Gallienus

Gallienus alebo Publius Licinius Egnatius Gallienus (* 218 – † 268) bol rímsky cisár, ktorý vládol v rokoch 253 – 268. Jeho otcom bol Publius Licinius Valerián, neskorší cisár, matkou Egnatia Mariniana, dcéra Egnatia Victora Mariniana. Obidvaja rodičia boli italského pôvodu. Gallienus bol ženatý s Iuliou Corneliou Saloninou, s ktorou mal troch synov – Valeriana, Salonina a Mariniana.

Úvod

Gallienus má medzi cisármi, ktorí vládli v 3. storočí zvláštne postavenie. Bol to muž, ktorý akoby sa ani nehodil do éry barbarských vpádov a občianskych vojen, človek s intelektuálnymi záujmami a širokým rozhľadom, ktorý prevyšoval väčšinu svojich súčasníkov. Jeho rečnícke schopnosti, záľuba v gréckej kultúre a podpora novoplatonského filozofa Plotina hovoria samy za seba. Zároveň bol však Gallienus aj dobrým vojvodcom a organizátorom – bez týchto vlastností by v nepokojnom 3. storočí ako panovník neuspel.

Gallienov život pred cisárskou proklamáciou jeho otca Valeriána sa rozplýva v hmle. Okrem dátumu jeho narodenia (218) máme vlastne k dispozícii len neisté náznaky, že prišiel na svet vo Falerii Novi severne od Ríma. Určite však vyrástol v bohatom a kultivovanom prostredí, ako sa patrilo na potomka urodzenej senátorskej rodiny s väzbami na Etrúriu.

Otcovým spoluvladárom (253 – 260)

V septembri alebo v októbri 253, len niekoľko týždňov po otcovom víťazstve v boji o vládu nad impériom, bol tridsaťpäťročný Gallienus najprv vyhlásený za Caesara a neskôr aj za Augusta, čím sa stal formálne plnoprávnym spoluvládcom s otcom. Cisár Valerián tým nadväzoval na politiku Maximina Thráka, Philippa Araba, Decia a Treboniana Galla, ktorí v snahe zvýšiť prestíž svojho rodu zahrnuli synov titulmi a výsadami. Valerián k tomu ale pristupoval aj z čisto praktických dôvodov. Počas občianskej vojny, ktorá mu zaistila trón, vyplienili Peržania celý rad sýrskych miest vrátane ľudnatej Antiochie nad Orontom a germánske kmene sporadicky útočili aj na provincie pozdĺž Rýna a Dunaja. Bolo potrebné bojovať na niekoľkých frontoch súčasne, prečo teda nevyužiť schopností dospelého syna, ktorému mohol cisár stopercentne dôverovať? Valerián sa už rozhodol, že sám obnoví pokoj vo východných provinciách, a nechcel, aby hranica v Európe zostala nekrytá. Gallienus tak dostal svoju prvú vladársku úlohu.

V prvých siedmich rokoch svojej vlády – snáď s výnimkou krátkeho obdobia v roku 257 – trávil Gallienus čas len vo vojenských táboroch. Bojoval striedavo na Rýne proti Frankom a na Dunaji proti rôznym barbarským kmeňom a zrejme v tom čase začal reformovať vojsko, ktoré mu podliehalo. Vytvoril mobilnú ťažkú jazdu pod Aureolovým vedením, ktorá mohla byť rýchlo nasadená na akékoľvek ohrozené miesto v pohraničí. Ustanovil svojho syna Valeriána za Caesara a po jeho predčasnej smrti udelil rovnakú hodnosť aj mladšiemu synovi Saloninovi. Jeho angažovanosť začala onedlho prinášať výsledky – v bitke pri Miláne porazili cisárske légie alamanských nájazdníkov, čím Gallienus ochránil samotné centrum impéria – Rím.

Kríza a konsolidácia moci (260 – 264)

Asi v júni 260 upadol cisár Valerián pri Edessy do perzského zajatia a Gallienus sa tak ocitol takmer v zúfalom postavení. Nielen že sa načas zrútila celá rímska obrana na Východe a Peržania vyplienili provincie Sýriu, Kilikiu a Kappadokiu, ale proti Gallienovi rýchlo povstalo niekoľko provinčných veliteľov, ktorí sa usilovali zvrhnúť celý valeriánovský rod. Trvalo takmer jeden a pol roka, než Gallienus dostal situáciu ako tak pod kontrolu. Dvoch uzurpátorov, Ingenua a Regaliana, porazil v bitke, troch ďalších – Macriana, Quieta a Aemiliana – zlikvidovali jeho velitelia a spojenci. Napriek tomu Gallienus nemohol byť s výsledkom úplne spokojný. Na Západe mu odopreli poslušnosť Gália, Británia a Hispánia, kde sa zmocnil vlády dolnogermánsky miestodržiteľ Marcus Cassianius Postumus, na Východe padlo do rúk palmýrského kniežaťa Septimia Odaenatha prinajmenšom päť provincií. Aj keď Odaenathus uznával Galliena za svojho cisára a len Postumus sa otvorene staval na odpor, kríza z rokov 260 – 261 podstatne oslabila moc rímskeho ústredia. Na tom sa v nasledujúcich niekoľkých rokoch nedalo nič zmeniť – ríša bola príliš vyčerpaná.

Medzi rokmi 261 a 264 žil Gallienus prevažne v Ríme, kde sa zaoberal konsolidáciou rímskej správy a vojenstva. Na jeho príkaz boli senátori zbavení veliteľských miest v armáde a najvyššie vojenské funkcie mohol od tých čias zastávať každý, kto sa osvedčil v boji. Gallienus dosadil do čela provincií príslušníkov nižšieho stavu jazdcov, ktorých považoval v mnohých smeroch za kompetentnejších než senátorov, a ukončil násilné akcie proti kresťanom, ktoré nariadil jeho otec pred rokom 260. Je podivuhodné, že mu v búrlivých šesťdesiatych rokoch zostával čas aj na kultúrne záujmy, predovšetkým vo vzťahu ku Grécku. V roku 264 sa rozhodol podniknúť cestu do Attiky, prevzal v Aténach úrad archonta eponyma a dal sa zasvätiť do eleusínskych mystérií. Uvažoval aj o výstavbe ideálneho mesta filozofov v južnej Itálii, ktoré sa malo volať Platónopolis, ale naliehavejšie úlohy mu bránili realizovať tento zámer.

Posledné roky na tróne (265 – 268)

Chronológia Gallienovej vlády

253 – vyhlásenie otcom za spoluvládcu.

254 – 256 – pobyt na Balkáne.

257 – 259 – pobyt na Rýne.

260 – víťazstvo nad Alamanmi pri Miláne; otcovo zajatie Peržanmi.

260 – 261 – boje s uzurpátormi.

264 – pobyt v Grécku.

265 – ťaženie proti Postumovi.

268 – víťazstvo nad Gótmi; smrť pri Miláne.

V roku 265 vytiahol Gallienus na čele vojska proti Postumovi, porazil ho v bitke, v priebehu ďalších operácií bol však zranený a prinútený výpravu odvolať. Bol to jeden z mála vojenských neúspechov, ktorý za svojej pätnásťročnej vlády utŕžil. Oveľa lepšie sa mu darilo pri výprave proti Gótom a Herulom, ktorí v roku 267 vyplienili jeho obľúbené Grécko. V bitke na rieke Nestu v Macedónii im pripravil zničujúcu porážku a znovu tak dokázal, že je schopným vojvodcom.

V čase, keď ešte doznievali boje s Gótmi, sa vnútropolitická situácia opäť drasticky vyostrila. V prvej polovici roku 268 odpadol od Galliena veliteľ jazdectva Aureolus, ktorý bol mnoho rokov jednou z cisárových opôr, a v ríši vypukla občianska vojna. Gallienus zveril prenasledovanie Gótov svojmu vojvodcovi Marcianovi, porazil Aureola pri dnešnom Ponterolu v Itálii, pri obliehaní Milána ho však zavraždili sprisahanci okolo prefekta prétoriánov Heracliana (cca. september 268). Nový cisár Claudius II., ktorý o komplote prinajmenšom vedel, potom dal Galliena na nátlak vojakov konzekrovať.

Gallienov obraz v prameňoch

V latinskej historickej tradícii je Gallienus väčšinou vykresľovaný ako slabošský tyran, ktorý sa nielenže nestará o vládne záležitosti, ale je priamo zodpovedný za všetky problémy impéria v päťdesiatych a šesťdesiatych rokoch. Dôvod je prostý: Gallienove vojenské reformy pripravili o vplyv rímsku senátorskú elitu, ktorá vtedy určovala „verejnú mienku“, a tá Gallienovi jeho rozhodnutie nikdy neodpustila. Naopak grécke pramene, nezaťažené natoľko stavovskou optikou, zobrazili cisára vo veľmi priaznivom svetle – ako energického veliteľa a mierneho vládcu. S ich názorom sa dnes stotožňujú aj moderní historici.

Bibliografia

Alföldi, A., Studien zur Weltkrise des 3. Jahrhunderts, Darmstadt 1967.
de Blois, L., The Policy of the Emperor Gallienus, Leiden 1972.
Kuhoff, W., Herrschertum und Reichskrise. Die Regierungszeit der römischen Kaiser Valerianus und Gallienus (253-268 n. Chr.), Bochum 1979.

Pozri aj

Zoznam rímskych cisárov

Iné projekty

Commons ponúka multimediálne súbory na tému Gallienus

Externé odkazy

Gallienove mince (po anglicky)

Vladárske tituly
Gallienus
Predchodca Valerianus	Rímsky cisár 253 – 268	Nástupca Claudius II.