Wikipédia

Benedikt XVI.

265. pápež katolíckej cirkvi

Benedikt XVI., občianskym menom Prehrať Joseph (Alois) Ratzinger (* 16. apríl 1927, Marktl am Inn, Bavorsko, Nemecká ríša – † 31. december 2022, Monastero Mater Ecclesiae, Vatikán) bol nemecký duchovný a emeritný pápež. Pápežský úrad zastával od 19. apríla 2005 do 28. februára 2013.[1][2] Bol 265. pápežom Katolíckej cirkvi, prvým nemeckým pápežom od roku 1523 (po Hadriánovi VI.) a prvým pápežom od roku 1294 (po Celestínovi V.), ktorý dobrovoľne abdikoval.[3][4][5]

Benedikt XVI.
Benedictus XVI
265. rímsky biskup
Benedikt XVI.
Erb Benedikt XVI.
 Nos ergo debemus sublevare huiusmodi, ut cooperatores simus veritatis
Benedikt XVI. - podpis
Funkcie a tituly
Pontifikát
19. apríl 2005 – 28. február 2013
Predchodca sv. Ján Pavol II. František Nástupca
Arcibiskup mníchovský
28. máj 1977 – 15. február 1982
Predchodca Julius August Döpfner Friedrich Wetter Nástupca
Predchádzajúce funkcie
Biografické údaje
Občianske menoJoseph Alois Ratzinger
Narodenie16. apríl 1927
Marktl am Inn, Bavorsko, Nemecká ríša
Úmrtie31. december 2022 (95 rokov)
Monastero Mater Ecclesiae, Vatikán
Svätenia
Cirkevrímskokatolícka
Diakon
Svätenie29. október 1950 (23 rokov)
Freising
Johannes Baptist Neuhäusler
pomocný biskup mníchovský
Kňaz
Kňazská vysviacka29. jún 1951 (24 rokov)
Freising
Michael kardinál von Faulhaber
arcibiskup mníchovský
InkardináciaMníchovská arcidiecéza
Biskup
Menovanie24. marec 1977 (49 rokov)
Pavol VI.
Konsekrácia28. máj 1977 (50 rokov)
Chrám Matky Božej, Mníchov
SvätiteľJosef Stangl
biskup würzburský
SpolusvätiteliaRudolf Graber
biskup regensburský
Ernst Tewes
pomocný biskup mníchovský
Kardinál
Menovanie27. jún 1977 (50 rokov)
Pavol VI.
Stupeňkardinál-biskup
Titulárne sídloSanta Maria Consolatrice al Tiburtino
Pápež
Voľba19. apríl 2005 (78 rokov)
Intronizácia24. apríl 2005 (78 rokov)
Odkazy
Benedikt XVI. na vatican.va
Benedikt XVI. na catholic-hierarchy.org angl.
Spolupracuj na Commons Benedikt XVI.
Kompletný zoznam pápežov
Rodný dom Benedikta XVI.

Pred svojím zvolením bol blízkym spolupracovníkom svojho predchodcu Jána Pavla II. Od roku 1981 až do smrti Jána Pavla II. zastával úrad prefekta Kongregácie pre náuku viery. Z týchto čias má prezývku Boží rotvajler.[6]

Mladosť

upraviť

Joseph Ratzinger sa narodil v Marktl am Inn (Bavorsko) ako syn policajta; jeho matka pochádzala z Južného Tirolska[7]. Mal súrodencov Máriu a Georga. Vyrastal v hlboko veriacej rodine. Dva roky po jeho narodení 11. júla 1929 sa rodina presťahovala do Tittmoningu an der Salzach, 5. decembra 1932 do Aschau am Inn, kde chodil do základnej školy. V tridsiatych rokoch minulého storočia, po uchopení moci národnými socialistami, kúpil jeho otec malý sedliacky dom v Hufschlagu pri Traunsteine, pretože sa obával, že bude vojna, a tak bude lepšie vlastniť dom s pôdou. Kardinál Ratzinger vo svojej autobiografii „Aus meinem Leben“ (Z môjho života) v roku 1998 k tomu poznamenal: "nebolo vôbec ľahké povedať, kde som vlastne doma. Môj otec bol ako policajt opakovane prekladaný, takže sme boli často ako na vandrovke. Až keď v roku 1937 odišiel ako 60-ročný do dôchodku, mohli sme sa nasťahovať do domu v Hufschlagu pri Traunsteine, ktorý sa potom stal naším vlastným domovom.

II. svetová vojna

upraviť

V roku 1941 bol Ratzinger, ako všetci štrnásťroční chlapci, zapísaný do Hitlerjugend[8][9]. Ako nepríliš nadšený člen odmietal chodiť na schôdze.[10] Jeho otec bol nepriateľ fašizmu, zhodne s John L. Allenovým životopisným dielom. Jeden z Ratzingerových bratrancov, štrnásťročný chlapec s Downovým syndrómom, bol v roku 1941 zavraždený režimom v rámci kampane eugeniky[11]. V roku 1943, ako šestnásťročný, bol so zvyškom svojej triedy vycvičený za pomocníka obsluhy protilietadlového kanónu[12] a nasadený na ochranu továrne BMW mimo Mníchov. Neskôr trénoval v pešom pluku[13] a pre chorobu sa vyhol ďalším prísnym vojenským povinnostiam.

Keď sa už približovali spojenecké vojská v roku 1945 a jeho jednotka sa rozpadla, vrátil sa domov do Traunsteinu. V ich dome si americkí vojaci zriadili veliteľstvo.[14] Ako vojaka ho poslali do zajateckého tábora, odkiaľ bol o niekoľko mesiacov – na konci vojny – prepustený.[14] V novembri toho roku spoločne so svojím bratom Georgom znovu vstúpil do seminára.

Pôsobenie ako kňaz a arcibiskup

upraviť

V roku 1951 Joseph Ratzinger bol zároveň so svojím bratom Georgom vysvätený za kňaza 29. júna vo Freisingu. Starší brat sa venoval cirkevnej hudbe, v rokoch 1964 až 1994 bol dómskym kapelníkom v Regensburgu. V roku 1994 ukončil svoje pôsobenie kapelníka a ako kňaz na odpočinku žije v kláštore kolégia. Sestra Mária nasledovala svojho brata Josepha na všetky jeho pôsobiská. Starala sa aj o jeho domácnosť v rímskej kúrii až do svojej náhlej smrti v r. 1991[15] .
V roku 1953 dizertačnou prácou s názvom Ľudstvo a dom Boží v Augustínovom učení o Cirkvi promoval na doktora teológie na univerzite v Mníchove[16].

Najskôr pracoval ako výpomocný kňaz vo farnosti v München-Moosach a ako kaplán vo farnosti München-Bogenhausen[17] . V rokoch 1952 až 1954 pôsobil ako docent na Arcibiskupskom kňazskom seminári vo Freisingu a potom ako docent dogmatiky a fundamentálnej teológie na Filozoficko-teologickej vysokej škole vo Freisingu.
V roku 1957 sa habilitoval na Mníchovskej univerzite prácou o svätom Bonaventurovi v odbore fundamentálnej teológie[18]. V nasledujúcich rokoch pôsobil ako mimoriadny profesor dogmatiky a fundamentálnej teológie na Filozoficko-teologickej vysokej škole vo Freisingu a ako ordinár pre fundamentálnu teológiu na univerzite v Bonne.
V rokoch 1962 až 1965 pôsobil ako oficiálny koncilový teológ (peritus) 2. vatikánskeho koncilu. V roku 1963 sa stal ordinárom pre dogmatiku a dejiny dogiem na univerzite v Münsteri[19] . Od roku 1966 vykonával ten istý úrad na univerzite v Tübingene[20] a v rokoch 1969 až 1977 na univerzite v Regensburgu. Tam sa v roku 1976 stal viceprezidentom.
Dňa 25. marca 1977 bol Joseph Ratzinger menovaný za arcibiskupa Mníchovsko-freisinskej arcidiecézy a jeho vysviacka sa konala o tri dni neskôr. Dňa 27. júna 1977 ho pápež Pavol VI. menoval za kardinála.

Prefekt Kongregácie pre náuku viery

upraviť

V roku 1981 ho pápež Ján Pavol II. menoval za prefekta Kongregácie pre náuku viery (do r. 1908 nazývanej Posvätná Kongregácia Rímskej a univerzálnej inkvizície a do roku 1965 Posvätná kongregácia Svätého ofícia) a za predsedu Pápežskej biblickej komisie a Medzinárodnej teologickej komisie.
V rokoch 1986 až 1992 viedol Pápežskú komisiu pre zostavenie Katechizmu katolíckej cirkvi. V konzistóriu 5. apríla 1993 ho pápež Ján Pavol II. povýšil na kardinála biskupa suburbikarskej diecézy Velletri-Segni. Dňa 9. novembra 1998 Ján Pavol II. potvrdil jeho voľbu za vicedekana kolégia kardinálov a v roku 2002 sa stal dekanom kolégia kardinálov.[21]

Pontifikát

upraviť
 
Pápež Benedikt XVI. v roku 2006

Voľba za pápeža

upraviť

Joseph Ratzinger bol zvolený za pápeža vo veku 78 rokov. Jeho voľba bola neobyčajne rýchla a presvedčivá. Zvolený bol už po štvrtom hlasovaní a to presvedčivou väčšinou 100 z celkového počtu 115 hlasov. Od pápeža Klementa XII. zvoleného v roku 1730 zasadol na pápežský stolec ako najstarší a je prvým nemeckým pápežom od Hadriána VI. (1522 – 1523). Hadrián VI. sa síce narodil na území dnešného Holandska, v tom čase však ešte časti Nemecka. Posledný predchádzajúci pápež pochádzajúci z dnešných hraníc Nemecka bol Viktor II., ktorý zomrel v roku 1057. Benedikt XVI. je ôsmy nemecký pápež; prvý bol Gregor V.

Prvý deň konkláve

upraviť

Dopoludnia 18. apríla o 10:00 sa v Bazilike sv. Petra konala svätá omša za vyvolenie nového pápeža. Slúžil ju dekan kardinálskeho kolégia, kardinál Ratzinger. Popoludní o 16:30 sa 115 kardinálov voličov presunulo do Sixtínskej kaplnky. V kaplnke zaznel hymnus k Duchu Svätému – Veni Creator Spiritus. Kardinál Ratzinger spolu so zhromaždenými kardinálmi predniesol predpísanú prísahu a každý z účastníkov konkláve ju potvrdil položením ruky na otvorený Evanjeliár, umiestnený v centre Sixtínskej kaplnky.

O 17:25 hlavný pápežský ceremoniár arcibiskup Piero Marini vyhlásil „Extra omnes” a vzápätí sa dvere Sixtínskej kaplnky zatvorili. Okrem kardinálov voličov v nej ostali len arcibiskup Marini a český kardinál Tomáš Špidlík, aby predniesol meditáciu pred samotnou voľbou. Po skončení meditácie kardinál Špidlík spolu s pápežským ceremoniárom opustili Sixtínsku kaplnku. Ešte v ten istý deň sa konalo prvé kolo voľby. Čierny dym však dal svetu najavo, že prvé kolo nebolo úspešné.

Druhý deň konkláve

upraviť
 
Benedikt XVI.

Tesne predpoludním 19. apríla z komína Sixtínskej kaplnky vychádza dym svetlej farby, čo spôsobilo senzáciu na Námestí sv. Petra. Dym však po chvíli stmavol, až nakoniec celkom sčernel. Zvony na Bazilike sv. Petra nebili, čo bolo znakom že pápež nebol ešte zvolený. Už o niekoľko hodín, o 17:50, z komína vyšiel biely dym a hlahol zvonov na Bazilike sv. Petra je znakom toho, že voľba kardinálov bola úspešná.

Osobou, ktorá oznámila svetu zvolenie nového pápeža bol čilský kardinál protodiakon Jorge Arturo Augustin Medina Estévez. Do tejto úlohy „vyslanca námestia” ho vymenoval pápež Ján Pavol II. začiatkom februára 2005. O 18:48 tradičnou latinskou formulou Annuntio vobis gaudium magnum: Habemus Papam (Zvestujem Vám veľkú radosť, máme pápeža) oznámil, že na pápežský stolec Svätej rímskej cirkvi vystúpil Joseph Ratzinger.

Prvé slová nového pápeža, ktoré predniesol z balkóna požehnaní Baziliky sv. Petra, boli: „Po veľkom pápežovi Jánovi Pavlovi II. ctihodní kardináli zvolili mňa, jednoduchého a pokorného robotníka v Pánovej vinici.” Potom udelil svoje prvé pápežské požehnanie Urbi et Orbi – Mestu a svetu.

Reakcie politikov zo Slovenska

upraviť

Prezident Ivan Gašparovič vyhlásil, že verí, že aj nový pápež Benedikt XVI. bude pre celý svet morálnou autoritou, ktorá sa bude zasadzovať za šírenie myšlienok kresťanstva, ekumenickej spolupráce a demokratických hodnôt. Predseda vlády Mikuláš Dzurinda vyjadril potešenie z jeho zvolenia za hlavu katolíckej cirkvi, slovami: „Som presvedčený, že dlhoročné skúsenosti i osobnosť kardinála Josepha Ratzingera sú zárukou toho, že bude nielen dôstojným nástupcom svojho predchodcu pápeža Jána Pavla II., ale aj pokračovateľom rozvíjania myšlienok boja za mier, sociálnu spravodlivosť a vzájomného rešpektu medzi rôznymi skupinami veriacich.” Podľa predsedu Národnej rady Pavla Hrušovského Benedikt XVI. pozná Slovensko a situáciu v krajine aj vďaka jednému zo svojich najbližších spolupracovníkov, slovenskému biskupovi Jozefovi Zlatňanskému. Pavol Hrušovský v tom vidí nádej, že Slovensko bude mať tak ako doteraz v novom pápežovi ctiteľa a že obyvatelia Slovenska budú milovať Benedikta XVI. takisto ako milovali Jána Pavla II.[chýba zdroj]

Pápežské meno

upraviť

Po voľbe za pápeža si Jozef Ratzinger zvolil za svoje meno Benedikt XVI. Posledný pápež, ktorý prijal meno Benedikt, bol Benedikt XV., ktorého pontifikát bol počas prvej svetovej vojny od roku 1914 do 1922. Pripadla mu úloha viesť katolícku cirkev temnými rokmi prvej svetovej vojny. Zastával politiku prísnej neutrality a rokovaniami sa usiloval o nastolenie mieru. Neutralita, ktorú pápež v tomto konflikte zastával, a neustále protesty, ktoré vznášal proti používaniu takých zbraní, ako sú bojové plyny, vyvolali hnevlivé reakcie na oboch stranách frontu. Kardinál Ratzinger sa kardinálom zveril, že voľbou mena chce vzdať hold Benediktovi XV. za jeho neúnavné úsilie pomôcť utečencom a zjednotiť svet rozpoltený vojnou. Kardinál Ratzinger sa nechal inšpirovať pri voľbe mena aj svätým Benediktom, mníchom žijúcim v 6. storočí. Práve svätý Benedikt bol zakladateľom západného systému mníšskych rádov a neskôr bol vyhlásený za patróna Európy.[22]

Menovania nových slovenských biskupov

upraviť

Rezignácia

upraviť

Na verejnom konzistóriu vo Vatikáne, konanom 11. februára 2013, ktoré bolo zvolané, aby boli predstavení blahoslavení, ktorí majú byť svätorečení, v latinskom prejave kardinálom oznámil, že po dlhom uvažovaní sa rozhodol vzdať svojho úradu. Ako hlavný dôvod uviedol, že vzhľadom na svoj vek nemá dosť síl na riadne vykonávanie svojho úradu. Vo vyhlásení určil za okamih ukončenia svojej služby 28. február 2013 o 20. hodine.[26][27][28] Svojím rozhodnutím prekvapil i svojich najbližších spolupracovníkov.[29]

Po opustení úradu pápeža je jeho oficiálny titul Jeho Svätosť Benedikt XVI., emeritný pápež, prípadne Jeho Svätosť Benedikt XVI., emeritný pontifik rímsky.[30]

Krátko pred rezignáciou 6. januára 2013 vysvätil za biskupa svojho osobného sekretára Georga Gänsweina, ktorého v decembri 2012 menoval za prefekta Pápežského domu.[31]

Pápežský erb

upraviť
 
Erb pápeža Benedikta XVI.

Erb obsahuje prvky starodávnych tradícií jeho vlasti. Prihlásil sa tak k rodnému Bavorsku. Pápež porušil 1000 rokov starú heraldickú tradíciu pápežských erbov tým, že sa vo svojom erbe zriekol tiary (trojitá pápežská koruna), čo má symbolizovať jeho predsavzatie uplatňovať iba duchovnú moc pri vedení ľudí ku spáse a pridal pálium.

Štít je štiepený v tvare krokvy prehnutej nadol. V prvom poli je na zlatom pozadí hlava Maura s červenou korunou a golierom a so zlatou náušnicou. Je to erb starobylej nemeckej diecézy Freising (vznik sa datuje okolo 8. storočia), ktorá sa v roku 1818 zlúčila s arcidiecézou Mníchov. Je to zároveň symbol všeobecnosti Cirkvi a rasovej i triednej znášanlivosti.

V druhom poli je na zlatom pozadí kolmo nahor kráčajúci medveď svätého Korbiniána, patróna Bavorska (pochádzal z Francúzska a v 8. storočí hlásal evanjelium v Bavorsku. Podľa legendy, keď svätec putoval cez Alpy, medveď mu zožral koňa, a nato svätec prinútil medveďa, aby mu niesol batožinu až do Ríma a naspäť). Medveď má na chrbte červenú batožinu previazanú čiernou stuhou, ktorá symbolizuje bremeno pápežského úradu.

V treťom, červenom poli je mušľa, ktorá je starobylým symbolom pútnika. V pápežskom erbe symbolicky znázorňuje Boží putujúci ľud.

Štít je korunovaný mitrou s tromi zlatými brvnami - symbolizujú trojitú pápežskú moc: posväcovať, vyučovať a viesť ľudí k spáse. Brvná sú prepojené zlatým kolom, čo znamená, že tieto moci sa spájajú v osobe pápeža.

Za štítom sú dva skrížené kľúče Svätého Petra. Symbolizujú duchovnú moc nástupcu apoštola Petra, ktorému Kristus dal moc. (Mt 16,19)

Niže štítu je biele pápežské pálium s červenými krížikmi. Je to znak hodnosti.

Hodnotenie

upraviť

Niektorí považujú Benedikta XVI. za tradicionalistu a konzervatívneho katolíka, ale väčšina súhlasí s tvrdením, že je silným obrancom katolíckej cirkvi. Odmieta zmenu postoja cirkvi k homosexualite, manželstvám osôb rovnakého pohlavia, eutanázii a umelým potratom.

Dokumenty

upraviť

Encykliky

upraviť
Bližšie informácie v hlavnom článku: Zoznam encyklík Benedikta XVI.

Počas svojho pontifikátu vydal tri encykliky. Deus caritas est („Boh je láska“ o kresťanskej láske), Spe salvi („V nádeji sme spasení“ o kresťanskej nádeji), Caritas in veritate („Láska v pravde“ o integrálnom ľudskom rozvoji v láske a v pravde).

Exhortácie

upraviť

Apoštolské exhortácie[32]:

  • Sacramentum caritatis
  • Verbum Domini
  • Africae munus
  • Ecclesia in Medio Oriente

Dielo

upraviť

Preložené do slovenčiny

upraviť

Ostatné

upraviť

Preklady sú doslovné

  • Werte in Zeiten des Umbruchs [Hodnoty v čase prenikavých zmien], Freiburg i. Brsg. 2005.
  • Unterwegs zu Jesus Christus [Na ceste k Ježišovi Kristovi], Augsburg 2003.
  • Glaube - Wahrheit - Toleranz. Das Christentum und die Weltreligionen [Viera - pravda - tolerancia. Kresťanstvo a svetové náboženstvá], 2. Aufl., Freiburg i. Brsg. 2003, ISBN 3-451-28110-4.
  • Gott ist uns nah. Eucharistie: Mitte des Lebens. Hrsg. von Horn, Stephan Otto/ Pfnür, Vinzenz [Boh je nám blízky. Eucharistia: Stred života. Vydal ...], Augsburg 2001.
  • Gott und die Welt. Glauben und Leben in unserer Welt. Ein Gespräch mit Peter Seewald [Boh a svet. Viera a život v našom svete. Rozhovor s Petrom Seewaldom], Kolín 2000.
  • Der Geist der Liturgie. Eine Einführung [Duch liturgie. Úvod (do problematiky)], 4. Aufl., Freiburg i. Brsg. 2000.
  • Einführung in das Christentum [Úvod do kresťanstva] (2000)
  • Aus meinem Leben. (1927-1977) [Z môjho života], Stuttgart 1998, ISBN 3-453-16509-8
  • Vom Wiederauffinden der Mitte. Texte aus vier Jahrzehnten[Opätovné nájdenie stredu. Texty zo štyroch desaťročí], Freiburg i. Brsg. 1997.
  • Salz der Erde. Christentum und katholische Kirche an der Jahrtausendwende. Ein Gespräch mit Peter Seewald [Soľ Zeme. Kresťanstvo a katolícka cirkev na prelome tisícročí. Rozhovor s Petrom Seewaldom], Wilhelm Heyne Verlag, Mníchov, 1996, ISBN 3-453-14845-2
  • Wahrheit, Werte, Macht. Prüfsteine der pluralistischen Gesellschaft [Pravda, hodnoty, moc. Skúšobné kamene pluralistickej spoločnosti ], Freiburg/ Bazilej/ Viedeň 1993.
  • Zur Gemeinschaft gerufen. Kirche heute verstehen [Povolaný/í/á k spoločnosti. Pochopenie dnešnej cirkvi], Freiburg/ Bazilej/ Viedeň 1991.
  • Auf Christus schauen. Einübung in Glaube, Hoffnung, Liebe [Pozerať na Krista. Nácvik viery, nádeje, lásky], Freiburg/ Bazilej/ Viedeň 1989.
  • Abbruch und Aufbruch. Die Antwort des Glaubens auf die Krise der Werte [Prerušenie a nový rozvoj. Odpoveď viery na krízu hodnôt], Mníchov 1988.
  • Kirche, Ökumene und Politik. Neue Versuche zur Ekklesiologie [Robert Spaemann zum 60. Geburtstag zugeeignet] [Cirkev, ekuména a politika], Einsiedeln 1987.
  • Politik und Erlösung. Zum Verhältnis von Glaube, Rationalität und Irrationalem in der sogenannten Theologie der Befreiung (= Rheinisch-Westfälische Akademie der Wissenschaften: G (Geisteswissenschaften), Bd. 279) [Politika a vykúpenie. K vzťahu viery, racionality a iracionálneho v takzvanej teológii oslobodenia ....], Opladen 1986.
  • Theologische Prinzipienlehre. Bausteine zur Fundamentaltheologie (= Wewelbuch, Bd. 80) [Teologická náuka princípov. Stavebné kamene fundamentálnej teológie], Mníchov 1982.
  • Das Fest des Glaubens. Versuche zur Theologie des Gottesdienstes [Sviatok viery. Pokusy z oblasti teológie bohoslužby], 2. Aufl., Einsiedeln 1981.
  • Eschatologie, Tod und ewiges Leben [Eschatológia, smrť a večný život], Lipsko 1981.
  • Glaube, Erneuerung, Hoffnung. Theologisches Nachdenken über die heutige Situation der Kirche. Hrsg. von Kraning, Willi [Viera, obnova, nádej. Teologické uvažovanie o dnešnej situácii cirkvi], Lipsko 1981.
  • Umkehr zur Mitte. Meditationen eines Theologen [Obrátenie sa k stredu. Meditácie teológa], Lipsko 1981.
  • Zum Begriff des Sakramentes (= Eichstätter Hochschulreden, Bd. 79) [K pojmu sakrament ...], Mníchov 1979.
  • Die Tochter Zion. Betrachtungen über den Marienglaube der Kirche[Dcéra Sionu. Pohľady na mariánsku vieru cirkvi], Einsiedeln 1977.
  • Der Gott Jesu Christi. Betrachtungen über den Dreieinigen Gott [Boh Ježiša Krista. Pohľady na trojjediného Boha], Mníchov 1976.
  • Das neue Volk Gottes. Entwürfe zur Ekklesiologie (Topos-Taschenbücher, Bd. 1) [Nový ľud Boží. Návrhy k ekleziológii] Düsseldorf 1972.
  • Die Einheit der Nationen. Eine Vision der Kirchenväter (= Bücherei der Salzburger Hochschulwochen) [Jednota národov. Vízia cirkevných otcov ...], Salzburg u.a. 1971.
  • Das Problem der Dogmengeschichte in der Sicht der katholischen Theologie (= Arbeitsgemeinschaft für Forschungen des Landes Nordrhein-Westfalen: Geisteswissenschaften, Bd. 139) [Problém dejín dogmy z pohľadu katolíckej teológie], Köln u.a. 1966.
  • Die letzte Sitzungsperiode des Konzils (= Konzil, Bd. 4) [Posledné zasadacie obdobie koncilu], Kolín 1966.
  • Ereignisse und Probleme der dritten Konzilsperiode (= Konzil, Bd. 3) [Udalosti a problémy tretieho obdobia koncilu], Kolín 1965.
  • Die erste Sitzungsperiode des Zweiten Vatikanischen Konzils. Ein Rückblick (= Konzil, Bd. 1) [Prvé zasadacie obdobie druhého vatikánskeho koncilu], Kolín 1963.
  • Das Konzil auf dem Weg. Rückblick auf die 2. Sitzungsperiode des 2. Vatikanischen Konzils (= Konzil, Bd. 2) [Koncil na ceste. Obhliadnutie za 2. zasadacím obdobím 2. vatikánskeho koncilu], Kolín 1963.
  • Die christliche Brüderlichkeit [Kresťanská bratskosť], Mníchov 1960.
  • Die Geschichtstheologie des heiligen Bonaventura (Habilitationsschrift) [Dejinná teológia svätého Bonaventúru], Mníchov a inde 1959.
  • Volk und Haus Gottes in Augustins Lehre von der Kirche (= Münchner theologische Studien 2/7, zugl. München, Univ., Diss., 1951.) [Ľud a dom Boží v Augustínovej náuke o cirkvi ....], Mníchov 1954.
  • Dogma und Verkündigung [Dogma a zvestovanie]

Referencie

upraviť
  1. ↑ http://www.vatican.va/holy_father/benedict_xvi/index_ge.htm
  2. ↑ Svätý Otec Benedikt XVI. opustil úrad nástupcu svätého Petra [online]. TK KBS, 28. 02. 2013 21:00, [cit. 2013-03-01]. Dostupné online.
  3. ↑ Pope Benedict XVI in shock resignation [online]. BBC, 11.2.2013, [cit. 2013-02-11]. Dostupné online.
  4. ↑ Pope Benedict XVI to step down [online]. 11.2.2013, [cit. 2013-02-11]. Dostupné online. (anglicky)
  5. ↑ ALPERT, Emily. Scandal, speculation surround past popes who resigned [online]. Los Angeles Times, 11. február 2013, [cit. 2013-02-11]. Dostupné online.
  6. ↑ „Osud Benediktovi XVI. nadělil poněkud přísnou tvář, ale on sám přezdívku ‚rotvajler boží‘ přijal s vtipem.“ – HOMOLOVÁ, Marie. Pan Papež. Seznamte se. [s.l.] : [s.n.]. [Cit. 2009-09-13]. Dostupné online. S. A1, C1. (po česky)
  7. ↑ Vatican Radio – Pope Benedict: proud to be part of Tyrol a "land made by Angels" [online]. En.radiovaticana.va, [cit. 2013-02-17]. Dostupné online. Archivované 2013-05-17 z originálu.
  8. ↑ Interview mit Historiker Wehler: Kontroverse zu Ratzinger-Vergangenheit ist grotesk. Spiegel Online, 22. apríl 2005, prístup 12. február 2013
  9. ↑ Matthias Drobinski: Joseph und die Hitlerjugend. In: Süddeutsche Zeitung, 19. máj 2010, prístup 12. február 2013
  10. ↑ The New York Times: New Pope Defied Nazis As Teen During WWII Archivované 2008-02-06 na Wayback Machine
  11. ↑ ALLEN, John. Anti-Nazi Prelate Beatified [online]. National Catholic Reporter, 2005-10-14. Dostupné online.
  12. ↑ USA Today. New Pope Defied Nazis As Teen During WWII [online]. [Cit. 2009-07-10]. Dostupné online. citácia archívu Archivované 2013-07-29 na Wayback Machine
  13. ↑ The Essential Pope Benedict XVI: His Central Writings and Speeches. [s.l.] : HarperCollins, 2007. ISBN 0-06-112883-X. S. xxxix and xl. "Chronology of the Life of Pope Benedict XVI" Online verzia naGoogle Books prístup 26. január 2011
  14. ↑ a b "Pope Recalls Being German POW" Fox News Channel 19. apríl 2005, prístup 26. január 2011 citácia archívu Archivované 2013-07-29 na Wayback Machine
  15. ↑ 'In Bonn hat sein Weg nach Rom begonnen; General-Anzeiger Bonn, 25. Juni 2009 [online]. [Cit. 2013-05-06]. Dostupné online. Archivované 2009-06-26 z originálu.
  16. ↑ Joseph Ratzinger: Aus meinem Leben. Erinnerungen (1927–1977), Stuttgart 1998, S. 75 f.
  17. ↑ F.A. Brockhaus: Der deutsche Papst – Benedikt XVI., Brockhaus-Infothek 2005
  18. ↑ Rudolf Voderholzer:Offenbarung und Kirche. Ein Grundgedanke von Joseph Ratzingers Habilitationsprojekt (1955/2009) und seine theologische Tragweite (PDF; 108 kB), in: Marianne Schlosser/Franz-Xaver Heibl (Hrsg.): Gegenwart der Offenbarung (= Ratzinger-Studien, Bd. 2), Regensburg 2011. S. 51.
  19. ↑ Westfälische Nachrichten: Weichenstellungen in Münster: Von 1963 bis 1965 pendelte Joseph Ratzinger zwischen der Westfalenmetropole und dem Konzil in Rom, Sonderseite: Papst Benedikt XVI. gibt Amt ab, Münster, Johannes Loy, 12. február 2013
  20. ↑ Benedikt VXI. und Tübingen. Stránka Universität Tübingen na web.archive.org, 7. marec 2008, s Bewerbungsbild anlässlich der Berufung. prístup 1. december 2012.
  21. ↑ Paul Badde: Papst ernennt Ratzinger zur Nummer drei der katholischen Kirche, in: Die Welt vom 2. Dezember 2002.
  22. ↑ Rádio Vaticana: Generální audience 27. 4. 2009.
  23. ↑ Benedikt XVI. vymenoval prvého bratislavského pomocného biskupa
  24. ↑ Svätý Otec rozhodol o zmenách v Trnavskej arcidiecéze
  25. ↑ Vyhlásenie Banskobystrickej diecézy k menovaniu diecézneho biskupa
  26. ↑ Declaratio [online]. Libreria Editrice Vaticana, 10. 02. 2013, [cit. 2013-03-01]. Dostupné online. (lat.)
  27. ↑ TK KBS. Benedikt XVI. sa rozhodol slobodne vzdať svojho úradu [online]. 11. 02. 2013 12:05, [cit. 2013-02-13]. Dostupné online.
  28. ↑ Minúta po minúte: Pápež Benedikt XVI. rezignuje. SME (Bratislava: Petit Press), 11.02.2013 12:51. Dostupné online [cit. 2013-02-11]. ISSN 1335-4418.
  29. ↑ Papež Benedikt XVI. rezignuje, na svůj úřad už nemá dost sil, iDNES.cz, 11. 2. 2013
  30. ↑ Titul i oděv odcházejícího papeže jsou vyřešeny [online]. ČT24.cz, [cit. 2013-02-26]. Dostupné online.
  31. ↑ GAZDA, Imrich. Pápežov sekretár Gänswein novým prefektom pápežského domu [online]. svetkrestanstva.postoj.sk, [cit. 2022-04-26]. Dostupné online.
  32. ↑ http://www.vatican.va/holy_father/benedict_xvi/apost_exhortations/index_en.htm

Pozri aj

upraviť

Iné projekty

upraviť

Externé odkazy

upraviť


Predchodca:
Ján Pavol II. 		  Pápež
Benedikt XVI.
(zoznam) 		  Nástupca:
František


Zdroj: „https://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Benedikt_XVI.&oldid=7881279“