Hipoterapia

Hipoterapia alebo hippoterapia je využitie koňa pri liečbe. Je jednou z metód animoterapie. Prvá zmienka o liečbe pomocou koní pochádza od Hippokrata, ktorý odporúčal jazdu na uvoľnenie stuhnutého svalstva. Galenos ju odporúčal pre cvičenie tela a zmyslov. Hipoterapia je komplexná rehabilitačná metóda vychádzajúca z neurofyziologických základov, ktorá využíva nasadenie koňa na liečebné účely. Jej pôsobenie je komplexné, zasahuje oblasť rehabilitácie, psychológie a resocializácie.

Druhy hipoterapie

1. Hiporehabilitácia – je využívaná v medicíne a je najrozšírenejšou formou hipoterapie. Je to začlenenie vozenia na koni alebo jazdenia, do komplexu opatrení zameraných na minimalizovanie, či odstránenie fyzického alebo mentálneho handicapu.
2. Liečebno-pedagogické jazdenie – kôň je zaradený ako médium do oblasti pedagogicko-psychologickej, aby sa u klienta vytvorili učebné predpoklady, podporili pozitívne zmeny chovania, odstránili sa alebo zmiernili prejavy niektorých duševných porúch alebo zmyslového deficitu.
3. Športové jazdenie pre handicapovaných – je založené na aktívnom ovládaní koňa pacientom. Pacient s ohľadom na svoj handicap, sa za použitia špeciálnych pomôcok alebo zmenenej techniky jazdy učí jazdiť na koni, prípadne sa zúčastňuje športových súťaží.

Pôsobenie hipoterapie

Pôsobenie hipoterapie je komplexné:

• facilitácia posturoreflexných mechanizmov
• normalizácia svalového tonusu
• rytmizácia organizmu
• koordinácia pohybov
• facilitácia senzorickej integrácie
• narúšanie patologických stereotypov
• zlepšenie rovnováhy
• reedukácia reči
• zvyšovanie sebadôvery
• úprava svalovej dysbalancie
• zapájanie autochtónneho svalstva
• úprava pohybovej symetrie
• mobilizácia kĺbov
• zlepšovanie adaptácie
• facilitácia tvorby nových motorických programov
• zlepšenie emočného vzťahu k cvičeniu
• energetické posilnenie pacienta

Indikácie

V neurológii

• detské mozgové obrny,
• skleróza multiplex,
• stavy po traumách, zápaloch a degeneratívnych procesoch,
• stavy s poruchami hybnosti spojené s prejavmi spasticity,
• hyperkineticko-hypokinetycké syndrómy s choreastickými, atetoickými a ataktickými prejavmi,
• pri poruchách koordinácie, chôdze, rovnováhy, sedu, aktívneho držania trupu a hlavy, postúry, pohybových stereotypov, reči, kontraktúrach, atď.

V ortopédii

• skoliózy do 25° – 30° podľa Cobba,
• svalová dysbalancia rôzneho stupňa,
• po amputácii končatín,
• postraumatické kĺbne stuhnutia.

V psychiatrii

• nedekompenzované neurózy a psychózy,
• autisti,
• toxikomani,
• psychotici,
• hyperkinetické deti,
• chronickí schizofrenici s deficitom.

V internom lekárstve

• v treťom štádiu rehabilitácie po IM,
• esenciálne hypertenzie do 2. stupňa,
• pri chronickej bronchitíde,
• pri obstipácii,
• pri obezite,
• pri poruchách žliaz s vnútornou sekréciou.

V gynekológii

• dysmenorea,
• funkčná sterilita.

Kontraindikácie

Pri kontraindikáciách je potrebný prísne individuálny prístup. Pri ich zvažovaní treba vychádzať zo zásad platných v rehabilitácii pre určité ochorenie. Pri zvážení stavu pacienta možno slovo kontraindikácia nahradiť termínmi neodporúča sa alebo vykonávať s osobitnou pozornosťou.

V neurológii

• neovplyvniteľná spasticita,
• terminálne muskulárne dystrofie,
• závratové ochorenia u dospelých a ich ťažké formy u detí,
• záchvatové ochorenia u dospelých a ich ťažké formy u detí,
• hydrocephalus,
• hernie intervertebrálnych diskov s klinickou symptomatológiou,
• SM – akútne infekty a exacerbácie,
• porucha citlivosti v sedacej oblasti.

V ortopédii

• patologicko-anatomické zmeny,
• skoliózy nad 25° – 30° podľa Cobba,
• fixované kyfózy, lordózy, kyfoskoliózy,
• spondylolistézy s klinickou symptomatológiou,
• stavy po operácii chrbtice,
• klinické aktívne artritídy,
• aseptické kĺbové nekrózy v akútnom štádiu,
• luxácie a ťažké subluxácie BK,
• patologické zmeny BK obmedzujúce sed,
• ruptúrou hroziace kontraktúry,
• zvýšené riziko fraktúr,
• osteosyntézy kominutívnych fraktúr,
• stavce po zlomeninách v zlom postavení,
• atlanto-axiálna instabilita,
• defekt kostného prekrytia lebky,
• ortopedické pomôcky koňa.

V internom lekárstve

• dekompenzácia jednotlivých systémov a orgánov,
• závažné ochorenia srdcovocievneho systému,
• poruchy krvnej zrážanlivosti.

V psychiatrii

• dekompenzované psychózy a neurózy,
• sklony pacienta k sebapoškodzovaniu,
• farmakoterapia výrazne tlmiaca pacienta.

V chirurgii

• pooperačné stavy v období hojenia.

V kožnom lekárstve

• kožné zápalové zmeny,
• trofické zmeny nad varixami a ulcus cruris.

V očnom lekárstve

• hroziace odchlípenie sietnice.

Kontraindikácie všeobecne nešpecifické

• život akútne ohrozujúce ochorenia,
• horúčnaté a nádorové ochorenia,
• zápalové ochorenia v akútnej fáze,
• zhoršovanie základného ochorenia počas hipoterapie,
• zhoršovanie sekundárneho ochorenia,
• nesúhlas s liečbou,
• katetrizovaný pacient,
• nezhojené dekubity.

Kontraindikácie všeobecne špecifické

• neprekonateľný strach z koňa a jazdy na ňom,
• alergia na srsť, hrivu koňa a na okolie,
• vek do troch rokov.

Za kontraindikáciu u detí nepovažujeme

• neschopnosť aktívneho sedu (asistovaný aktívny sed),
• neschopnosť úchopu (asistovaný úchop),
• neschopnosť udržať hlavu (asistované držanie hlavy),
• epilepsie (zvýšená bezpečnosť),
• neschopnosť abdukcie BK nad 30° (využívame polohovanie),
• hypotonikov (kratšia cvičebná jednotka).

U dospelých sa pri týchto neschopnostiach hipoterapia považuje za problematickú, pre obmedzenú možnosť zabezpečiť asistované držanie tela a pre zníženú reedukačnú schopnosť.

Kôň v hipoterapii

Mechanika pohybu koňa

Hiporehabilitačný pracovník musí vedieť posúdiť mechaniku pohybu koňa, lebo pohyb koňa je základný liečebný a rehabilitačný prostriedok. Pri mechanike pohybu koňa posudzujeme:

• pravidelnosť – rytmické striedanie končatín, ak je arytmické – kôň kríva,
• čistotu chodu – kôň nerozhadzuje alebo nezametá končatinami,
• priestorovosť – dĺžka kroku,
• akciu – výška a spôsob zdvíhania končatín,
• kadenciu – počet krokov za časovú jednotku,
• kmih – energia pohybu závislá hlavne na odraze zadných končatín a temperamentu koňa,
• ruch – rýchlosť a tempo chodu,
• mäkkosť kroku.

Základné mechaniky pohybu koňa

Každá končatina pri svojom pohybe prechádza postupne týmito fázami: odraz, pohyb nad zemou, vznos, došľap, nesenie, podopierania a posúvanie. Spôsoby posunovania sa nazývajú chody koňa. Rozlišujú sa tri základné chody koňa:

• Krok – je najpomalší a najmenej namáhavý chod koňa. V hipoterapii je krok striedaný s klusom najčastejšie používaný chod. Krok začína zadnou nohou, pokračuje prednou nohou zhodnej strany a nasleduje zadná a potom predná na opačnej strane. Pohyb prebieha odzadu dopredu a prejavuje sa sínusoidným pohybom pri pohľade zhora.

Chôdza priamo vpred: konský krok podmieňuje anteflexiu a retroflexiu panvy, ale súčasne i skrížené rotačné pohyby panvy a ramenného pletenca. Na strane pohybu končatín koňa sa rotuje panva mierne smerom ventrálnym a pletenec ramenný smerom dorzálnym.

Chôdza do kruhu: chrbát koňa je mierne ohnutý v tvare kruhu, čo sa na pacientovi prejaví konvexitou chrbtice smerom von z kruhu. To sa využíva pri ovplyvňovaní C-krivky alebo hlavnej krivky pri skoliózach, keď pacienta posadíme konkávitou smerom von z kruhu. Čím je priemer kruhu menší, tým väčšie je ohnutie koňa i chrbtice jazdca. Rameno jazdca na vonkajśej strane kruhu je vyššie a panva nižšie.

• Klus – je stredne rýchly chod. V hiporehabilitácii sa využíva zriedka. Najčastejšie sa používa v liečebno-výchovnom jazdení a pri jazdení handicapovaných. Pre klus je typický súčasný pohyb diagonálnych končatín v rovnakých fázach pohybu. Protiľahlé dvojice sa striedajú v rovnakých fázach a odraz končatín je taký silný, že telo koňa letí vzduchom a dopadne na opačnú diagonálu.
• Cval – je súvislý rad skokov, ktoré sa pravidelne opakujú. Je najrýchlejším a súčasne najnamáhavejším chodom koňa. V hipoterapii sa najmenej využíva.

Výber koňa

Výberu koňa musí byť venovaná veľká pozornosť. Na výbere sa má podieľať hipológ aj hiporehabilitačný pracovník.

• Exteriér – podiel kostry koňa a svalstva na celkovej stavbe tela z hľadiska vyváženosti jednotlivých častí medzi sebou. Dôležitá je súmernosť jednotlivých partií, dobré osvalenie a mechanika pohybu.
• Charakter – kôň má byť psychicky vyrovnaný, pokojný, uvoľnený, trpezlivý, s chuťou pracovať, bez zlozvykov, neľakajúci sa rôznych podnetov, ľahko ovládateľný.

Ideálny typ koňa pre hipoterapiu je štvorcového rámca, s kratším mäsitým krkom, oblým kohútikom, krátkym pevným a dobre osvaleným chrbtom, so správne tvarovanými lopatkami, končatinami bez deformít, pružnými sponkami (časť nohy nad kopytom) a zdravými a pevnými kopytami.

Najvýhodnejší je však kôň, ktorému dôveruje hipológ a ktorého prijíma pacient.

Výcvik koňa

Na hipoterapiu je vhodné začať pripravovať zdravé mladé kone od 5 rokov, odchované v stáde. Príprava koňa sa skladá zo základného výcviku, ktoré absolvujú všetky kone a nadstavbového špeciálneho výcviku pre hipoterapiu. Osobitné postavenie zaujíma výcviková metóda TEAM, pri ktorej sa kôň naučí nereagovať na nezvyklé pohybové a iné reakcie postihnutého.

Výstroj koňa

V hipoterapii sa používajú:

• Madlá – špeciálne držadlá upevnené na konskom trupe za kohútikom a slúžia na úchop.
• Deka alebo kožušina, ktorá sa prikladá na konský chrbát. Je terapeuticky efektívnejšia ako sedlo. Priamy kontakt ľudského a konského tela umožňuje lepšie precítenie pohybov koňa a ich lepšie prenášanie a splynutie s koňom.
• Sedlo sa používa v prípade, že kôň má pre daného pacienta priširoký chrbát, alebo ak je nutné stabilizovať a fixovať zadok. Sedlo má byť dobre členené a mäkké, aby netlačilo a nezvyšovalo spasticitu. Je umiestené hneď za kohútikom.
• Strmene sa používajú tiež čo najmenej, pretože súhyby dolných končatín počas konského kroku sa považujú za dôležitý liečebný prvok pri reedukácii chôdze. Strmene sa využívajú, ak treba odľahčiť dolné končatiny alebo dosiahnuť ich pokojné držanie. Keďže strmene stimulujú podpornú reakciu, možno ich využiť pri nácviku stoja a chôdze.

Vykonávanie hipoterapie

Tím

Hipoterapiu vykonáva tím viacerých spolupracovníkov. Spája v sebe dve zložky: medicínska a hipologickú

Medicínsku zložku zabezpečujú: lekár, hiprehabilitačný pracovník a pomocník

• Lekár je riadiacou osobnosťou. Indikuje pacientov, určuje ciele na ktoré sa terapia zameriava a spolu hiporehabilitačným pracovníkom navrhuje dlhodobý a krátkodobý rehabilitačný plán. Nemusí byť prítomný pri samotnej hipoterapii, ale veľmi úzko spolupracuje s hiporehabilitačným pracovníkom.
• Hiporehabilitačný pracovník zohráva najvyznámnejšiu úlohu, pretože vykonáva samotnú hipoterapiu. Musí absolvovať základný kurz hipoterapie, osvojiť si základy jazdenia a aktívne ovplyvňovať prevádzanie hipoterapie. Navodzuje korektný sed pacienta a podľa potreby ho koriguje, rozhoduje o potrebe polohovania, do cvičebnej jednotky zaraďuje korekčné polohy, trénovanie percepcie alebo senzorickej integrácie. Je zodpovedný za bezpečnosť. Odborne vedie pomocníka.
• Pomocník pomáha pri nasadaní a zosadaní pacienta, zabezpečuje ho proti pádu. Musí byť poučený o základoch hipoterapie a jej bezpečného vykonávania.

Hipologickú zložku zabezpečuje hipológ.

• Hipológ musí mať kvalifikáciu učiteľa jazdy na koni alebo trénera a taktiež musí absolvovať základný kurz pre hipoterapiu. Jeho úlohou je pripraviť koňa pre hipoterapiu a viesť ho počas jej vykonávania.

Nasadanie a zosadanie

Nasadanie: na koňa sa vždy nasadá z ľavej strany.

   Pacienti s ľahším postihnutím sa vyhupnú vytiahnutím za sedlo alebo madlá rukami a zdvihnutím sa ľavou nohou, ktorá je zasunutá v strmeni alebo je podopretá v rukách pomocníka. Pravú nohu prenesie ponad chrbát koňa a mäkko dosadne.

   Pacienti s ťažkým postihnutím by mali nasadať zo špeciálnej rampy, na ktorú možno vyjsť s invalidným vozíkom. Z rampy sú prenesení hiporehabilitačným pracovníkom a pomocníkom na koňa, ktorého hipológ musí držať. Ak však nemajú rampu, musia pacienta vyložiť zo zeme.

Zosadanie: robíme v opačnom poradí, ako nasadanie.

   Po zosadnutí je vhodné zaradiť pokojovú fázu, aby sa dosiahnuté zlepšenie stabilizovalo bez rušivých momentov. Ideálna je poloha na chrbte pri prehĺbenom bránicovom dýchaní využívajúc uvoľňovacie cviky.

Polohovanie

Polohovanie využívame hlavne pred začatím liečebnej jednotky na uvoľnenie spasticity a kontraktúr. Využívame ju však i počas liečebnej jednotky na stojacom i idúcom koni.

Pozdĺžne polohovanie na chrbte: pacient leží na chrbte koňa s hlavou nad konským zadkom a nohy má v oblasti krku koňa. Pôsobí na uvoľnenie flexorov a adduktorov bedrového kĺbu.

Pozdĺžne polohovanie na bruchu: pacient leží na bruchu s hlavou na krku koňa a s abdukovanými nohami na chrbte koňa. Ruky má spustené po bočných stranách krku.

Priečne polohovanie: pacient leží na bruchu priečne cez koňa, s rukami a hlavou voľne visiacimi na jednej strane konského brucha a s rukami na druhej. Pôsobí na uvoľnenie ramenných pletencov, chrbtového a ischiokrurálneho svalstva.

Korektný sed

Počas liečebnej jednotky sa snažíme dosiahnuť optimu sa blížiaci korektný sed.

Korektný sed je charakterizovaný obkročným sedom, podsadenou panvou, sediac rovnomerne z dvoch tretín na oboch sedacích a z jednej tretiny na lonových kostiach, stiahnutou brušnou stenou, rozloženými ramenami a priloženými lopatkami, voľne spustenými ramenami s neodstávajúcimi lakťami, vzpriameným držaním trupu, brada-krk zvierajú 90° uhol a temeno lebky je najvyšším bodom tela. Päty sú zasa najnižším bodom a spolu s bedrovým kĺbom, plecom a uchom sa v ideálnom prípade nachádzajú presne nad sebou. Keď sú ťažiská koňa a jazdca v jednej línii, o čo sa snaží nielen jazdec, ale aj kôň, lebo vtedy je pohyb oboch najekonomickejší a najpríjemnejší, dochádza k najefektívnejšiemu prenášaniu pohybových stimulov z konského chrbta cez sedaciu oblasť pacienta na celé telo a prebieha optimálny pohybový dialóg kôň – jazdec.

U časti pacientov optimálny sed nedosiahneme, preto upozorňujeme pacienta na chyby držania tela, prićom si ho sám aktívne upraví alebo korigujeme jeho sed pri zastavení koňa.

Niektorí pacienti nie sú schopní aktívneho sedu. Vtedy hiporehabilačný pracovník sedí za pacientom. Sed za pacientom sa využíva i pri neschopnosti udržať hlavu v stredovom postavení.

Koordinácia trupu

Pacient sa musí na pohybové podnety koňa neustále adaptovať a koordinovať pohyb svojho tela.

Koordinácia pri pohybe vpred je relatívne ľahká.

Koordinácia pri pohybe do oblúka vyžaduje zvýšený funkčný výkon polovice tela na vokajšej strane oblúka. U pacientov, ktorí nie sú schopní adekvátne reagovať oslabenou stranou (hemiparetici) robíme oblúky s oslabenou na vnútornej strane oblúka. Oslabenú stranu dáme na vonkajší oblúk, až keď dosiahneme čo najsymetrickejšie držanie trupu.

Korekčné polohy

Korekčné polohy sú podporujúce cielené polohy. Využívajú skutočnosť, že i malé zmeny v držaní tela vyvolávajú významné zmeny v neuromuskulárnej koordinácii. Zmenou polohy rúk, poprípade hlavy, zacieľujeme svoje pôsobenie tak, aby čo najviac pozitívne ovplyvňovalo poškodené pohybové reťazce, aby boli čo najvhodnejšie zapájané. Korekčných polôh je 65. Je možné vytvoriť veľké množstvo ich kombinácií a snažíme sa nimi dosiahnuť čo najsymetrickejšie držanie i pohyby pacienta.

Trénovanie percepcie

Pacient je počas pohybového dialógu s koňom zahrnutý množstvom vnemov. Pre zvýšenie účinnosti je nutné, aby sa pacient otvoril ich prijímaniu. To sa dosahuje tým, že pacianta cielene vyzývame, aby si uvedomoval svoje telo, jeho pohyby a polohu jednotlivých častí. Osobitný prístup výcviku percepcie vyžadujú deti. Sústredíme ich na vnímanie teploty koňa, pohybu koňa, pohybu jeho krku, pliec atď. Cez uvedomovanie si týchto podnetov prejde na uvedomovanie si pohybov vlastného tela.

Nácvik senzorickej integrácie

Počas hipoterapie sa získava hmatová a hĺbková citlivosť, propriocepcia prostredníctvom tlaku, protitlaku a tepla. Dochádza k šíreniu spektra sluchových a zrakových podnetov. Zvýšenie množstva senzorických podnetov zlepšuje schopnosť CNS prijímať vnemy z vnútorného a vonkajšieho prostredia a adekvátne na ne reagovať, čo zlepšuje senzomotorickú integráciu pacienta s prostredím.

Bezpečnostné opatrenia

Za bezpečný výkon hipoterapie zodpovedá hiporehabilitačný pracovník. Rozhoduje o aktuálnej spôsobilosti pacienta na hipoterapiu. O celkovej rozhoduje lekár.

Pacient musí:

• mať úrazovú poistku,
• byť očkovaný proti tetanu,
• mať neobmedzujúce nohavice a priliehavú hornú časť odevu,
• mať odev nerušivých farieb a vzorov,
• odložiť ortopedické pomôcky pred hipoterapiou, ktoré by mohli spôsobovať koňovi bolesť.

Hiporehabilitačný pracovník musí:

• mať úrazovú poistku a poistku pre možné poškodenie pacienta,
• byť očkovaný proti tetanu,
• pred hipoterapiou rodičom vysvetliť jej pôsobenie,
• u pacienta so záchvatovitým ochorením poznať formu záchvatov,
• poznať základy prvej pomoci,
• po každom páde odviesť pacienta k lekárovi,
• o prípadnom úraze spísať zápisnicu so svedkami.

Pomocník musí:

• mať úrazovú poistku a poistku pre možné poškodenia pacienta.

Hipológ musí dbať na to, aby:

• strmene v prípade ich použitia boli nešmykľavé,
• pri použití sedla boli strmene otváracie,
• priestor, kde sa hipoterapia prevádza, bol uzavretý,
• sa počas hipoterapie neprivádzali iné kone do jazdiarne.

Organizácie zaoberajúce sa rozvojom hipoterapie

• Fyziotherapy Riding for Disabled Internacional (FRDI)
• Slovenská hipoterapeutická asociácia (SHA) – vznikla v roku 1994.

Iné projekty

Commons

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Hipoterapia

Literatúra

• Daniela Hutníková: Hippoterapia vo fyzioterapii. Konzultant Silvia Menyhértová. – Stredná zdravotná škola : Košice, 1997 – zárodok článku čerpal z tejto absolventskej práce
• Elwyn Hartley Edwards: Veľká kniha o koňoch. – GEMINI : Bratislava, 1992
• Hippológia v hippoterapii. – SHA : Bratislava, 1995

Externé odkazy

• Hipoterapia (v poľštine, angličtine, nemčine a francúzštine)