kultúra, Keltská kultúra, Čínska kultúra, Japonská kultúra, Turecká kultúra, Indská architektúra, Stredovek, Maurovia, Nemecká a Talianska renesancia a iné.

Súčasný ornament

Moderná architektúra, založená na eliminovaní ornamentu v prospech čisto funkcionalistickej štruktúry, zanechala architektom vysporiadanie sa s problémom ako vhodne upraviť moderné stavby. Ako riešenie sú tu dva možné smery. Jedným je návrh ornamentálnej architektúry, ktorá je nová a súčasná zároveň. Je to cesta, ktorou sa vybral Frank Lloyd Wright, alebo Antoni Gaudí. Tento štýl Art Nouveau, napriek všetkým jeho výstrednostiam bola vedomá cesta k hľadaniu ornamentu pre architektúru.

Radikálnejšia cesta viedla k zavrhnutiu ornamentu ako celku. Tak bolo možné nájsť takéto bez ornamentové objekty vo veciach všedného života a používania. Tento neskorší prístup bol popísaný architektom Adolf Loosom v jeho manifeste z roku 1908 Ornament and Crime, v ktorom popísal nedostatok dekorácie ako znak vyspelej spoločnosti.

S prácami Le Corbusiera a Bauhausu v 20. a 30. rokoch 20. storočia nedostatok respektíve absencia dekorácií vyznel ako charakteristický znak modernej architektúry. V roku 1932 Philip Johnson a Henry-Russell Hitchcock nazvali tento štýl medzinárodným – "International Style". Čo začalo ako vec názoru sa zmenilo na smerodajný štýl.

No časom sa začal ornament opäť objavovať. V polovici 50-tych rokov, popredný modernisti ako Le Corbusier a Marcel Breuer porušujú vlastné zásady vytváraním výrazovo silných diel. Argument proti ornamentu opäť vznikol okolo diskusie o Seagram Building (1959), kde Mies van der Rohe navrhol sériu štrukturálne nepotrebných vertikálnych trámov na povrchu budovy a roku 1984, keď Philip Cortelyou Johnson navrhol budovu AT&T na Manhattane s obložením z ružového granitu a veľkým rozmanite určitým ornamentom ako vrcholom budovy, diskusia o využívaní ornamentu v architektúre bola ukončená. V retrospektíve kritici označujú budovu AT&T ako prvú postmodernistickú stavbu.

Literatúra

Meyer, Franz Sales, A Handbook of ornament, 1898
Sankovitch, Anne-Marie (12,1,1998), "Structure/ornament and the modern figuration of architecture", The Art Bulletin, prevydaný 13,11,2007.
Dolmetsch H., The treasury of ornament, 1898
Pijoan José, Dejiny umenia 2, 1979
Trojan R., Mráz B., Malý slovník výtvarného umenia, 1987
Kostov Spiro, A history of architecture settings and rituals, 1985

Pozri aj

Bezozdobnosť

Iné projekty

Commons ponúka multimediálne súbory na tému Klasické ornamenty

Commons ponúka multimediálne súbory na tému Ornament