Politika v Afganistane

Vývoj politickej situácie v Afganistane

V politickom živote krajiny mali vždy rozhodujúcu úlohu Paštuni. Z ich radov sa poväčšine formovala aj miestna politická elita. Vojna afganských mudžahídov proti sovietskej prítomnosti v rokoch 1979 - 1988 však ich vplyv oslabila. Hlavný predstaviteľ afganského džihádu G. Hekmatjár bol síce Paštun, jeho fundamentalistickú Islamskú stranu (Hizbe islamí) všestranne podporoval Pakistan, ale nedokázal vytvoriť jednotný front odporu. V priebehu sovietsko-afganskej vojny sa tradičná etnická rivalita ešte vyostrila v dôsledku záväzkov jednotlivých skupín voči nositeľom zahraničnej pomoci z islamského sveta a Západu.

Popri Hizbe islamí sa sformovali ďalšie tri etnicko-politické zoskupenia: proiránska Strana jednoty (Hizbe vahdat) šiitských Hazarov na čele s A. Mazárím, umiernené Islamské spoločenstvo (Džamíate islamí) perzsky hovoriaceho obyvateľstva - Tadžikov a formácia turecko-mongolského etnika Uzbekov pod vedením generála R. Dostúma.

V roku 1992 ovládla Kábul koalícia Tadžikov a Uzbekov vedená vojenským veliteľom Ahmadom Masúdom, ktorá vytvorila Afganskú islamskú republiku. V januári 1993 sa do čela presadil vodca Džamíate islamí B. Rabbání, ktorý sa nechal zvoliť za šéfa afganského štátu. Spojenectvo týchto rôznorodých síl vytvorené s cieľom získať politickú moc v hlavnom meste malo však len dočasný charakter. Dochádzalo k permanentným vzájomným vojenským konfliktom. Počas ich trvania sa uskutočnilo niekoľko pokusov o mier, ale riešenie vleklej krízy to neovplyvnilo, pretože ústrednú vládu väčšina poľných veliteľov neuznávala. Do riešení krízy sa pokúsila zasiahnuť aj OSN, ktorá v roku 1995 pripravila mierový plán na odovzdanie moci zvolenej vláde.

Taliban

V tomto čase sa však na scéne objavila nová vojensko-politická sila - radikálne sunnitské hnutie Taliban, ktorému sa za pomoci Pakistanu podarilo v septembri 1996 dobyť Kábul a vytlačiť svojich odporcov na severovýchod krajiny. Pretože v Afganistane sa porazení vždy spájajú proti víťazovi, vojenské sily afganského prezidenta B. Rabbáního, ktorý ušiel z krajiny, a tadžického generála A. Masúda sa na severe krajiny spojili s jednotkami uzbeckého generála Dostúma. Uzatvorili voľnú alianciu s šiitskými Hazarmi, ktorí ovládali strategicky významne oblasti na severozápad od hlavného mesta. Ich politickým predstaviteľom sa stal niekdajší prezident B. Rabbání, ktorého OSN naďalej uznávalo ako hlavu afganského štátu. Keď USA a Spojené kráľovstvo začali v októbri 2001 letecké bombardovanie Afganistanu, všetky tieto skupiny vytvorili tzv. Severnú alianciu s cieľom začať spoločnú ofenzívu a zvrhnúť vládu Talibanu.

Trvalá sloboda

USA a Spojené kráľovstvo začali v októbri 2001 v rámci celosvetovej kampane proti terorizmu operáciu pod názvom Trvalá Sloboda. Mala formu leteckých útokov proti výcvikovým táborom teroristov a vojenským zariadeniam Talibanu, ako aj útokov amerických jednotiek na pozemné ciele. Jednotky Severnej aliancie začali za podpory intenzívneho leteckého bombardovania rýchle postupovať na juh. V novembri 2001 dobyli hlavné mesto Kábul a o mesiac neskôr spolu s americkými jednotkami najväčšiu základňu teroristov - jaskynný systém Tora Bora. Po obsadení Kandaháru vláda Talibanu padla, ale Usamu bin Ládina ani Muhammada Umara sa nepodarilo dolapiť.

Súčasná politika

S cieľom vyplniť politické vákuum v krajine sa v Petersbergu (Nemecko) pod patronátom OSN konali politické rozhovory hlavných afganských frakcií o budúcnosti krajiny, ktoré sa skončili v decembri 2001 podpisom dohody o vytvorení prechodnej vlády na čele s uznávaným paštunským vodcom Hamídom Karzaím. V júni 2002 sa v Kábule konalo zasadnutie mimoriadneho kmeňového zhromaždenia Veľká džirga, ktoré napriek nezhodám a zložitým rokovaniam potvrdilo zloženie mnohonárodnostnej dočasnej vlády a zvolilo H. Karzaího za prezidenta.

Bezpečnostná rada OSN (BR) vo svojej rezolúcii z 20. 12. 2001 rozhodla o vytvorení Medzinárodných bezpečnostných a pomocných síl (International Security Assistance Force - ISAF) za účasti jednotiek USA, Spojeného kráľovstva, Nemecka, Francúzska, Talianska, Turecka a ďalších európskych krajín vrátane Slovenska. Mandát obsahuje úlohu zaisťovať bezpečnosť v Kábule a jeho okolí s možnosťou použiť silu na ochranu vlády, obyvateľstva a na vlastnú ochranu.

Dňa 28. 3. 2003 BR rezolúciou schválila vytvorenie Pomocnej misie OSN v Afganistane (United Nations Assistance Mission in Afganistan - UNAMA) s mandátom integrovať aktivity 16 agentúr OSN, afganskej vlády a medzinárodných nevládnych organizácií pôsobiacich v krajine.

V októbri 2003 NATO i OSN schválili plán na rozšírenie pôsobnosti stabilizačných síl ISAF mimo územia afganskej metropoly. Rada NATO rozhodla, že od 31. 12. 2003 sa misia rozšíri o tím na rekonštrukciu provincií, ktorý bude mať hlavné sídlo v severoafganskom meste Kunduz. Od augusta 2003 ISAF pôsobil pod velením NATO, od augusta 2004 prevzal ich velenie Eurocorps.

Ide o prvú etapu postupného rozširovania pôsobnosti misie na všetky provincie krajiny. Reaguje na skutočnosť, že aj po likvidácii hlavného odporu Talibanu zostáva základným problémom tradičná roztrieštenosť krajiny. Rozšírenie moci centrálnej vlády mimo hlavného mesta, ktorú kmeňoví vodcovia v celej histórii Afganistanu uznávali len výnimočne, sa ukazuje ako veľmi zložitá úloha. Miestni velitelia sú síce z väčšej časti lojálni k centrálnej vláde, ale vo vnútorných záležitostiach provincií len oni disponujú reálnou autoritou.

Na začiatku januára 2004 zasadnutie Veľkej džirgy schválilo novú ústavu, ktorá otvára cestu k prvým demokratickým voľbám hlavy štátu plánovanú na júl 2004. Prijatá ústava zachováva islamský charakter štátu, zaručuje silné postavenie prezidenta, zlepšuje postavenie menšinových jazykov, zaručuje v Afganistane zatiaľ nevídané práva i ženám a náboženským menšinám. Prijatie ústavy otvorilo cestu ďalším investíciám a humanitárnej pomoci.