Beatrix Aragónska

	Beatrix Aragónska
	; česká a uhorská kráľovná
Narodenie	14. november 1457; Neapol, Taliansko
Úmrtie	23. september 1508 (50 rokov); Neapol, Taliansko
Odkazy
Commons	Beatrix Aragónska
	Biografický portál

Beatrix Aragónska (* 14. november 1457, Neapol, Taliansko – † 23. september 1508, tamže) bola aragónska princezná z rodu Trastámarovcov, česká a uhorská kráľovná ako druhá manželka uhorského kráľa Mateja Korvína a druhá manželka českého a uhorského kráľa Vladislava II. Jagelovského.

Životopis

Narodila sa na hrade Castel Nuovo, jednom z troch neapolských hradov, ako dcéra neskoršieho neapolského kráľa Ferdinanda I. zv. Ferrante a grófky Isabelly della Chiaramonte. Jej otec bol nemanželským synom Alfonsa I. a neznámej ženy z Valencie. Beatrix bola vychovávaná v humanistickom prostredí neapolského dvora v kresťanskom duchu. Už od raného detstva ju jej otec plánoval vydať za niektorého z európskych panovníkov a preto i jej výchova bola cieľavedome zameraná k všestrannej príprave budúcej vladárky. Všeobecné a duchovné vzdelanie dopĺňalo utužovanie telesnej zdatnosti a umenie diplomacie.

Ako šesťročnú ju prvý raz vydali za o rok mladšieho bratranca Jána Marzana. Manželstvo, uzatvorené s cieľom majetkového prospechu, skončilo už o rok, keď Beatricin otec prepadol hrad svojho zaťa a dcéru odviedol späť. Zať so svojou rodinou skončili vo väzení.

Manželka Mateja Korvína

V roku 1473 sa na hrade otca šestnásťročnej Beatrix začali objavovať nápadníci. Po odmietnutí niekoľkých z nich (savojský princ Filibert, francúzsky následník trónu Karol VIII.) bolo v roku 1474 rozhodnuté o jej vydaji za uhorského kráľa Mateja Korvína, už desať rokov ovdovelého panovníka (po smrti prvej manželky Kataríny Poděbradskej). K sobášu v zastúpení prišlo v lete roku 1475. Novomanželia sa osobne prvý raz stretli až po poldruha roku.

Korvín od počiatku prejavoval Beatrici všestrannú pozornosť a lásku. Nová kráľovná priniesla na uhorský kráľovský dvor taliansku kultúru a civilizáciu (jej zásluhou sa Uhorsko zoznámilo s tvorbou humanistických spisovateľov, napr. Antonia Bonfiniho či Pietra Ranzana). I kráľ Matej podľahol jej vplyvu. Beatrix sa významnou mierou zaslúžila o budovanie knižnice na budínskom hrade. Všetko nasvedčovalo tomu, že vzťah bude zavŕšený narodením potomka. K naplneniu manželstva však neprichádzalo. Vtedy vyšla na povrch existencia Korvínovho nemanželského syna Jána, ktorému v roku 1479 dokoca udelil grófsky titul. Tento moment možno považovať za kameň úrazu ich manželského súžitia.

Beatrix s veľkou nevôľou znášala prítomnosť kráľovho ľavobočka na uhorskom dvore, zvlášť keď jeho matka, Barbora zo Steimu, prijala pozvanie k dvoru od Matejovej matky Alžbety Siládi.

Ako kráľovná sa snažila aktívne zasahovať do politických záležitostí krajiny. Po manželovom boku sa zúčastnila jeho vpádu do Rakúska v roku 1477, v roku 1479 bola v Olomouci prítomná uzatvoreniu mierovej zmluvy medzi Matejom Korvínom a českým kráľom Vladislavom II. Jagelovským. Tu sa prvý raz stretla so svojím neskorším manželom.

Na sklonku života Mateja Korvína vyvrcholil jej konflikt s Jánom Korvínom v súvislosti s otázkou nástupníctva na uhorskom tróne. Absenciu legitímneho potomka a dediča riešil Matej Korvín ustanovením mimomanželského syna za svojho nástupcu. Toto rozhodnutie bolo iba vyvrcholením už roky pretrvávajúcich nezhôd medzi oboma manželmi. Beatrix sa nepodarilo presvedčiť Mateja, aby zmenil svoje rozhodnutie.

Po Korvínovej smrti

Po Korvínovej smrti (6. apríl 1490) sa rozpútal tuhý boj o svätoštefanskú korunu, do ktorého vstúpila i kráľovná-vdova Beatrix. Už 16. apríla dala zvolať zemský snem, od ktorého očakávala svoje zvolenie za uhorskú panovníčku. No o svätoštefanskú korunu okrem nej prejavili záujem i ďalší traja uchádzači: rímsky kráľ Maximilián I. Habsburský, ktorý si nárokoval uhorský trón z titulu rodového dedičstva po predchádzajúcom kráľovi Ladislavovi V., poľský princ Ján Albrecht, mladší brat českého kráľa Vladislava II. Jagelovského i samotný český panovník, ktorého vyhliadky na zisk svätoštefanskej koruny boli spomedzi všetkých uchádzačov najslabšie. V ústraní všetkých svoje ambície neskrýval i Ján Huňady, ktorého však z hry vyradila malá podpora medzi uhorskými magnátmi. 15.7.1490 mohli zástupcovia uhorských magnátov oznámiť, že v Budíne bol uhorským snemom za kráľa zvolený český kráľ Vladislav II.

Beatrix, ktorá si i po Korvínovej smrti udržala značný vplyv medzi uhorskými magnátmi, vymohla si od nich sľub, že ak sa sama nestane panovníčkou aspoň ju vydajú za novozvoleného uhorského kráľa. Vladislav sobáš, o príprave ktorého v čase svojej voľby nemal ani potuchy, spočiatku odmietal, napokon však podľahol nátlaku uhorských stavov a na manželstvo s Beatrix pristúpil. Podľa kanonického práva bolo však toto manželstvo od samého počiatku neplatné, pretože novomanžel bol v dobe sobáša stále ženatý so svojou prvou manželkou Barborou Hohenzollernskou.

Od počiatku dával Vladislav Beatrix najavo, že manželstvo s ňou uzavrel nedobrovoľne a sám by s ním nikdy nesúhlasil. Sústavne sa jej vyhýbal, čo onedlho vyvolalo ohlas i na medzinárodnej scéne. V riešení situácie sa osobne angažovala i Beatricina rodina. To Vladislava primälo k rozhodnutiu Beatrix nadobro opustiť. Napriek jej hnevu a vyhrážkam i apelom na pápežskú kúriu (pod hrozbou cirkevných trestov žiadala manželské súžitie s Vladislavom) kráľ nezmenil svoje stanovisko. Argumentoval existenciou prvého manželstva, ba dokonca i tým, že sám bol do oboch zväzkov nešťastne zapletený a z politických dôvodov prinútený súhlasiť s nimi. Z tohto dôvodu sa osobne cítil slobodným mužom. Súčasne manželstvo s Beatrix nenaplnilo svoje poslanie – narodenie dediča a nástupcu na tróne. Problém mohlo rozriešiť iba pápežské konzistórium zvolané 8.1.1493. Sedem rokov trvalo vyriešenie tohto prípadu až nakoniec po mnohých prieťahoch (ovplyvnených meniacou sa mocenskopolitickou situáciou) pápež Alexander VI. 3. apríla 1500 rozhodol o anulovaní oboch Vladislavových manželských zväzkov. Okrem toho Beatrix zaviazal vyplatiť trovy procesného konania vo výške 25 tisíc zlatých.

Návrat domov

Rozhodnutie pápežskej kúrie prijala sklamaná Beatrix s hrdosťou. Odmietla Vladislavovu ponuku, aby ostala v Uhorsku. Po dvadsiatich piatich rokoch strávených v cudzine sa 16. marca 1501 vrátila do rodného Neapola. Ani tu však nenašla pokoj. Už v novembri 1500 Neapolsko, tvoriace strategicky významné územie, pripadlo Francúzsku Ľudovíta XII. Krajina bola vystavená nesmiernemu pustošeniu. Čoskoro po príchode, v lete 1501, bola Beatrix nútená utiecť na ostrov Ischiu. Tu bola nútená prežiť mesiace trvajúcu francúzsku okupáciu.

V júni 1504, už opäť v rodnom meste, začala vymáhať na bývalom manželovi svoje veno. Jej požiadavky však neboli nikdy uspokojené. Zomrela v rodnom Neapole, kde bola pochovaná so všetkými kráľovskými poctami.

Zdroje

J. Macek, Tři ženy krále Vladislava, Mladá fronta, Praha, 1991
kol. autorov, Encyklopédia Slovenska, Veda, Bratislava, 1977