Antonio Sacchini
| Antonio Sacchini | |
 taliansky hudobný skladateľ | |
| Narodenie | 14. jún 1730 Florencia, Taliansko |
|---|---|
| Úmrtie | 6. október 1786 (56 rokov) Paríž, Francúzsko |
| Odkazy | |
| Commons |  Antonio Sacchini |
Antonio (Maria Gaspare) Sacchini (* 14. jún 1730, Florencia – † 6. október 1786 Paríž) bol taliansky hudobný skladateľ, predstaviteľ neapolskej opernej školy.
Život
[upraviť | upraviť zdroj]Často sa uvádza sentimentálny príbeh o synovi chudobného rybára, ktorého náhodne na pláži počul spievať riaditeľ Konzervatória sv. Onofria v Neapole, Francesco Durante, a uchvátený krásnym hlasom sa ujal jeho vzdelania. Skutočnosť je však prozaickejšia. Antoniov otec nebol rybár, ale kuchár v Neapole a Antónia na konzervatórium, na ktorom študovali alebo pôsobili všetci významní hudobníci v tom čase, prijali na základe konkurzu. Kompozíciu študoval u Duranteho a Niccolò Piccinniho, hru na hudobné nástroje, najmä na husle, u Nicolu Fiorenzeho a spev u Gennaro Manna. Pravdou zostáva, že Francesco Durante si svojho žiaka už počas štúdií veľmi vážil. Predpovedal mu, že sa stane skladateľom storočia.
Prvým verejne realizovaným javiskovým dielom bolo intermezzo „Fra Donato“ napísané v roku 1756 pre školskú scénu Konzervatória sv. Onofria. Úspech študentských prác mu priniesol zákazky od neapolských a rímskych divadiel a postavenie kapelníka v orchestri konzervatória.
Po krátkom zastavení v Benátkach, pre ktoré napísal dve opery-seria, skomponoval roku 1763 pre Padovu operu „Olimpiade“ na text Pietra Metastasia, ktorá sa stretla s mimoriadnym úspechom v celom Taliansku. Posmelený týmto úspechom sa vzdal všetkých povinností v Konzervatóriu a začal sa celkom venovať skladateľskej dráhe. Na rímskej prestížnej scéne Teatro Valle uviedol úspešne celý rad komických opier.
Od roku 1768 pôsobil v Benátkach a rýchle si získal povesť vynikajúceho učiteľa spevu. Jeho žiačkou tu okrem iného bola Nancy Storace, jedna z najslávnejších speváčok tých čias. V tomto období vznikol aj celý rad jeho chrámových skladieb. V nasledujúcich štyroch rokoch kombinoval pedagogickú činnosť s prácou operného skladateľa pre najväčšie hudobné centrá Talianska. Roku 1770 navštívil aj Mníchov a Stuttgart, pre ktoré skomponoval tri vážne opery.
V roku 1772 sa presunul do Londýna, kde desať rokov zbieral jeden úspech za druhým. Úspechy nemali očakávaný ekonomický efekt, získal však celý rad nepriateľov. Keď začal mať finančné problémy, aby unikol pred veriteľmi, odišiel v roku 1781 do Paríža.
V Paríži mal svojich obdivovateľov, ktorých si získal najmä novým uvedením prepracovanej verzie „Olimpiady“. Prišiel tam v čase vrcholiacich sporov medzi priaznivcami reformovanej opery, ktorú predstavoval Christoph Willibald Gluck a priaznivcami klasickej talianskej opery vedenými Niccolò Piccinim a postavil sa na stranu svojho krajana.
Predstavili ho kráľovnej Márii Antoinette a tá na príhovor svojho brata, cisára Jozefa II., ktorý bol veľkým obdivovateľom talianskej opery, prehovorila riaditeľa parížskej opery, aby so Sacchinim uzavrel zmluvu na tri opery s honorárom 10 000 frankov za každú z nich.
Priazeň kráľovnej však netrvala dlho. Spory medzi gluckinistami a piccinistami prerastali do osobných invektív a nakoniec mu aj piccinisti odopreli podporu. Sama kráľovná sa po prevedení opery „Oedipe a Colone“ vo Versailles vyjadrila značne neúctivo, dala zrušiť ďalšie prevedenie diela a nahradiť ich operou francúzskeho skladateľa Jeana-Baptista Lemoyne „Phaedra“. Iróniou osudu je, že práve táto opera je dnes považovaná za Sacchiniho majstrovské dielo a len na scéne parížskej opery bola uvedená viac než 600krát.
Hlboké sklamanie zrejme tiež prispelo k predčasnej smrti skladateľa. Svoju poslednú operu „Arvire et Evelina“ už nedokončil. Bola uvedená až po jeho smrti v roku 1788 so záverom, ktorý dokomponoval prvý dirigent parížskej opery Jean-Baptiste Rey.
Zomrel 6. októbra 1786 v Paríži.
Dielo
[upraviť | upraviť zdroj]Sacchini bol typickým predstaviteľom neapolskej opernej školy. Jeho hudba je vznešená a pôsobivá svojou veľkoleposťou. Napriek tomu jej však chýba istá dávka originality. Nemožno mu však uprieť, najmä v jeho posledných dielach, zmysel pre dramatickú výstavbu scény.
Počas svojho života skomponoval cez 60 opier, početné sú aj jeho chrámové diela a dodnes sa uvádza jeho komorná hudba.
Opery
[upraviť | upraviť zdroj]- Fra Donato (Neapol, 1756)
- Il giocatore (Neapol, 1757)
- Olimpia tradita (Neapol, 1758)
- Il copista burlato (Neapol, 1759)
- Il testaccio (Rím, 1760)
- I due fratelli beffati (Neapol, 1760)
- Andromeca (Neapol, 1761)
- La finta contessa (Rím, 1761)
- Li due bari (Neapol, 1762)
- L'amore in campo (Rím, 1762)
- Alessandro Severo (Benátky, 1763)
- Alessandro nell'Indie (Benátky, 1763)
- Olimpiade (Padova, 1763)
- Semiramide riconosciuta (Rím, 1764)
- Eumene (Florencia, 1764)
- Il gran Cidde (Rím, 1764)
- Lucio Vero (Neapol, 1764)
- Il finto pazzo per amore (Rím, 1765)
- Creso (Neapol, 1765, prepracovaná verzia Londýn, 1774)
- La contadina in corte (Rím, 1765, Londýn, 1782)
- L'isola d'amore (Rím, 1766)
- Le contadine bizzarre (Miláno, 1766)
- Artaserse (Rím, 1768)
- Nicoraste (Benátky, 1769)
- Scipione in Cartagena (Mníchov, 1770)
- Calliroe (Ludwigsburg, 1770)
- L'eroe cinese (Mníchov, 1770)
- Adriano in Siria (Benátky, 1770)
- Ezio (Neapol, 1771)
- Armida (Miláno, 1772)
- Vologeso (Parma, 1772)
- Tamerlano (Londýn, 1773)
- Il Cid (Londýn, 1773)
- Perseo (Londýn, 1774)
- Nitteti (Londýn, 1774)
- Montezuma (Londýn, 1775)
- Didone abbandonata (Londýn, 1775)
- Erifile (Londýn, 1778)
- L'amore soldato (Londýn, 1778)
- L'avaro deluso, o Don Calandrino (Londýn, 1778)
- Enea e Lavinia (Londýn, 1779)
- Mitridate (Londýn, 1781)
- Renaud (Paríž, 1783)
- Chimene (Fontainebleau, 1783)
- Dardanus (Paríž, 1784)
- Oedipe a Colone (Versailles, 1786), First world recording : Camerata de Bourgogne, Jean-Paul Penin , Dynamic, 2004
- Arvire et Evelina (Paríž, 1788), dokončil Jean-Baptiste Rey
Literatúra
[upraviť | upraviť zdroj]- Sacchini, Antonio by David DiChiera, in 'The New Grove Dictionary of Opera', ed. Stanley Sadie (Londýn, 1992) ISBN 0-333-73432-7
- Wolfgang Hochstein: Musikforschung am Ospedaletto zu Venedig zur Zeit Antonio Sacchinis. - in: Die Musikforschung, Jg. 40, 1987, Heft 4, S. 320-377
- Franco Schlitzer: Antonio Sacchini : schede a appunti per una sua storia teatrale. - Siena : Accademia Musicale Chigiana, 1955
- Eldred A. Thierstein: Antonio Maria Gaspare Sacchini and his French operas. - Cincinnati, Univ., Diss., 1974