Preskočiť na obsah

Ménas (veľkomučeník)

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
svätý veľkomučeník
Ménas
ranokresťanský svätec a veľkomučeník
Svätý Ménas, slonovinová rezba, 2. polovica 7. storočia, Civiche raccolte d'arte applicata, Miláno, Taliansko[1]
Svätý Ménas, slonovinová rezba, 2. polovica 7. storočia, Civiche raccolte d'arte applicata, Miláno, Taliansko[1]
Biografické údaje
Narodenieokolo 270?
Egypt
Úmrtie295/296 alebo 310 – 313
Kotyaion/ Alexandria
Uctievanie
Atribútyťavy, brnenie, meč
CirkevKatolícka cirkev, Pravoslávna cirkev, Koptská cirkev
Sviatok11. november
Odkazy
Spolupracuj na CommonsMénas
(multimediálne súbory na commons)

Svätý Ménas (iné tvary pozri pod Ménas; zriedkavý slovenský tvar: Meneáš[2]; * okolo 270?, Egypt – 3./4. stor., Kotyaion/Alexandria?) bol ranokresťanský vojak, svätec a mučeník. Býva považovaný za „najznámejšieho Kopta“[1], no jeho historicita býva niekedy spochybňovaná[3]. Najmä v umení býva niekedy zamieňaný s inými rovnomennými svätcami[4], pozri Ménas.

Vo východných katolíckych cirkvách a v Pravoslávnej cirkvi pripadá jeho spomienka na 11. novembra, keď mal byť údajne umučený.[1][5] Koptská cirkev si jeho spomienku pripomína 15. hatúra[3]. Historicky pripadali dátumy spomienky v jednotlivých cirkvách na rôzne dni.[1] Najmä v minulosti bol uctievaný ako ochranca pútnikov a obchodníkov (resp. karaván)[6][7] a námorníkov[8] Je tiež patrónom chorých na oči.[9]

Ménova osoba a pramene

[upraviť | upraviť zdroj]

Ménov život je ťažko zrekonštruovateľný, pretože hagiografické spisy sa v mnohých rovinách rozchádzajú a zároveň existovalo viacero svätcov s menom Ménas (pozri Ménas). O osobe veľkomučeníka Ména existuje viacero hypotéz: 1) išlo o koptského mučeníka (ktorého kult sa eventuálne rozmohol aj vo Frýgii, čo viedlo k tomu, že sa tento kraj začal spomínať v legendách.)[1]; 2) išlo o frýgskeho mučeníka; 3) existovali dvaja mučeníci, jeden v Egypte, druhý vo Frýgii; 4) nešlo o historickú osobu, ale o legendárnu postavu, ktorá nahradila kult egyptského boha Hora alebo istého frýgskeho boha Ména[3] (gr. Mén)[8].

Ménove životopisy sa zachovali v početných jazykoch východného kresťanstva (najmä koptčina, stará núbijčina, stará etiópčina (ge'ez), sýrčina, arménčina, gréčtina, arabčina), pričom jazykom prvotného diela bola koptčina alebo gréčtina. Už koptské a grécke pramene sa v mnohých oblastiach rozchádzajú. Ďalšie pramene vychádzajúce v mnohých smeroch práve z týchto dvoch prameňov prezentujú rôzne udalosti Ménovho života odlišne. Podľa väčšiny bádateľov nemá žiadna legenda historickú presnosť. Životopis bol tiež preložený do latinčiny, vďaka čomu bol Ménas známy aj stredovekej latinskej hagiografii (medzi ranejšími dielami: Pseudo-Antonius, cca. 570; Usuard, 9. stor; Wandelbert, 848)[9]. Najdôležitejšie pramene o jeho živote na Východe tiež pochádzajú z 9. storočia.[1][10] Hymnus na jeho počesť zložil aj byzantský hymnograf Roman Sladkopevec.[1][6]

Život

[upraviť | upraviť zdroj]
Ikonické zobrazenie svätého Ména vo vojenskom brnení, s dvomi ťavami a koptskou architektúrou v pozadí,

O Ménovom ranom živote sa mnoho nevie, najrozsiahlejšie údaje o ňom poskytujú koptské pramene alebo zdroje z nich vychádzajúce. Grécke pramene spomínajú rozsiahlejšie až Ménovu službu v rímskom vojsku. Ovplyvnené boli zrejme legendou o svätom Gordiánovi. Ménas mal pochádzať z Egypta.[1][11] Podľa koptskej verzie príbehu o jeho umučení mal pochádzať z regiónu okolo regiónu od jazera Mareotis (dnešný Marjút) alebo z okolia Nepaeiat (podľa koptskej legendy a enkómia). Synaxár z 13. alebo 14. storočia[1] spomína meste Nikiou (Pšati).

Pramene sa rozchádzajú aj v údajoch o Ménovom pôvode. Podľa neskorších prameňov mal pochádzať z bohatej rodiny[6], no zároveň býva opisovaný aj ako pastier tiav. Jeho otec niektorými prameňmi pomenovaný[12] Eudoxius a inými Nikios[8] mal byť správcom vo Frýgii, matka (podľa niektorých prameňov Eufémia) mala byť zbožnou ženou, ktorá Ménovi zvolila meno zo slova amen, ktoré počula v zjavení. Ako jedenásť ročný mal Ménas prísť o otca a v štrnástich rokoch aj o matku. Ako pätnásťročný mal byť podľa koptskej tradície proti svojej vôli zaradený na vojenskú službu (vláda cisára Numeriána)[8]. Rímskym vojakom mal byť Ménas aj podľa gréckej legendy.[1]

Pútnická ampula s Ménovým vyobrazením, MN1469, Musée du Louvre, Paríž, Francúzsko

Po tom, čo sa za vlády cisára Diokleciána začalo v roku 286 opätovne s prenasledovaním kresťanov v Rímskej ríši, mal Ménas opustiť rímske vojsko a utiahnuť sa na opustené miesto. Vedený Božou prozreteľnosťou mal neskôr vstúpiť do divadla v maloázijskom meste Kotyaion (lat. Cotyaeum, dnes turecká Kütahya), kde sa konala oslava na počesť cisárových narodenín. Ménas na oslave verejne vyznal vieru v Krista, následkom čoho bol zadržaný miestnym správcom Pyrrhom a uvrhnutý do žalára. Po tom, čo Ménas odmietol obetovať rímskym bohom, nariadil miestodržiteľ podľa legendy jeho mučenie a po Ménovom neutíchajúcom odmietaní pohanského kultu aj jeho popravu. Ména mali Rimania vyviesť za mesto a snáď 11. novembra[8] niekedy v rokoch 295/296 stať. Podľa niektorých prameňov malo byť jeho telo spálené. Kresťanom sa však Ménove telesné pozostatky malo podariť čiastočne zachrániť a pochovať.[1][8][11] Podľa inej etiópskej verzie mal byť Ménas popravený spolu s matkou už ako dieťa v Alexandrii. Túto verziu prezentujú aj niektoré ďalšie pramene, resp. sa aspoň prikláňajú k mučeníctvu v Egypte.[1]

Koptské a etiópske pramene detailne opisujú návrat Ménových ostatkov do rodnej krajiny.[1][11] Podľa jedného z prameňov mala ostatky do Alexandrie priniesť Ménova sestra Thekla. Anjel mal však alexandrijskému arcibiskupovi prikázať uložiť relikvie na ťavu, ktorej mal byť umožnený slobodný odchod do púšte. Ťava s telom sa mala zastaviť v oblasti neďaleko mesta Nepaeiat, kde bola Ménovi vystavaná hrobka.[1] Etiópske passio spája prenos Ménových relikvií do Egypta s výpravou rímskeho vojska, ktoré mala relikvia počas cesty chrániť pred nepriateľskými útokmi a morskými príšerami. Po porážke egyptských barbarov mala ťava nesúca Ménove pozostatky odmietnuť jazernú krajinu opustiť.[1][8]

Legendy opisujú početné zázraky spojené so svätým Ménom, predovšetkým uzdravenia, ale aj zjavenia, odhalenie podvodu a zločinov či ich potrestanie a rôzne ďalšie. V roku 1826 mal pred Osmanmi zachrániť Grékov v meste Iraklio na Kréte. Pomôcť mal podľa Koptov aj spojeneckým vojskám v júli 1942 v bitke pri Al-Alamajn[7] počas druhej svetovej vojny.[1]

Ménas v umení

[upraviť | upraviť zdroj]
Svätí Ménas, Viktor, Vikentios a Stefanis v Menológiu Bazila II. (Ménas je zobrazený po dekapitulácii). MSS Vat. gr.1613, fol 174, koniec 10. storočia, Biblioteca Apostolica Vaticana, Vatikán

Ménove zobrazenia sa zachovali vo viacerých formách, všetky asi vychádzajú z pôvodnej veľkej ikone v jemu zasvätenej svätyni v (Karm) Abú Mína.[6][8] Podobizni sa pripisovali zázračné účinky.[8] Abú Mina slúžilo ako hlavné miesto kultu a suveníry (ampulky svätého Ména) boli určené na uskladnenie vody z miestneho prameňa alebo oleja z lámp horiacich pri Ménovom hrobe.[9]

Paolo Veronese, maľba svätý Ménas, olej na plátne, 1560, Gallerie Estensi, Modena, Taliansko

Na ampulkách býva zobrazovaný ako mladý orant (často s kučeravými vlasmi) v krátkej tunike a chlamyde, obklopený dvomi ťavami, zriedkavejšie krokodílmi.[8][13] Ťavy sú znázornené v štylizovanej pokľaknutej alebo kľačiacej póze. Tradícia zobrazenia oranta obklopeného zvieratami pravdepodobne siaha k ranokresťanskému motívu Daniela v jame levovej. Ménas nebol vždy zobrazený so svätožiarou,[9] v rámci zobrazení na ampulách ju obsahovali len skoršie exempláre.[8] Ménas je zriedkavo znázornený ako vojak na koni a v zbroji. Zadná strana ampúl bola najčastejšie vyzdobená triumfálnym krížom, rovnoramenným krížom s vavrínovým vencom v rohoch, loďou alebo nápismi[9][13] ako: Εὐλογία τοὔ ἁγίου Μηνἅ – Eulogia tou hagiou Ména alebo τοὔ ἁγίου Μηνἅ – tou hagiou Ména a podobne. Zobrazenie krížov a nápisov sa objavuje aj na koptských hrobových stélach kresťanov. Niekedy je na zadnej strane zobrazená svätá Tekla medzi zvieratami, ako napríklad na mramorovom reliéfe zo začiatku 5. storočia z Kláštora svätej Tekle južne od Alexandrie (dnes Grécko-rímske múzeum, Alexandria). Ménas je tu zobrazený póze oranta medzi ťavami, čo svedčí o vzájomnom kultovom zväzku oboch svätcov.[9][13] Ďalšími príkladmi je slonovinový reliéf z Milánskeho dómu (dnes Archeologické múzeum, Miláno), slonovinovej pyxide z 8. storočia (dnes British Museum, Londýn) alebo na freske z Kellie južne od Alexandrie (dnes Musée du Louvre, Paríž).[13]

Motív oranta na koni a v zbroji ako ničiteľ zla bol populárny najmä na kresťanskom Východe, ako napríklad na slonovinovom reliéfe zo 6. storočia v Bazilike svätej Eufémie v Grade a Castello Sforzesco neďaleko Milána. Ďalším príkladom bol monumentálny cyklus šiestich koptských fresiek z 8. storočia v Chráme Ramessa III. v komplexe Medinet Habu v Luxore (dnes zničená časť). Neskôr je zobrazený ako vojensky veliteľ (stratélates). Motív Ména v zbroji sa objavuje v scénach jeho zázrakoch, ako napríklad miniatúra pergamentu Ménovych zázrakov z 9./10. storočia (dnes British Museum, Londýn). Jazdecký motív je populárny najmä v etiópskych chrámoch, ako napríklad na freskách zo štvrtiny 17. storočia v Kostole Debre Birhan Selassie v Gondare.[13]

Najstarší cyklus s Ménovým príbehom sa zachoval na pyxide zo slonoviny zo 6. storočia (dnes British Museum, Londýn).[9] Mučenícka smrť Ménasa býva naznačené mečom ako na miniatúre Menológia Bazila II., kde je zobrazený so sťatou hlavou.[6][11] Známa koptská ikona Ména s Kristom z Báwitu pravdepodobne zo 6. storočia (dnes Musée du Louvre, Paríž) nezobrazuje tohto svätca, ale abbu Ména, čo literatúra niekedy opomína.[4] V odbornej literatúre je často mylne interpretovaná ikonografia Ména z byzantského martyrológia, ktorá ho opisuje ako starca s bradou. Pravdepodobne však ide o abbu Ména. Na byzantských ikonách býva Ménas zobrazovaný ako orant spolu s Ježišom Kristom, so zvitkom v ruke, v krátkej tunike a chlamyde alebo s nápisom: Ménas z Frýgie alebo Kotyaiona. Ďalšími príkladmi zobrazenia Ména je freska z 11. storočia v kapadóckom Chráme Karabas Kilise v Údolí Soğanlı. Ostatné vyobrazenia Ména možno odkazujú na konštantínopolskú verziu motívu Ména Kallikelada s Hermogenom a Eugrafom, ako napríklad slonovinový triptych alebo emaily z 10. a 11. storočia. Tieto takmer podobné zobrazenia kompozície pravdepodobne slúžia na vyvolanie blízkosti ďalších svätých Ménov, ako napríklad ikona z Novgorodu okolo roku 1400 (Ménas je tu vyobrazený so svätým Jurajom a Klimentom Ochridským).[13]

V postbyzantskom období bol Ménas obvykle znázornený ako vojensky veliteľ (stratélates) v brnení s prilbou, kopijou a zástavou, napríklad drevoryt z roku 1493 v Liber chronicarum (Kronika sveta/Schedelová kronika/Norimberská kronika; dnes Bayerische Staatsbibliothek, Mníchov). Ďalšími príkladmi sú menšie zobrazenia zázrakov alebo mučeníckej smrti na ráme ikon okolo postavy uprostred od maliarov Krétskej školy, ako napríklad Emanuel Lambardos, C. Marieta a ďalších. Ménove zobrazenie na kresťanskom Západe je veľmi ojedinelé. Najmä na miestach jeho kultu.[13] Ménas je zvyčajne zobrazený ako rytier s maurskými črtami tváre. Najstaršie zobrazenie pochádza je miniatúra z 12. storočia v Zwiefaltenerskom martyrológiu (dnes Württembergische Landesbibliothek, Stuttgart) alebo nástenná maľba z druhej polovice 14. storočia na konzole južnej strany Kostola svätého Jána Krstiteľa v Gniezne.[9][13] Ďalšie zobrazenie vojaka s halapartňou sa nachádza na maľbe svätý Ménas zo 16. storočia od Paola Veroneseho (Gallerie Estensi, Modena) alebo socha svätého Ména s otvorenou knihou zo 16. storočia v Kostole Saint-Firmin v Rochehaut.[13]

Kult v Abú Míná

[upraviť | upraviť zdroj]
Ruiny starovekého komplexu Abú Míná, centra Ménovho kultu.

Najstaršia svätyňa v Abú Míná, martýrium, bolo vystavané v konštanovskej ére (4. storočie). Miesto bolo za episkopátu Atanáza z Alexandrie nahradené bazilikou. Ménovu svätyňu rozšíril cisár Arkádius začiatkom 5. storočia a cisár Zenón neďaleko postavil mesto, ktorého ruiny dnes nesú meno Abú Míná. Veľká svätyňa v púšti neďaleko Mareotis bola jedným z najznámejších pútnických miest v Egypte. Mala tiež byť svedkom početných zázrakov. O miestnom kulte sa však zachovalo len málo podrobností založených na hagiografických a folklórnych klišé. Kult neopadol ani po arabskom vpáde do Egypta, hoci veľká časť komplexu bola zničená. Pravdepodobne koptský patriarcha Ján III. (680 – 689) napísal enkómium o Ménovi, v ktorom odporúčal púť do svätyne, ktorá prežila aj arabské dobytie Egypta a zrútila sa niekedy v 8. storočí v dôsledku zemetrasenia. Hoci bolo pútnické miesto Koptmi opravené, už v roku 849 bolo opustené. Koptský alexandrijský patriarcha Benjamín II. nechal Ménove pozostatky v 14. storočí preniesť do Káhiry.[8][14]

O ľudovom šírení kultu nielen v Egypte svedčia predovšetkým ampuly dnes uschovávané v múzeách po celom svete. Na Slovensku nájdeme Ampulku svätého Ménasa v Západoslovenského múzeu v Trnave.[8] Ménovi zasvätený chrám existoval v stredoveku v Ríme.[14]

Galéria

[upraviť | upraviť zdroj]
  • Miniatúra drevorytu svätého Ména, Liber chronicarum, folio 128, cca. 1493, Bayerische Staatsbibliothek, Mníchov, Nemecko
    Miniatúra drevorytu svätého Ména, Liber chronicarum, folio 128, cca. 1493, Bayerische Staatsbibliothek, Mníchov, Nemecko
  • Ikona svätého Ména na koni, Krétska škola, cca. 1500, Ikonen-Museum Recklinghausen, Recklinghausen, Nemecko
    Ikona svätého Ména na koni, Krétska škola, cca. 1500, Ikonen-Museum Recklinghausen, Recklinghausen, Nemecko
  • Ikona svätého Ména, 16. storočie, Byzantské múzeum v Kastorii, Grécko
    Ikona svätého Ména, 16. storočie, Byzantské múzeum v Kastorii, Grécko
  • Emanuel Lambardos, ikona svätého Ména so scénami jeho života, Krétska škola, prvá polovica 17. storočia, Istituto Ellenico di Studi Bizantini e Postbizantini di Venezia, Benátky, Taliansko
    Emanuel Lambardos, ikona svätého Ména so scénami jeho života, Krétska škola, prvá polovica 17. storočia, Istituto Ellenico di Studi Bizantini e Postbizantini di Venezia, Benátky, Taliansko
  • Freska jazdeckého motívu, 17. storočie, Kostol Debre Birhan Selassie, Gondar, Etiópia
    Freska jazdeckého motívu, 17. storočie, Kostol Debre Birhan Selassie, Gondar, Etiópia

Referencie

[upraviť | upraviť zdroj]
  1. ↑ a b c d e f g h i j k l m n o p FRANGUĽAN, L. R.; KRIUKOVA, A. N. MINA. In: Pravoslavnaja enciklopedija. Tom. 45. Merri Deľ Vaľ – Michail Parecheli. Moskva : Cerkovo-naučnyj centr „Pravoslavnaja enciklopedija“, 2017. [Cit. 2022-07-30]. Dostupné online. ISBN 978-5-89572-052-3. S. 239 – 252.
  2. ↑ RICE, David Talbot. Byzantské umenie. Preklad Marian Fridrichovský. Vydanie prvé [slovenské]. Bratislava : Tatran, 1968. S. 16.
  3. ↑ a b c KRAUSE, M. MENAS THE MIRACLE MAKER, SAINT. In: The Coptic Encyclopedia. Ed. Aziz S. Atiya. Vol. 5. Jo – Mu. New York : Macmillan Publishing Company, 1991. ISBN 0-02-897025-X. S. 1589 – 1590.
  4. ↑ a b GABRA, Gawdat; TAKLA, Hany N. Christianity and Monasticism in Northern Egypt: Beni Suef, Giza, Cairo, and the Nile Delta. Cairo, New York : The American University n Cairo Press, 2017. ISBN 978-977-416-777-5. S. 22.
  5. ↑ Dvadsiaty druhý týždeň po Päťdesiatnici [online]. Bratislava: Bratislavská eparchia, [cit. 2022-07-30]. Dostupné online.
  6. ↑ a b c d e KAZHDAN, A. MENAS. In: The Oxford Dictionary of Byzantium. Ed. Alexander P. Kazhdan. New York : Oxford University Press, 1991. 2338 s. ISBN 0-19-504652-8. S. 1339.
  7. ↑ a b MEN(N)AS. In: The Oxford Dictionary of Saints. Ed. David Hugh Farmer. 5th ed. New York : Oxford University Press, 2003. ISBN 0-19-860629-X. S. 366 – 367.
  8. ↑ a b c d e f g h i j k l m KRAMPL, T. Ampulka svätého Menasa. In: Annales Musei Nationalis Slovaci Archaeologia Supplementum 2. Bratislava : Slovenské národné múzeum, 2007. ISBN 9788080602031. S. 139 – 151.
  9. ↑ a b c d e f g h WYSOCKI, M.; KOBIELUS, S. MENAS, Mina, Mena. In: Encyklopedia katolicka. Tom XII. MARYJA – MODLITWA. Lublin : Towarzystwo Naukowe Katolickiego Uniwersytetu Lubelskiego, 2008. ISBN 978-83-7306-390-7. S. 523 – 524.
  10. ↑ HAAS, CH. Menas, S.. In: The Oxford Classical Dictionary. Ed. Simon Hornblower, Antony Spawforth, Esther Eidinow. 4th ed. Oxford : Oxford University Press, 2012. ISBN 978-0-19-954556-8. S. 1003. (po anglicky)
  11. ↑ a b c d SAUGET, J.-M. MENNA [in EGITTO]. In: Bibliotheca Sanctorum. Vol. 9. MASABKI – OZANAM. Roma : Istituto Giovanni XXIII della Pontificia Universita lateranense, 1967. S. 324 – 342. (po taliansky)
  12. ↑ Napr. etiópsky synaxár. Dostupné online Archivované 2022-08-25 na Wayback Machine [cit. 3-8-2022]
  13. ↑ a b c d e f g h i Gabriela Kaster. MENAS von Ägypten (von Cotyaeum in Phrygien). In: KIRCHBAUM, Engelbert, et al. Lexikon der christlichen Ikonographie: Ikonographie der Heiligen. Band. 8. Meletius bis Zweiundvierzig Martyre Register. Freiburg im Breisgau : Herder, 1976. ISBN 3-451-22568-9. S. 3 – 7.
  14. ↑ a b SSAXER, V. – HEID, S. MENAS. In: Encyclopedia of Ancient Christianity. Downers Grove : InterVarsity Press, 2014. ISBN 978-0-8308-9717-9. S. 2:764 – 2:765. (po anglicky)

Ďalšia literatúra

[upraviť | upraviť zdroj]
  • FRANGUĽAN, L. R.; KRIUKOVA, A. N. MINA. In: Pravoslavnaja enciklopedija. Tom. 45. Merri Deľ Vaľ – Michail Parecheli. Moskva : Cerkovo-naučnyj centr „Pravoslavnaja enciklopedija“, 2017. [Cit. 2022-07-30]. Dostupné online. ISBN 978-5-89572-052-3. S. 239 – 252. (primárne pramene k Ménovmu životu; rozsiahle údaje o Ménovom kulte)
  • MENAS von Ägypten (von Cotyaeum in Phrygien). In: KIRCHBAUM, Engelbert, et al. Lexikon der christlichen Ikonographie. Ed. Wolfgang Braunfels. Bd. Achter: Meletius bis Zweiundvierzig Martyrer. Freiburg im Breisgau : Verlag Herder, 1976. (Lexikon der christlichen Ikonographie.) ISBN 3-451-22568-9. S. 3 – 7.
  • Sv. MENNAS. In: VONDRUŠKA, Isidor. Životopisy svatých. Část První. Praha : Ladislav Kuncíř, 1930. S. 165.
  • SAUGET, J.-M. MENNA [in EGITTO]. In: Bibliotheca Sanctorum. Vol. 9. MASABKI – OZANAM. Roma : Istituto Giovanni XXIII della Pontificia Universita lateranense, 1967. S. 324 – 342. (po taliansky) (rozsiahle informácie ku kultu, umeniu a štúdiám o Ménovi)
  • BOJIĆ, Miladin B. MINA - velikomučenik. In: Enciklopedija pravoslavlja. Ed. Dimitrije M. Kalezić. Knjiga druga: I – O. Beograd : Savremena administracija, 2002. ISBN 86-387-0679-0. S. 1216.
  • WITAKOVSKI, Witold. Menas. In: Encyclopaedia Aethiopica. Ed. Siegbert Uhlig et al. Vol. 3. He – N. Wiesbaden : Harrassowitz Verlag, 2007. ISBN 978-3-447-05607-6. S. 918 – 919.
  • BALICKA-WITAKOWSKA, Ewa. Menas in art. In: Encyclopaedia Aethiopica. Ed. Siegbert Uhlig et al. Vol. 3. He – N. Wiesbaden : Harrassowitz Verlag, 2007. ISBN 978-3-447-05607-6. S. 919 – 920.

Externé odkazy

[upraviť | upraviť zdroj]
Zdroj: „https://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Ménas_(veľkomučeník)&oldid=7860928“