Nikolaj Ivanovič Vavilov
| Nikolaj Ivanovič Vavilov | |
 | |
| Narodenie | 25. november 1887 Moskva |
|---|---|
| Úmrtie | 26. január 1943 (55 rokov) Saratov |
| Profesia | genetik, botanik |
| Odkazy | |
| Commons |  Nikolaj Ivanovič Vavilov |
Nikolaj Ivanovič Vavilov (* 25. november 1887, Moskva – † 26. januára 1943, Saratov) bol ruský genetik, botanik, autor učenia o svetových centrách pôvodu kultúrnych rastlín.
Život
[upraviť | upraviť zdroj]Mladosť a raná kariéra
[upraviť | upraviť zdroj]Narodil sa v Moskve. Pochádzal z rodiny obchodníka a podnikateľa Ivana Iľjiča Vavilova. Jeho mladší brat bol významný fyzik Sergej Vavilov. Nikolaj Vavilov absolvoval stredoškolské štúdium na Moskovskej obchodnej škole (1906) následne študoval na Moskovskom poľnohospodárskom inštitúte (dnes Timirjazevova poľnohospodárska akadémia), ktorý ukončil v roku 1911. Vynikal už ako študent.
Po absolvovaní poľnohospodárskeho inštitútu vďaka odporúčaniu D.N. Prianišnikova vyučoval na katedre súkromného poľnohospodárstva. V roku 1912 publikoval významnú prácu o prepojení agronómie a genetiky, kde ako jeden z prvých na svete navrhol program využitia poznatkov genetiky na skvalitňovanie kultúrnych rastlín.[1]
Vedecká práca
[upraviť | upraviť zdroj]V roku 1913 odišiel na študijný pobyt do Anglicka a ďalších západoeurópskych krajín. Väčšinu času však strávil v Británií. Navštevoval prednášky na Univerzite v Cambridge. Venoval sa výskumu odolnosti rastlín (vitality) pod vedením Williama Batesona, jedného zo zakladateľov genetiky.[2] Pracoval v genetických laboratóriách genetika Reginalda Punnetta. Po vypuknutí prvej svetovej vojny sa vrátil do Moskvy a pokračoval vo svojich výskumoch na šľachtiteľskej stanici Moskovského poľnohospodárskeho inštitútu.
V rokoch 1917-1921 pôsobil ako profesor agronómie na Univerzite v Saratove. Následne v rokoch 1924-1935 ako riaditeľ Zväzového ústavu poľnohospodárskych vied v Leningrade. V rokoch 1930-1940 bol vedúcim genetického laboratória v Moskve. To sa neskôr transformovalo na Ústav genetiky Sovietskej akadémie vied.[2]
Organizátor a vedúci vedeckých expedícií do rôznych častí sveta, počas ktorých objavil miesta pôvodu viacerých kultúrnych rastlín. Na základe týchto poznatkov prišiel s teóriou o svetových centrách pôvodu kultúrnych rastlín. Doložil učenie o imunite rastlín a objavil zákon homologického radu v dedičnej variácii organizmov. Významne prispel k rozvoju náuky o druhoch. Pod jeho vedením bola v Leningrade zozbieraná najväčšia zbierka semien kultúrnych rastlín na svete (dnes Celoruský inštitút rastlinných genetických zdrojov N.I. Vavilova). Položil základy systému štátneho testovania odrôd kultúrnych plodín. Formuloval princípy rozvoja poľnohospodárskych vied v ZSSR a vytvoril sieť výskumných inštitúcií v tejto oblasti.
V 30. rokoch sa Vavilov dostal do kontaktu s výskumom Trofima Lysenka, ktorý sa venoval jarovizácii a zvyšovaniu poľnohospodárskej produkcie. Spočiatku jeho práce podporoval a považoval ich za inovatívne. Avšak požadoval ich experimentálne overenie. Lysenko bol aj vďaka podpore Vavilovova vyznamenaný Leninovým radom a zvolený za riadneho člena Celozväzovej akadémie poľnohospodárskych vied. Od roku 1938 bol Lysenko členom Najvyššieho sovietu ZSSR. Lysenkove revolučné, avšak z veľkej časti chybné idey si získali veľkú podporu Stalina.
Po experimentoch P. N. Konstantinova, ako aj M. I. Chadžinova a A. I. Lutkova, ktoré v roku 1936 ukázali absolútnu neúčinnosť metódy jarovizácie, Vavilov prestal podporovať Lysenkovu prácu a jeho ďalšie iniciatívy a v diskusiách prešiel k otvorenej opozícii voči Lysenkovi.[3]
Zatknutie a smrť
[upraviť | upraviť zdroj]Zahynul v období stalinských represií. V roku 1940 bol zatknutý na základe vykonštruovaného obvinenia z organizácie a vedenia „robotnícko-roľníckej strany“ a „antisovietskej pravej organizácie“, kde údajne „sledoval protisovietske ciele“, a „udržiaval kontakty so zahraničnými bielymi emigrantmi, odovzdával im informácie, ktoré boli štátnym tajomstvom Sovietskeho zväzu“. Neskoršie vyšetrovanie preukázalo fakt, že bol počas vyšetrovania vystavený nezákonnému fyzickému mučeniu vyšetrovateľom Chvatom.
9. júla 1941 bol bez prítomnosti svedkov či obhajoby odsúdený na trest smrti zastrelením, ktorý však bol následne zmenený na 20 rokov väzenia. Zomrel vo väzení v meste Saratov. Vo väzení v Saratove Vavilov ochorel na zápal pľúc a trpel úplavicou, ktorou sa nakazil počas epidémie v roku 1942. V poslednom roku svojho života trpel N.I. Vavilov dystrofiou v dôsledku podvýživy. Výsledkom všetkých chorôb bol pokles srdcovej činnosti, čo malo za následok smrť.
Vojenské kolégium Najvyššieho súdu ZSSR 20. augusta 1955 zrušilo verdikt súdu z 9. júla 1941 a zamietlo prípad proti N. Vavilovovi pre nedostatok dôkazov. Tým boli všetky obvinenia proti Vavilovovi zrušené.
Referencie
[upraviť | upraviť zdroj]- ↑ Vavilov Nikolaj Ivanovič / Вавилов Николай Иванович [online]. megabook.ru, [cit. 2024-01-06]. Dostupné online.
- ↑ a b Nikolaj Ivanovič Vavilov (1887-1943), Arborétum Mlyňany Slovenskej akadémie vied [online]. Bratislava: Slovenská akadémia vied, [cit. 2024-01-06]. Dostupné online.
- ↑ СОЙФЕР, Валерий Николаевич. Власть и наука (разгром коммунистами генетики в СССР). [s.l.] : ЧеРо, 2002. 1021 s. ISBN 978-5-88711-147-6.
Iné projekty
[upraviť | upraviť zdroj]
Commons ponúka multimediálne súbory na tému Nikolaj Ivanovič Vavilov
Zdroje
[upraviť | upraviť zdroj]- FILIT Zdroj, z ktorého (pôvodne) čerpal tento článok
- Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Вавилов, Николай Иванович na ruskej Wikipédii.
|
Tento článok týkajúci sa biografie osobnosti je zatiaľ „výhonok“. Pomôž Wikipédii tým, že ho doplníš a rozšíriš. |