Preskočiť na obsah

Honorius

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Flavius Honorius
cisár Západorímskej ríše
cisár Západorímskej ríše
Narodenie9. september 384
Konštantínopol, Rímske cisárstvo (dnes Turecko)
Úmrtie15. august 423 (38 rokov)
Ravenna, Západorímska ríša (dnes Taliansko)
Odkazy
CommonsSpolupracuj na Commons Honorius

Flavius Honorius (* 9. september 384, Konštantínopol, Rímske cisárstvo [dnes Turecko] – † 15. august 423, Ravenna, Západorímska ríša [dnes Taliansko]) bol rímsky cisár, prvý cisár Západorímskej ríše. Vládol v rokoch 393 – 423. Patril k slabým cisárom, ktorých manipulovali dvorania a vysokí generáli. Je známy tým, že počas jeho vlády bol Rím vyplienený Vizigótmi (410) a v rovnakom roku sa Honorius osobne vzdal vlády nad Britániou. Bol známy ako zbožný, no nie príliš inteligentný cisár.[chýba zdroj]

Pôvod

[upraviť | upraviť zdroj]

Bol druhorodeným synom cisára Theodosia a jeho prvej manželky Aelie Flacilly.[1] Obidvaja rodičia pochádzali z Hispánie. Mal brata Arkadia, ktorý bol cisárom Východorímskej ríše, a nevlastnú sestru Aeliu Gallu Placidiu.

Vláda

[upraviť | upraviť zdroj]

V roku 393 ešte ako dieťa dostal titul augustus a stal sa teda spoluvládcom svojho otca Theodosia.[2] Po smrti otca sa ešte nedospelý stal samostatným vládcom Západorímskej ríše, na východe vládol jeho brat Arkadios.[3] Za Honoria však vládol veliteľ vojsk Stilicho, ktorý bol polovičný Vandal. Vplyv Stilicha na cisára bol veľký a bol to on, kto de facto vládol ríši. Podobne tomu bolo aj na východe, kde za Arkadia vládol Flavius Rufinus. Honorius sa v roku 398 oženil s Mariou,[4] dcérou Stilicha a jeho rímskej manželky Sereny. Honorius sídlil spočiatku v Mediolane (dnešné Milano), no v roku 402, počas vizigótskeho útoku na Itáliu sa utiahol do Ravenny,[5] ktorá sa stala hlavným mestom ríše.

Honoriova vláda bola sprevádzaná nespokojnosťou a revoltami. Ako prvý odmietol poslušnosť africký miestodržiteľ barbarského pôvodu Gildo,[6] no vďaka rýchlemu zásahu vojska bola vzbura potlačená. Rímsku armádu viedol Mascezel,[6] Gildov brat. Veľmi zlá bola aj situácia v Británii, ktorej hrozili útoky Piktov zo severu a Sasov od mora. Miestne obyvateľstvo bolo nespokojné, čo využívali miestni miestodržitelia, ktorí si často uzurpovali moc. Moc najprv uzurpoval Marcus, po ňom Gratianus a nakoniec Konštantín III.,[7] ktorý sa s celým britským vojskom presunul do Galie, do ktorej prenikli cez Dunaj germánske kmene Alanov, Svébov a Vandalov,[8] ktorí sa usadili v Hispánii.

Honorius mal navyše problém s Alarichom, kráľom Vizigótov, ktorých využíval Stilicho, aby drancovali Východné impérium.[9] Alarich však nedostal od cisára odmeny a hodnosti, ktoré žiadal, preto zaútočil na Itáliu spoločne so svojim príbuzným Radagaistom. Toho však Stilicho porazil pri Florencii. Honorius odmietal uznať Alarichove požiadavky. Alarich nato vyplienil severnú Itáliu a v roku 408 obľahol Rím, ktorý sa zachránil iba tým, že senát vyjednal obrovské výkupné. Honorius sa Rímom vôbec nezaoberal. Celkové opovrhovanie barbarmi a samotným Stilichom viedlo k tomu, že Honoriovi radcovia presvedčili cisára, aby dal Stilicha popraviť.[10] Na jeho miesto nastúpil Grék menom Olympios. Olympios bol prefíkaný a na cisára mal nesmierny vplyv. Presvedčil Honoria, aby vyvraždil celé germánske obyvateľstvo nachádzajúce sa v Itálii.[11] Tí Germáni, ktorí prežili, sa pridali k Alarichovi[12] a presvedčovali ho, aby vyplienil Rím. V roku 409 Alarich pritiahol k Rímu a rozhodol sa vymenovať nového cisára, ktorý by schválil jeho žiadosti. Vybral senátora gréckeho pôvodu Priscu Attala.[13] Attalus sa však ukázal ako neschopný a tak bol odvolaný Alarichom,[14] ktorý opäť začal rokovať s Honoriom. Honorius však opäť Alaricha začal ignorovať.[11] Nespokojný kráľ 24. augusta roku 410 opäť pritiahol k Rímu,[15] no tentokrát mesto vyplienil, do zajatia zobral cisárovu sestru Gallu Placidiu a zamieril na juh.[16] Na juhu Itálie však Alarich zomrel,[17] novým kráľom sa stal Athaulf, ktorý odviedol Vizigótov do Galie. Honorius nato odstránil aj Olympia.[18]

Vzdorocisár Konštantín III. ovládol už aj Hispániu,[19][20] no Británie sa v podstate vzdal samotný Honorius, keď poslal britským mestám list s výzvou, aby sa sami postarali o svoju bezpečnosť.[21][22] Rimania už neboli schopní udržať vzdialený ostrov, nakoľko mali problémy na pevnine. Väčšina rímskych obyvateľov sa z Británie presunula do Galie. Proti Konštantínovi však rebeloval hispánsky uzurpátor Maximus,[23] ktorý ho aj porazil. Honorius však poslal vojsko, ktoré Maxima porazilo a prinavrátilo tak stratené územia späť pod Honoriovu vládu. V severnej Galii však neskôr rebeloval Jovinus,[24] ktorý sa spojil s vizigótskym kráľom Athaulfom. Athaulf sa však neskôr priklonil k Honoriovi a Jovinus bol porazený. Honoriov generál Konštantín III., ktorý porazil Maxima, rebeloval a uzurpoval moc. Bezmocný Honorius mu udelil titul spoluvládcu[25] a dal mu za manželku svoju sestru Gallu Placidiu. Medzitým Athaulf v Gálii opäť povolal cisára Prisca Attala, ktorého však znovu odvrhol, keď Konštantín III. navrhol Vizigótom usadiť sa v Hispánii. V roku 420 sa v Hispánii opäť vzbúril nejaký Maximus, pravdepodobne ten istý.

Honorius vládu nemal vôbec pod kontrolou, nedokázal udržať svojich generálov a miestodržiteľov v provinciách, zatiaľ čo doma s ním manipulovali ministri a poradcovia. Spor s jeho sestrou Gallou Placidiou, ktorú mal údajne zvádzať,[26] sa vyostril natoľko, že hrozila občianska vojna a Galla odišla i so synom do exilu v Konštantínopole.[27] Krátko po tom, 27. augusta 423, Honorius zomrel na vodnatieľku bez toho, aby zanechal dediča.[28]

Hodnotenie

[upraviť | upraviť zdroj]

Slabiny Honoriovho charakteru a osobná bezfarebnosť nezostali utajené jeho súčasníkom.[29] Väčšina z nich ho považovala za katastrofálneho cisára,[30] o čom svedčí i Filostorgiova poznámka, že štát utŕžil za jeho vlády veľa bolestných rán.[31] Rím dobyli a vyplienili cudzí útočníci, Galiu a Hispániu zaplavili a zle poničili barbari, Británia bola takmer stratená.[32] Honorius nevykonal nič významné, čím by odvrátil nepriateľský príval, snáď s výnimkou tvrdohlavosti s ktorou odmietal vyjednávať s Alarichom.[30] Niektorí novodobí historici v ňom vidia obskúrnu postavu, ktorej dlhé obdobie ľahostajnej nečinnosti spôsobilo ríši menej škôd, než krátke návaly relatívnej aktivity bezprostredne pred pádom Stilichona a po ňom.[33] Ako najpozoruhodnejšie sa tak na jeho panovaní javí skutočnosť, že navzdory inváziám barbarov a početným uzurpáciám zomrel prirodzenou smrťou.[32]

O neskromnom vnímaní Honoria vypovedá známa anekdota viažúca sa k pádu Ríma, dochovaná v diele Prokopia Cézarejského. Cisár vraj pri správe o zničení mesta prejavil ľútosť nad svojim kohútom, ktorého pomenoval Rím.[34] Moderní bádatelia však vyjadrujú pochybnosti o hodnovernosti tohto príbehu.[35]

Referencie

[upraviť | upraviť zdroj]
  1. ↑ Sokrates Scholastikos V.12.
  2. ↑ Williams, Friell (1994), s. 114.
  3. ↑ Sokrates Scholastikos VI.1.
  4. ↑ Cameron, Garnsey (1998), s. 115.
  5. ↑ Cameron, Garnsey (1998), s. 120; Demandt (1998), s. 115.
  6. ↑ a b Orosius VII.36.
  7. ↑ Heather (2007), s. 249.
  8. ↑ Heather (2007), s. 245.
  9. ↑ Heather (2007), s. 258-259.
  10. ↑ Zosimos V.34; Kulikowski (2007), s. 173.
  11. ↑ a b Heather (2007), s. 264.
  12. ↑ Kulikowski (2007), s. 173.
  13. ↑ Sozomenos IX.8.
  14. ↑ Zosimos VI.12.
  15. ↑ Halsall (2007), s. 215.
  16. ↑ Halsall (2007), s. 216; Kulikowski (2007), s. 180.
  17. ↑ Kulikowski (2007), s. 180.
  18. ↑ Goldsworthy (2009), s. 300.
  19. ↑ Zosimos VI.4-5.
  20. ↑ Sozomenos IX.12.
  21. ↑ Zosimos V.34.
  22. ↑ Zosimos VI.10; Cameron (1993), s. 37.
  23. ↑ Halsall (2007), s. 220.
  24. ↑ Cameron (1993), s. 54.
  25. ↑ Zosimos V.43; Goldsworthy (2009), s. 302; Cameron, Garnsey (1998), s. 126.
  26. ↑ Heather (2007), s. 302.
  27. ↑ Cameron, Garnsey (1998), s. 136; Clauss (2001), s. 387.
  28. ↑ Demandt (1998), s. 121.
  29. ↑ Clauss (2001), s. 388.
  30. ↑ a b Halsall (2007), s. 236.
  31. ↑ Filostorgios XII.13.
  32. ↑ a b Bury (1958), s. 211.
  33. ↑ Cameron, Garnsey (1998), s. 136.
  34. ↑ Prokopios. Válka s Vandaly I.2.
  35. ↑ Goldsworthy (2009), s. 302.

Literatúra

[upraviť | upraviť zdroj]
  • JORDANES. Gótské dějiny; Římské dějiny. Praha: Argo, 2012. ISBN 978-80-257-0744-9
  • PROKOPIOS Z KAISAREIE. Válka s Peršany a Vandaly. Praha: Odeon, 1985
  • SOCRATES SCHOLASTICUS. Církevní dějiny, díl 2. Praha: Ústřední církevní nakladatelství, 1990
  • ZOSIMOS. Stesky posledního Římana. Praha: Odeon, 1983
  • BEDNAŘÍKOVÁ, Jarmila. Stěhování národů. Praha: Vyšehrad, 2013. ISBN 978-80-7429-305-4
  • BURY, John Bagnell. History of the Later Roman Empire: From the Death of Theodosius I to the Death of Justinian (Volume 1). New York: Dover Publications, 1958. ISBN 978-0-486-20398-0
  • CAMERON, Averil. The Mediterranean World in Late Antiquity, AD 395-600. London: Routledge, 1993. ISBN 978-0-415-01421-2
  • CAMERON, Averil; GARNSEY, Peter. The Cambridge Ancient History XIII: The Late Empire, A.D. 337-425. Cambridge: Cambridge University Press, 1998. ISBN 978-0-521-30200-5
  • CLAUSS, Manfred. Die römischen Kaiser. München: C.H. Beck, 2001. ISBN 3-406-42727-8
  • ČEŠKA, Josef. Zánik antického světa. Praha: Vyšehrad, 2000. ISBN 80-7021-386-8
  • DEMANDT, Alexander. Geschichte der Spätantike: das römische Reich von Diocletian bis Justinian, 284-565 n. Chr. München: C.H. Beck, 1998. ISBN 3-406-44107-6
  • GIBBON, Edward. Úpadek a pád římské říše. Praha: Levné knihy KMa, 2005. ISBN 80-7309-189-5
  • GOLDSWORTHY, Adrian. How Rome Fell. New Haven: Yale University Press, 2009. ISBN 978-0-300-13719-4
  • GRANT, Michael. Římští císařové. Praha: BB art, 2002. ISBN 80-7257-731-X
  • HALSALL, Guy. Barbarian Migrations and the Roman West, 376-568. Cambridge University Press, 2007. ISBN 978-0-521-43491-1
  • HEATHER, Peter. Gótové. Praha: Nakladatelství Lidové noviny, 2002. ISBN 80-7106-199-9
  • HEATHER, Peter J. Der Untergang des Römischen Weltreichs. Stuttgart: Klett-Cotta, 2007. ISBN 978-3-499-62665-4
  • KULIKOWSKI, Michael. Rome's Gothic Wars: From the Third Century to Alaric. Cambridge: Cambridge University Press, 2007. ISBN 978-0-521-60868-8
  • WILLIAMS, Stephen; FRIELL, Gerard. Theodosius: The Empire at Bay. London: Routledge, 1994. ISBN 0-203-98198-7

Iné projekty

[upraviť | upraviť zdroj]
  • Spolupracuj na Commons Commons ponúka multimediálne súbory na tému Honorius

Externé odkazy

[upraviť | upraviť zdroj]

Zdroj

[upraviť | upraviť zdroj]

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Honorius (císař) na českej Wikipédii.


Honorius
Theodosiovská dynastia
Vladárske tituly
Predchodca
Theodosius I. 		cisár
393 – 423 		Nástupca
Valentinianus III.
Zdroj: „https://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Honorius&oldid=7797057“