Korporativizmus

Korporativizmus (tal. corporativismo, lat. corporatio - združenie) je politická ideológia založená na monopolnej úlohe korporácií, organizovaných, hierarchicky zoradených, povinných združení pre vyhradené oblasti spoločenského priestoru.^[1] Vyskytuje sa tu obmedzený počet monopolných organizácií (korporácií), ktoré pri vyjednávaní so štátom pri dodržiavaní základnej idei ľudskej pracovnej spolupatričnosti zastupujú záujmy svojich členov a súčasne sa podieľajú aj na uskutočňovaní štátnej politiky. Korporativizmus predpokladá obmedzený počet nekonkurenčných organizácií s povinným alebo polopovinným členstvom v nich, členstvo je profesne organizované podobne ako u stredovekých cechov. Tieto korporácie, pôsobiace často paralelne s parlamentom, sú kontrolované a usmerňované štátom.

Medzi teoretické zdroje korporativizmu možno zaradiť encykliku pápeža Leva XIII. Rerum novarum, encykliku Quadragesimo anno pápeža Pia XI., či práce Adama Müllera, Gabriela D’Annunzia a Alceste de Ambrisa.

Politická kritika korporativizmu

Existuje názor, že štátna kontrola verejných foriem súkromného vlastníctva (vytváranie holdingov a štátom alebo pološtátnymi mafiami priamo alebo nepriamo kontrolovaných či chránených firiem a korporácií - napr. akciových spoločností) je základom ekonomického fašizmu a ten stojí často na počiatku fašizmu politického. Na druhú stranu je faktom, že existujú prosperujúce a demokratické štáty viac či menej ovplyvnené ekonomickým korporativizmom (napr. Rakúsko či Švédsko).

Tento názor je však nesprávny. Preotáčaný tak, aby zakryl podstatu problému. V skutočnosti je to presne naopak. Každý ekonomicky slabý štát zákonite podľahne tlaku korporácií, lobovaniu a korupcii, čo vytvorí základ ekonomického a politického fašizmu.

Príklady korporativizmu

V Európe

Najvýznamnejším praktickým uplatnením korporativizmu sa stala talianska medzivojnová ekonomika. Mocensky veľmi silné korporácie boli jedným z cieľov Mussoliniho politického programu. V 30. rokoch 20. storočia došlo k ekonomickému posunu ku korporativizmu v Portugalsku. Podobne bol riadený aj Rakúsky štát. Po druhej svetovej vojne našiel korporativizmus čiastočné uplatnenie napr. n Juhoslávii. Aj v iných európskych povojnových ekonomikách došlo k čiastočnej aplikácii korporativizmu, prispôsobenému novým pomerom a často označovanému ako neokorporativizmus. Definícia tohto smeru sa často obmedzuje na partikulárne presadzovanie záujmov rôznych profesijných organizácií (napr. lekárskych, advokátskych komôr ad.). V poslednej dobe sa mnohí odborníci zhodujú na tom, že neokorporativizmus prekonáva v celosvetovom meradle vážnu krízu.

V Ázii

Korporatívne bol a je riadený Hongkong. Polovicu parlamentu vymenovala britská kráľovná, od roku 1997 ju menuje čínska vláda v Pekingu. Druhá polovica parlamentu je menovaná profesijnými a podnikateľskými organizáciami a odborovými organizáciami. Tento model sa v poslednej dobe neoficiálne uplatňuje i v rámci čínskeho parlamentu v Pekingu. Korporativistické tendencie sú zrejmé aj v Južnej Kórei, Singapure a ďalších ázijských štátoch.

Literatúra

ŘÍCHOVÁ, Blanka. Přehled moderních politologických teorií. Praha : Portál, 2006. ISBN 80-7367-177-8. Kapitola Korporativismus, s. 177-195. (po česky)

Referencie

↑ Slovník súčasného slovenského jazyka. Ed. Alexandra Jarošová, Klára Buzássyová. Zväzok H – L. Bratislava : Veda, 2011. 1087 s. Dostupné online. ISBN 978-80-224-1172-1.

Pozri aj

Externé odkazy

Korporativizmus

Zdroj

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Korporativismus na českej Wikipédii.

[1] Slovník súčasného slovenského jazyka. Ed. Alexandra Jarošová, Klára Buzássyová. Zväzok H – L. Bratislava : Veda, 2011. 1087 s. Dostupné online. ISBN 978-80-224-1172-1.

[1]