Pierre Teilhard de Chardin
| Pierre Teilhard de Chardin | |
| francúzsky filozof, teológ a paleontológ | |
 | |
| Biografické údaje | |
|---|---|
| Narodenie | 1. máj 1881 Orcines, Francúzsko |
| Úmrtie | 10. apríl 1955 (73 rokov) New York, Spojené štáty |
| Svätenia | |
| Cirkev | rímskokatolícka |
| Rehoľník | |
| Rehoľa | Spoločnosť Ježišova (SJ) (jezuiti) |
| Večné sľuby | 26. máj 1918 (37 rokov) |
| Kňaz | |
| Kňazská vysviacka | 24. august 1911 (30 rokov) Ore Place (Hastings, Sussex), Spojené kráľovstvo |
| Odkazy | |
 Pierre Teilhard de Chardin | |
Pierre Teilhard de Chardin (* 1. máj 1881, Orcines – † 10. apríl 1955, New York) bol francúzsky filozof, paleontológ, geológ, antropológ, jezuita.
Život
[upraviť | upraviť zdroj]Pierre Teilhard de Chardin sa narodil vo vidieckom zámku Sarcenat neďaleko Orcines v kraji Auvergne. Bol štvrtým z jedenástich detí Emmanuela Teilharda de Chardin a Berthy-Adéle, rodenej Dompierre d´Hornoy. Pierre prežil svoje detstvo v Sancerate alebo v Clermont-Ferrand a Murol. Základy vzdelania získal od domácich učiteľov a v roku 1892 ho poslali do jezuitského gymnázia (Colège chez les jezuites de Notre Dame de Mongré). Na tejto škole v roku 1897 aj zmaturoval. Už počas gymnaziálnych štúdií prejavoval mimoriadny talent pre filozofiu, ale súčasne aj nadanie pre prírodné vedy. 20. marca 1899 vstúpil k jezuitom v Aix-en-Provence a 24. augusta roku 1911 bol vysvätený za kňaza. V tých rokoch študoval filozofiu, vyučoval na jezuitskom lýceu v Káhire a súčasne sa stále viac zaoberal štúdiom paleontológie. Teologické štúdiá dokončil v roku 1912 v Anglicku. V tom istom roku sa stretol v Paríži s významným paleontológom profesorom Marcellinom Boulom, čo určilo jeho ďalšiu vedeckú orientáciu. Až do roku 1915, keď v rámci mobilizácie narukoval, sa zaoberal výlučne štúdiom prírodných vied. Prvú svetovú vojnu prežil na rôznych frontoch, dostalo sa mu viacero vyznamenaní, medzi nimi i stuha rytiera Čestnej légie.
V rokoch 1919–1923 intenzívne pokračoval v štúdiu na Sorbone (paleontológia, zoológia, botanika, geológia) a v roku 1922 tu obhájil doktorskú prácu. Popri štúdiu, v rokoch 1920 až 1923, prednášal geológiu na Katolíckom inštitúte v Paríži, kde ho po dosiahnutí doktorátu (promovaný bol 22. marca 1922) prijali ako asistenta geológie. V štúdiách však neustále pokračoval v Múzeu histórie prírody v Paríži. Jeho záujem sa čím ďalej tým viac sústreďoval na štúdium pôvodu človeka, v čom ho podporovali aj jeho priatelia profesor Boule a Henri Breuil z Inštitútu pre ľudskú paleontológiu. Teilhardova doktorská práca, ktorá bola zameraná na cicavce žijúce v oceáne, upútala pozornosť niekoľkých významných paleontológov a v priebehu niekoľkých rokov tak mohol nadviazať významný kontakt s odborníkmi nielen vo Francúzsku, ale aj v Belgicku, Anglicku, vo Švajčiarsku, v USA i v Číne. V tom období (v roku 1923) už bolo napísané jedno z jeho hlavných diel: Božské prostredie (Le milieu Divin), ktoré však nedostalo cirkevné schválenie (imprimatur).
V roku 1923 odcestoval Teilhard do Číny, kde sa prakticky celých 23 rokov (s prerušením tromi krátkymi pobytmi vo Francúzsku) zúčastňoval na niekoľkých vedeckých výpravách hľadajúcich stopy po antropoidoch. V tom čase získal slávu ako spoluobjaviteľ človeka pekinského (sinanthropus pekinensis) a nadviazal trvalú spoluprácu s mnohými vedeckými inštitúciami. Počas druhej svetovej vojny (1938-1945) sa zdržiaval v Pekingu. V tom čase dokončil svoje dielo: Ľudský fenomén (Le Phénomèn humain), ktoré v hlavných obrysoch vznikalo už v rokoch 1914–1919, ba i skôr, o čom svedčí Teilhardova korešpondencia z tých čias. Napísal aj iné vedecké spisy, medzi nimi významný spis Kresťanstvo a evolúcia (Christianisme et Evolution). Spolu s ďalším jezuitom Leroiom založil pekinský geobiologický ústav a v roku 1943 začal vydávať periodikum Geobiologica.
Pobyt vo Francúzsku v rokoch 1946–47 bol pre Teilharda významný tým, že nadviazal priateľstvo s popredným zoológom Juliánom Huxleyom a viedol vedeckú polemiku s Gabrielom Marcelom. V septembri 1947 jezuitskí predstavení zakázali Teilhardovi písanie filozofických spisov. Podobný zákaz ho postihol už v roku 1933, keď mu zakázali vykonávať v Paríži akékoľvek verejné a vedecké, pedagogické a iné funkcie. V roku 1948 mu cirkevní predstavení zabránili prijať katedru, ktorú mu ponúkali na Collège de France. V roku 1950 bol vymenovaný za člena francúzskej Akadémie vied a v tom istom roku mu cirkevná cenzúra zakázala publikovať knihu: Ľudská zoologická skupina (Le groupe zoologique humain). Na pokyn svojich rehoľných predstavených opustil Paríž a natrvalo sa usadil v New Yorku, kde potom spolupracoval s Centrom pre antropologické výskumy. V New Yorku 10. apríla 1955, na veľkonočnú nedeľu, ktorú začal slávením svätej omše v Katedrále sv. Patrika, na sklonku dňa - počas rozhovoru s priateľmi pri šálke čaju - náhle zomrel na srdcové zlyhanie. Pochovaný je na jezuitskom cintoríne v St. Andrew´s on Hudson, asi 160 km od mesta New York. (Cintorín dnes patrí Americkému kuchárskemu inštitútu (Culinary Institute of America).
Po smrti Teilharda de Chardin boli zo všetkých knižníc duchovných inštitúcií stiahnuté všetky jeho knihy. V roku 1962 vyhlásilo Sväté ofícium tzv. Monitum, ktoré vystríhalo pred omylmi autora Ľudského fenoménu. Zároveň však vyvolalo rôznorodé komentáre ako v katolíckych periodikách, tak aj v politických denníkoch. To malo za následok prejavenie mnohonásobne vyššieho záujmu o Teilhardovo dielo. Počas Druhého vatikánskeho koncilu sa výrazne zmenila atmosféra, hlavne zásluhou pápeža Jána XXIII., a v roku 1963 sa už objavuje v katolíckom revue Wiež tento komentár: „ ... hodnotenie koncepcie Teilharda de Chardin, obsiahnuté v Monite, nemôže byť pokladané za jednomyseľný a konečný názor vedenia cirkvi, ale jedine za výraz znepokojenia niektorých jej predstaviteľov“.
Krátko po smrti Pierra Teilharda de Chardin vznikol vedecký výbor, ktorý sa ujal vydávania jeho prác a tak sa vydali do sveta myšlienky tohto neobyčajného jezuitu.
Pierre Teilharda de Chardin vo svojej filozofickej koncepcii sa na základe zákonov biologického vývoja človeka snaží ukázať proces hominizácie (zľudštenia) sveta, ktorý považuje za ústredný pozemský jav, ako proces zahrnujúci zároveň zduchovnenie sveta a tým aj jeho divinizáciu (zbožšťovanie) ako vývoj, ktorý smeruje „vpred“ a „hore“ k „bodu Omega“, k duchovnému centru, k Bohu; jednorazový akt stvorenia nahradzuje vývinovým procesom.
Dielo
[upraviť | upraviť zdroj]- Le phénomene humain, 1955
- Oeuvres, 1955 an.
- Nouvelles lettres de voyage 1939-1955, 1957
- Écrits du temps de la guerre 1916 a 1919, 1965
- Maurice Blondel/Pierre Teilhard de Chardin Correspondence, 1965
Slovensky vyšlo
- Božské prostredie: Esej o vnútornom živote, Dobrá Kniha, Trnava 1996
Iné projekty
[upraviť | upraviť zdroj]
Wikicitáty ponúkajú citáty od alebo o Pierre Teilhard de Chardin
Commons ponúka multimediálne súbory na tému Pierre Teilhard de Chardin
Externé odkazy
[upraviť | upraviť zdroj]- FILIT – zdroj, z ktorého pôvodne čerpal tento článok.