Roky olova v Taliansku
| Roky olova | |||||||
|---|---|---|---|---|---|---|---|
| Súčasť Studenej vojny | |||||||
 Teroristický útok na železničnú stanicu v Bologni (1980) | |||||||
| |||||||
| Protivníci | |||||||
 Talianska vládaSISDE SISMI Talianske ozbrojené sily Carabinieri Podpora:  USA NATO Nemecko Francúzsko
|
Ľavicové teroristické skupiny: Červené brigádyPrvá línia Skupina 22. októbra Ozbrojení proletariáti za komunizmus Pokračujúci boj PO-AO Podpora:  ZSSR Kuba Alžírsko Barma Palestína
Pravicové teroristické skupiny: | ||||||
| Straty | |||||||
| 500 - 1000 zabitých civilistov a policajtov | |||||||
Roky olova, resp. olovené roky (tal. anni di piombo, angl. Years of lead) je názov používaný na označenie obdobia politických nepokojov v Taliansku od konca 60. tych do polovice 80. tych rokov 20. st. Toto obdobie bolo charakterizované všeobecným spoločenským konfliktom a mnohými aktami terorizmu uskutočňovanými ľavicovými aj pravicovými extrémistickými hnutiami.
Politická situácia v Taliansku bola napätá už od začiatku 60. tych rokov, pretože pravicovým politickým stranám na čele s Kresťanskými demokratmi (DC) v Taliansku už dlhší čas klesala podpora a boli nútené prijať do koalície aj stredoľavú Taliansku socialistickú stranu (PSI). Druhou najsilnejšou stranou po kresťanských demokratoch v Taliansku však bola dlhodobo Talianska komunistická strana (PCI), ktorej vstup do koalície pravicové strany vehementne odmietali a všemožne mu zabraňovali, pretože v duchu Studenej vojny sa obávali, že by mohla Taliansko priviesť do tábora socialistických krajín. Všeobecné spoločensko-politické napätie viedlo na konci 60. tych rokov k mnohým študentským nepokojom a vyvrcholilo zastrelením policajta Antonia Annarumma a následným bombovým útokom na Piazza Fontana v Miláne v roku 1969 a odštartovalo obdobie známe ako Roky olova (t. j. nábojov) . Názov je odvodený z vlny prestreliek a bombových útokov, ktoré sa vznietili po spomínaných udalostiach z r. 1969. Na tomto násilí sa podielalo viacero ľavicových (Červené brigády, či Lotta Continua) aj pravicových (napr. Ordine Nuovo, či NAR) extrémistických organizácii, no aj mafia a tajné služby.
Medzi najdôležitejšie udalosti z tohto obdobia patrí spomínaný "spúšťací" bombový útok na Piazza Fontana z 12. decembra 1969, pri ktorom zahynulo 17 ľudí a z ktorého boli spočiatku obviňované ľavicové organizácie. Hoci o ich vine neboli v podstate žiadne dôkazy, polícia proti nim spustila vlnu silných represálii, čo však len viedlo k väčšej radikalizácii mládeže a napr. ku vzniku Červených brigád. Hoci neskôr bolo obvinených z útoku viacero iných ľudí hlavne z ultrapravicového spektra, dodnes nie je jasné, kto za útokmi naozaj stál. Ďalšími významnými udalosťami bolo odhalenie pokusov o neofašistický prevrat v Taliansku z rokov 1970 a 1974, násilné demonštrácie v Pise z mája 1973 (1 mŕtvy), viacero vrážd a bombových útokov na policajtov a policajné stanice z rokov 1972-1973 (celkovo 8 mŕtvych), bombový útok na anti-fašistickú demonštráciu v Brescii z 28. mája 1974 (8 mŕtvych), bombový útok na vlak Italicus z 4. augusta 1974 (12 mŕtvych), či únos a vražda významného kresťanskodemokratického politika Alda Mora v máji 1978. Násile vyvrcholilo 2. augusta 1980, keď silná bomba na železničnej stanici v Bologni zabila 85 ľudí. Poslednými väčšími aktami teroru z tohto obdobia boli útok Červených brigád na vojenský konvoj v Salerne z augusta 1982 (3 obete) a útok na vlak Florencia-Rím z 23. decembra 1984 (17 obetí), ktorý uskutočnila mafia v spolupráci s neofašistickými teroristami.
Podľa štatistík talianskeho ministerstva vnútra boli v rokoch 1969 až 1980 za 67,5% násilných činov zodpovedné ultrapravicové organizácie, za 26,5% ultraľavicové a za 5,95% ostatné skupiny. Čo sa týka obetí tohto obdobia politických nepokojov, celkovo 150 osôb bolo zavraždených pri teroristických akciách uskutočnených pravicovými extrémistami, za 94 mŕtvych sú zodpovední ľavicový extrémisti.
V súvisloti s pozadím udalostí, ktoré sa odohrávali v Taliansku počas rokov olova, ostáva stále mnoho nezodpovedaných otázok a nejasností. Za mnohé útoky, ktoré sa v tomto období odohrali, boli často politikmi, médiami, ale aj vyšetrovateľmi obviňované ultraľavicové organizácie, pričom sa zdôrazňovalo ich prepojenie na PCI. Neskôr sa však často ukázalo, že ich uskutočnili pravicový extrémisti so zjavným zámerom zdiskreditovania ľavice. Tak to bolo u viacero hore uvedených prípadov. To vzbudilo celospoločenský záujem o to, do akej miery bolo násilie zámerne vyprovokované a usmerňované a komu a prečo v skutočnosi vyhovovalo. Už v r. 1974 bol zatknutý šéf vojenských tajných služieb SIOS a SID, generál Vito Miceli, pretože sa mu dokázalo marenie vyšetrovania vo viacerých prípadoch, prepojenie na neofašistické skupiny, ale i to, že dostával veľké obnosy peňazí priamo od CIA. Podobných prípadov neskôr pribúdalo a po odhalení tajných organizácii Propaganda Due, či Gladio a ich vzájomnom prepojení na viaceré ultrapravicové skupiny, na vplyvných ľudí, ako aj na západné tajné služby sa začalo čoraz viac hovoriť o tom, že v Taliansku bola vo veľkom uskutočňovaná tzv. stratégia napätia. Jej podstatou je rozdelenie, manipulácia a kontrola verejnej mienky pomocou strachu, propagandy, dezinfomácii, agentov provokatérov a tiež uskutočňovaním tzv. false-flag operácii. V r. 2000 talianska parlamentná komisia vo svojej vyšetrovacej správe priamo uviedla, že stratégia napätia bola podporovaná Spojenými štátmi, aby "zabránila PCI, a do určitej miery aj PSI, v dosiahnutí výkonnej moci v krajine ".
Externé odkazy
[upraviť | upraviť zdroj]- Správa z vyšetrovania talianskeho parlamentu
- Serge Quadruppani:Italy's Years of Lead Archivované 2008-12-25 na Wayback Machine