Numa Pompilius
Numa Pompilius (údajne 750 – 672 pred Kr.) bol legendárny druhý rímsky kráľ, nástupca Romula. Podľa neskorších rímskych historikov mal vládnuť v rokoch 715 – 673 pred Kr.[1], mesto upevnil a zjednotil. Na rozdiel od bojovného Romula sa snažil zjemniť rímske mravy, podporoval prísne dodržiavanie hraníc, veľmi sa zaslúžil o výstavbu chrámov a zavádzanie náboženských kultov.
Pramene
[upraviť | upraviť zdroj]Najstaršie správy o N. Pompiliovi pochádzajú z 3. stor. pred Kr., bohatšie údaje až z pomerne neskorších prameňov klasického obdobia, ako je Livius (+ 17) alebo Plútarchos (+ 127). Nepochybne čerpali zo starších zdrojov, ich správy však majú legendárny charakter a niekedy len vysvetľujú neskoršie zvyky a skutočnosti (etiológia).
Život a pôsobenie
[upraviť | upraviť zdroj]Numa žil so svojou ženou v meste Cures v kraji Sabinov a po Romulovej smrti sa až na naliehanie svojho svokra, sabinského kráľa Tita Tacia a priateľov prijal ponuku stať sa kráľom Ríma. Aby obmedzil násilie, zrušil Romulovu tristočlennú osobnú stráž (celeres, t. j. „rýchli“) a podporoval náboženstvo vrátane ochrany medzí. Na Kapitole postavil chrám bohyni Fides, strážkyne pravdy. Premenil Rím v súvislé osídlenie, obyvateľov zaradil do remeselníckych združení a okolitých sedliakov organizoval do dedín (pagus). Zakázal krvavé obety, kultu bohyne Vesty a vestálkam upevnil ich postavenie a vybudoval chrám boha Jana. Reorganizoval tiež kňazstvo a založil zbor fetiálov, ktorí jediní mali právo vyhlasovať vojnu. Romulov desaťmesačný kalendár doplnil na dvanásťmesačný (t. j. doplnil mesiace január a február), určil sviatky a súdne dni. O svojich zmenách tvrdil, že vznikli po porade s nymfou Egeriou v posvätnom háji.[2]
Mal vraj jedinú dcéru Pompiliu a jeho zaťom sa stal budúci prvý pontifex maximus Numa Marcius. Ich syn bol neskorší kráľ Ancus Marcius. Po smrti Numu nespálili, ale pochovali v kamennom sarkofágu pod Janiculom. Jeho nástupcom sa stal Tullus Hostilius.
Vplyv
[upraviť | upraviť zdroj]O Numovi sa často tvrdilo, že bol Pythagorovým žiakom hoci už Lívius namieta, že ten žil až o dve storočia neskôr. Roku 181 pred Kr. našli pod Janiculom hrob s prázdnym sarkofágom a kamennou skrinkou s nápisom, že obsahuje spisy N. Pompilia, totiž 7 (alebo 12) latinských zvitkov o rímskej bohoslužbe a 7 (alebo 12) gréckych o filozofii. Keď si ich niekoľko vzdelaných ľudí prečítalo, odovzdali ich prétorovi a ten rozhodol, že by sa mali spáliť; to sa rozhodnutím senátu stalo. Pravdepodobne to bolo falzifikované zjavenie nymfy Egérie, ktoré by mohlo narušiť náboženský poriadok mesta. Na túto povesť naráža aj svätý Augustín v knihe „O Božom štáte“.
Referencie
[upraviť | upraviť zdroj]- ↑ "Numa Pompilius". Encyclopædia Britannica. Encyclopædia Britannica Online. Encyclopædia Britannica Inc., 2017. Web. 29 jún. 2017 <https://www.britannica.com/biography/Numa-Pompilius>.
- ↑ Ottův slovník naučný, heslo Numa Pompilius.
Pozri aj
[upraviť | upraviť zdroj]Iné projekty
[upraviť | upraviť zdroj]
Commons ponúka multimediálne súbory na tému Numa Pompilius
Externé odkazy
[upraviť | upraviť zdroj]Zdroj
[upraviť | upraviť zdroj]Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Numa Pompilius na českej Wikipédii.
- Plútarchos, Životopisy, život Numy Pompilia.
- Livius, Ab urbe condita, kniha 1
- Ottův slovník naučný, heslo Numa Pompilius. Sv. 18, str. 500