Linus Carl Pauling

Linus Carl Pauling
americký fyzik a biochemik
Narodenie	28. február 1901 Portland, Oregon, USA
Úmrtie	19. august 1994 (93 rokov) Big Sur, Kalifornia, USA
Podpis
Odkazy
Webstránka	oregonstate.edu
Commons	Linus Carl Pauling
Fyzikálny portál  Chemický portál  Biologický portál  Biografický portál

Nositeľ Nobelovej ceny

Linus Carl Pauling (* 28. február 1901, Portland, Oregon, USA – † 19. august 1994, Big Sur, Kalifornia) bol americký fyzik a biochemik.

Pauling bol priekopníkom kvantovej mechaniky v chémii. V roku 1954 získal Nobelovu cenu za chémiu za svoj výskum podstaty chemickej väzby. Bol tiež dôležitou osobou pri určovaní bielkovinovej štruktúry a bol jedným zo zakladateľov molekulárnej biológie. Pauling je známy ako všestranný bádateľ v anorganickej chémii, organickej chémii, metalurgii, imunológii, anestéziológii, psychológii, výskume rádioaktívneho rozpadu a vo výskume následkov použitia atómových zbraní. V roku 1962 získal za svoju kampaň proti pozemnému testovaniu nukleárnych zbraní Nobelovu cenu za mier, čím sa stal jedným z nositeľov dvoch Nobelových cien. Neskôr sa stal propagátorom pravidelného požívania veľkých dávok vitamínu C.

Detstvo

Otec Linusa, Herman Heinrich Wilhelm Pauling; v roku 1900

Narodil sa v Portlande v štáte Oregon ako syn Hermana Henryho Williama Paulinga (1876 – 1910) a Lucy Isabelle Darlingovej (1881 – 1926). Herman bol neúspešný lekárnik ktorý sa medzi rokmi 1903 až 1909 často sťahoval so svojou rodinou, nakoniec sa usadili v Portlande. Herman zomrel v roku 1910 na krvácanie do brušnej dutiny z dôvodu prasknutia vredu, preto sa Isabelle musela starať o Linusa a jeho dvoch mladších súrodencov: Pauline Paulingovú (1901 – 2003) ktorá si vzala Thomasa Josepha Neya (1991 – 1963) a Frances Lucille Paulingovú (* 1904).

Pauling bol dychtivý čitateľ už ako dieťa, až raz jeho otec napísal list do miestnych novín s výzvou na návrhy ďalších nových kníh, ktoré by ho zamestnali na nejaký čas. Jeho priateľ Lloyd Jeffress mal malé chemické laboratórium v spálni, ktoré ho inšpirovalo na budúcu voľbu povolania ako chemik.

Na strednej škole pokračoval s experimentmi v chémii, pričom si požičiaval mnoho vybavenia a materiálu z opustenej oceliarskej fabriky, kde pracoval jeho starý otec ako nočný strážnik.

Pauling nesplnil isté požadované kurzy z amerických dejín a tak nemohol dostať stredoškolský diplom. Škola mu udelila diplom o 45 rokov neskôr až vtedy, keď dostal Nobelove ceny.

Vysoká škola

Paulingove promócie na Oregonskej Poľnohospodárskej Fakulte v 1922.

V roku 1917 Pauling začal navštevovať Oregonskú vysokú školu poľnohospodársku (ďalej len OAC) v Corvallise, dnes Univerzita štátu Oregon. Potreboval peniaze, preto musel pracovať na plný úväzok a zároveň mal normálny školský rozvrh. Po druhom roku sa plánoval zamestnať v Portlande, aby pomohol svojej matke, ale univerzita mu ponúkla miesto učiteľa kvantitatívnej analýzy (predmet, ktorý Pauling práve dokončil ako študent). To mu dovolilo pokračovať v štúdiách na OAC.

Počas posledných dvoch rokov na OAC sa Paulig začal zaujímať o prácu Gilberta Lewisa a Irvinga Lanqmuira o elektrickej štruktúre atómov a ich väzieb pri tvorbe molekúl. Rozhodol sa upriamiť pozornosť na výskum vplyvu fyzikálnych a chemických vlastností látok vo vzťahu k štruktúre ich atómov, pričom sa stal jedným zo zakladateľov nového odboru, kvantovej chémie.

Manželstvo

Vo svojich neskorších študijných rokoch sa zoznámil s Ave Helen Millerovou, spoluštudentkou. Vzal si ju za manželku 17. júna 1923, mali troch synov a dcéru.

V roku 1922 Pauling spromoval na OAC a odišiel študovať na Kalifornský technologický inštitút („Caltech“) v Pasadene v Kalifornii. Jeho absolventský výskum zahŕňal používanie röntgenových lúčov a ich vplyv na štruktúru kryštálu. Počas pôsobenia na Caltechu publikoval sedem prác na tému kryštálová sústava minerálov. Svoj PhD. titul získal s vyznamenaním v roku 1925.

Skorá vedecká kariéra

Pauling neskôr odcestoval do Európy vďaka Guggenheimovemu štipendiu, kde študoval pod vedením Arnolda Sommerfelda v Mníchove, Nielsa Bohra v Kodani a Erwina Schrödingera v Zürichu. Všetci jeho učitelia pracovali na poli kvantovej mechaniky. V čase, keď študoval na OAC, Pauling ako prvý načrtol myšlienku chemickej kvantovej mechaniky. Začal sa zaujímať o to, ako by mu tieto poznatky pomohli v chápaní vecí, ktorým sa venoval, elektrickej štruktúre atómov a molekúl. V Európe Pauling spolu s Walterom Heitlerom a Fritzom Londonom ako prvý vykonali kvantovú mechanickú analýzu vodíkových väzieb. Pauling venoval 2 roky zo svojho pobytu v Európe tejto práci a rozhodol sa, že táto práca bude ťažiskom pre jeho nasledujúci výskum. Stal sa jedným z prvých vedcov na poli kvantovej chémie a zakladateľ aplikácie kvantovej teórie na štruktúru molekúl. V roku 1927 dostal nové miesto na Caltechu ako asistent pre teoretickú chémiu.

Pauling začal svoju kariéru na Caltechu veľmi produktívne, 5 rokov pokračoval v skúmaní vplyvu röntgenových lúčov na kryštály a vykonával výpočty kvantovej mechaniky na atómoch a molekulách. Publikoval počas týchto piatich rokov asi 50 prác. V roku 1929 dosiahol funkciu Associate Professor (obdoba slovenskej docentúry) a v roku 1930 sa stal riadnym profesorom. V roku 1931 Americká chemická spoločnosť ocenila Paulinga Langmuirovou cenou za najvýznamnejšiu prácu vo vede vykonanú človekom mladším ako 30 rokov. V roku 1932 Pauling publikoval to, čo pomenoval ako svoju najdôležitejšiu prácu, z ktorej neskôr vychádzal pri koncepte hybridizácie atómových orbitálov a analýze tetravalencie uhlíkových atómov.

Pauling sa veľmi zblížil s Robertom Oppenheimerom, ktorý každoročne chodil do Caltechu, kde prednášal a robil výskum. Rozhodli sa spoločne pustiť do výskumu podstaty chemickej väzby; Oppenheimer mal dodať matematickú časť a Pauling interpretovať výsledky. No tento blízky vzťah sa čoskoro ukončil. Oppenheimer začal mať príliš blízky vzťah k Paulingovej manželke, Ave Helenovej. Raz, keď Pauling bol v práci, Oppenheimer prišiel k Paulingovej žene a ponúkol jej, aby sa k nemu pridala pri ceste do Mexika. Ava ho rezolútne odmietla a povedala o tejto ponuke Paulingovi. Ale jej zjavná ľahkovážnosť ohľadom tohto incidentu ho znepokojila a okamžite navždy prerušil priateľstvo s profesorom Oppenheimerom. Napriek tomu Oppenheimer neskoršie pozval Paulinga na miesto šéfa Chemickej divízie na projekte atómovej bomby (Pauling odmietol s odôvodnením, že je pacifista).

V lete 1930 Pauling odišiel do Európy, kde sa učil o použití elektrónov pri štúdiách ohybu, podobných štúdiám, ktoré robil s röntgenovými lúčmi. Spolu so svojim študentom, L. O. Brockwayom, postavil v Caltechu nástroj na ohyb elektrónov a použil ho pri študovaní molekulovej štruktúry mnohých chemických látok.

Linus Pauling predstavil koncept elektronegativity v roku 1932. Použitím rôznych vlastností molekuly, ako napríklad energetická náročnosť pri rušení väzby alebo dipólový moment molekúl, vytvoril stupnicu s hodnotami pre väčšinu časť prvkov, Paulingovu stupnicu. Tá sa používa pri určení druhu väzby medzi dvoma atómami v molekule.

Práca na podstate chemickej väzby

V roku 1930 začal Linus publikovať práce o podstate chemickej väzby, ktorá vyvrcholila jeho slávnou prácou publikovanou v roku 1939. Jeho ocenenie Nobelovou cenou „za výskum o podstate chemickej väzby a jej aplikácie pri objasňovaní štruktúry komplexných látok“ je hlavne založené na tomto výskume. Pauling zhrnul svoju prácu o chemickej väzbe v práci Podstata chemickej väzby, veľkom diele, ktoré je pravdepodobne najvplyvnejšou prácou publikovanou v chémii. Predstavu o jej dôležitosti podáva skutočnosť, že počas 30 rokov od publikovania tejto práce bola kniha citovaná viac ako 16 tisíckrát. Aj dnes mnoho moderných vedeckých prác a článkoch v časopisoch cituje toto dielo, viac ako pol storočia po jeho zverejnení.

Časť Paulingovej práce o podstate chemickej väzby ho viedla k zavedeniu konceptu orbitálovej hybridizácie. Pri opisovaní elektrónov u atómu je normálne ich opisovať ako orbitály typov napríklad s, p, d atď., ale pri opisovaní molekulových väzieb je lepšie vytvárať funkcie, ktoré čiastočne opisujú vlastnosti každého z nich. Napríklad jeden 2s orbitál a tri 2p orbitály v atóme uhlíka môžu byť skombinované tak, že vytvoria štyri ekvivalentné orbitály (hybridný orbitál sp³), ktoré by boli vhodné na opísanie uhlíkatých zlúčenín ako napríklad metánu, alebo 2s orbitál môže byť skombinovaný s dvoma 2p orbitálmi pri vytváraní troch ekvivalentných orbitálov (hybridné orbitály sp²), kde zostávajúci 2p orbitál zostane nehybridizovaný, a tak môže byť vhodným orbitálom pri opisovaní nenasýtených uhlíkatých zlúčenín ako napríklad etylénu. Iné hybridizačné schémy sa dajú taktiež nájsť v rôznych typoch molekúl.

Iná oblasť, v ktorej Pauling pracoval, bol vzťah medzi iónovými väzbami, kde sa elektróny prenášajú medzi atómami a kovalentnými väzbami, kde sú elektróny spoločné pre viaceré atómy. Pauling ukázal, že tieto väzby boli len extrémy, medzi ktorými sa nachádza väčšina naozajstných prípadov. Najmä tu bol užitočný koncept Paulingovej eletronegativity – rozdiel elektronegativít medzi pármi atómov je najistejší prediktor stupňa ionizácie väzby.

Treťou témou, o ktorú sa Pauling zaujímal v oblasti skúmania podstaty chemickej väzby, bolo zdôvodnenie štruktúr aromatických hydrokarbónov, najmä prototypu benzénu. Najlepší opis benzénu pochádza od nemeckého chemika Friedricha Kekulého. Ten jeho štruktúru považoval za rýchlu premenu medzi dvomi štruktúrami, každá so striedajúcimi sa jednoduchými a dvojitými väzbami, kde obe štruktúry majú navzájom vymenené polohy jednoduchých a dvojitých väzieb. Pauling ukázal, že správny opis založený na kvantovej mechanike je prechodná štruktúra obsahujúca určité aspekty každej zo spomenutých dvoch. Štruktúra je superpozíciou štruktúr namiesto prudkej ustavičnej premeny medzi nimi. Tento fenomén bol neskôr nazvaný rezonancia a pripomína vyššie spomenutú hybridizáciu, keďže zahŕňa skĺbenie viac ako jednej elektrónovej štruktúry, aby sa dosiahol „medziľahlý“ výsledok.

Práca na biologických molekulách

Objavitelia DNA

William Astbury

Oswald Avery

Francis Crick

Erwin Chargaff

Max Delbrück

Jerry Donohue

Rosalind Franklinová

Raymond Gosling

Phoebus Levene

Linus Pauling

Sir John Randall

Erwin Schrödinger

Alec Stokes

James Watson

Maurice Wilkins

Herbert Wilson

Okolo roku 1930 sa Pauling rozhodol začať skúmať nové oblasti vedy. Na začiatku svojej kariéry nevenoval veľkú pozornosť študovaniu biologických molekúl. Ale ako sa na Caltechu začala formovať silná skupina biológov, Pauling začal spolupracovať s významnými biológmi ako Thomas Hunt Morgan, Theodosius Dobzhansky, Calvin Bridges a Alfred Sturtevant – začal sa zaujímať o štúdium biologických molekúl. Jeho prvá práca v tejto oblasti ovplyvnila pohľad na štruktúru hemoglobínu. Bol schopný demonštrovať to, že hemoglobínová štruktúra sa mení podľa toho, či obsahuje alebo neobsahuje atóm kyslíka. Ako výsledok jeho skúmania, rozhodol sa pre rozšírené štúdium proteínových štruktúr. Vrátil sa k používaniu X-lúčov pri analýze. Proteínové štruktúry boli však prístupné pre tento druh analýzy omnoho menej ako minerálne kryštály v jeho predošlej práci. Najlepšie obrázky proteínov za pomoci X-lúčov boli zhotovené v 30. rokoch 20. storočia britským kryštálografom Williamom Astburym. Pauling ich však nebol dlho schopný kvantovomechanicky vysvetliť.

Paulingovi zabralo 11 rokov riešenie problému: jeho matematické analýzy boli v poriadku, ale Astburyho obrázky boli zhotovené z takého pohľadu, že proteínové molekuly sa odkláňali z očakávaných pozícií. Pauling sformuloval model pre štruktúru hemoglobínu kde atómy boli zoradené v skrutkovicovom vzore a aplikoval tento nápad pre proteínové štruktúry všeobecne.

V roku 1951, na základe štruktúry aminokyselín, peptidov a planarity peptidových väzieb, Pauling so svojimi kolegami správne navrhli alfa helix (α-helix) a beta skladaný list (β-sheet) ako primárne motívy sekundárnej štruktúry proteínov. Táto práca doložila jeho schopnosť myslieť nekonvenčne, jeho neortodoxný predpoklad bol, že jedna otáčka helixu (skrutkovice) môže obsahovať neceločíselný počet zvyškov aminokyselín.

Pauling neskôr navrhol skrutkovicovú štruktúru pre deoxyribonukleové kyseliny (DNA), ale v tejto štruktúre nepochopiteľne urobil niekoľko základných chýb. Sir Lawrence Bragg bol znechutený tým, že Pauling ako prvý objavil alfa helix. Braggov tím urobil základnú chybu pri vytváraní modelov proteínov nerozoznávaním rovinnej podstaty peptidových väzieb. Keď zistil že Pauling pracoval na molekulárnom modeli DNA štruktúry, Jamesovi Watsonovi a Francisovi Crickovi bolo umožnené vytvoriť molekulárny model DNA s pomocou nepublikovaných dát od Maurice Wilkinsa a Rosalind Franklinovej z King's College v Londýne. Na začiatku roku 1953 vytvorili Watson a Crick správnu štruktúru pre DNA dvojitý helix. Jedna z nevýhod, s ktorými bojoval Pauling pri svojej práci bolo to, že nemal prístup k fotografiám vysokej kvality vytvorených pomocou X-lúčov, ktoré zhotovila Rosalind Franklinová, pričom Watson a Crick ich videli. Pauling sa síce plánoval zúčastniť konferencie v Anglicku, kde by ich zrejme mohol vidieť, bolo mu to však znemožnené, pretože americké úrady mu zadržali pas s odôvodnením, že sympatizuje s komunistami. Toto sa udialo na začiatku McCarthyho protikomunistického úradovania v Spojených štátoch.

Pauling taktiež študoval enzýmové reakcie a bol medzi prvými, ktorí ukázali to, že enzýmy zapríčiňujú uskutočnenie mnohých reakcií stabilizáciou prechodných stavov reakcií, pohľad, ktorý je ústredným pre pochopenie mechanizmu ich fungovania. Bol taktiež medzi prvými vedcami, ktorí postulovali, že prepojenie protilátok s antigénmi je založené na komplementarite medzi ich štruktúrami. Na podobnom základe spolu s biológom Maxom Delbruckom napísali prvé práce o replikácii DNA, ktoré tvrdili, že prebieha na základe komplementarity namiesto podobnosti, ako predpokladali niektorí výskumníci.

Pauling ako mierový aktivista

Pauling bol prakticky do začiatku 2. svetovej vojny apolitický, ale vojna výrazne zmenila jeho život a tak sa stal mierovým aktivistom. Počas začiatku Projektu Manhattan, Robert Oppenheimer ho pozval na miesto riaditeľa chemického oddelenia projektu, ale odmietol ponuku s vysvetlením, že je pacifista. V roku 1946 sa pridal ku Krízovému výboru jadrových vedcov, vedenému Albertom Einsteinom, ktorého úloha bola varovať verejnosť o nebezpečenstve vývoja nukleárnych zbraní. Jeho politické aktivity prinútili americké úrady odobrať Paulingovi pas v roku 1952, kedy bol pozvaný na konferenciu vedcov v Londýne. Pas mu bol vrátený v roku 1954 krátko pred ceremóniou v Štokholme, kde mu bola udelená jeho prvá Nobelova cena. Spolu s Einsteinom, Bertrandom Russellom a ďalšími ôsmimi poprednými vedcami a intelektuálmi podpísal v roku 1955 Russell-Einsteinov manifest.

V roku 1957 Pauling začal spisovať petíciu v spolupráci s biológom Barry Commonerom, ktorý študoval rádioaktívne stroncium-90 v mliečnych zuboch detí v Severnej Amerike a urobil záver, že pozemné nukleárne testovanie môže (vo forme rádioaktívneho spadu) spôsobiť ohrozenie zdravia obyvateľstva. Takisto sa zúčastnil verejnej debaty s atómovým fyzikom Edwardom Tellerom o aktuálnej problematike vytvárania mutácií spôsobených rádioaktívnym spadom. V roku 1958 Pauling spolu so svojou ženou prezentovali v USA petíciu podpísanú viac ako 11 tisíc vedcami, ktorí volali po ukončení atómového testovania. Verejný tlak nasledovne viedol k moratóriu pozemného testovaniu nukleárnych zbraní, ktoré bolo nasledované dohodou o čiastočnom zákaze testov (Partial Test Ban Treaty), podpísanou v roku 1963 Kennedym a Chruščovom. V deň, keď sa zmluva stala právoplatnou, komisia Nobelovej ceny ocenila Paulinga Nobelovou cenou s vysvetlením: „Linus Carl Pauling, ktorý od roku 1946 vedie nekonečnú kampaň nielen proti testom jadrových zbraní, nielen proti ich šíreniu, nielen proti ich použitiu, ale proti celému zbrojeniu ako riešeniu medzinárodných konfliktov.“ Medzi zaujímavosti patrí, že Caltechské chemické oddelenie, ktoré bolo obozretné k jeho politickým postojom, mu nepogratulovalo k získaniu Nobelovej ceny, i keď biologické oddelenie mu urobilo menšiu oslavu, kde ocenili a prejavili mu sympatie ohľadom jeho práce na radiačných mutáciách.

Mnoho Paulingových kritikov, vrátane vedcov ktorí uznávali jeho výsledky v chémii, neschvaľovali jeho politickú pozíciu a videli ho ako naivného hovorcu sovietskeho komunizmu. Bol vyzvaný k predstúpeniu pred Vnútornú bezpečnostnú podkomisiu Senátu, ktorá ho označila ako „Vedecké meno číslo jedna prakticky v každej hlavnej aktivite Komunistického odboja v tejto krajine.“ Nezvyčajný titulok v Life magazine charakterizoval jeho Nobelovu cenu ako „Osobná urážka z Nórska.“ Pauling bol ocenený Sovietskym zväzom Medzinárodnou Leninovou mierovou cenou v roku 1970.

Práca na vývoji elektrického automobilu

Na konci 50-tych rokov 20. storočia sa Pauling začal zaujímať o problematiku znečistenia ovzdušia – čiastočne s rastom vážnosti problematiky smogu v Los Angeles. V tom čase väčšina vedcov verila, že za smog boli zodpovedné chemické továrne a rafinérie – nie exhaláty z áut. Pauling v spolupráci s Arie Haagen-Smitom a inými vedcami na Caltechu ukázali, že smog je naopak produktom znečistenia pochádzajúceho z automobilizmu.

Krátko po tomto objave Pauling začal pracovať na vývoji elektrického automobilu. Žiaľ, jeho výskum ukázal, že tradičné olovené akumulátory nemôžu poskytovať dostatočné množstvo energie, aby elektromobily na nich založené mohli konkurovať vozidlám založeným na spaľovaní uhľovodíkových palív.

Práca v alternatívnej medicíne

V roku 1941, vo veku 40 rokov, bolo Paulingovi diagnostikované závažné ochorenie obličiek – Brightova choroba. Experti verili, že Brightova choroba je neliečiteľná. S pomocou Dr. Thomasa Addisa zo Stanfordu bol Pauling schopný kontrolovať ochorenie pomocou nízkoproteínovej a neslanej diéty. Addis taktiež predpisoval vitamíny a minerály pre všetkých svojich pacientov.

Koncom 50. rokov 20. storočia Pauling pracoval na úlohe enzýmov v mozgových procesoch, vo viere, že duševné poruchy môžu byť čiastočne spôsobené enzymatickou dysfunkciou. Nebolo to tak, kým si v roku 1965 neprečítal prácu „Niacínová terapia v psychiatrii“ od Abrama Hoffera. Paulingovo vplyvné dielo, „Ortomolekulárna psychiatria“, bolo publikované v časopise Science v roku 1968. Pauling vytvoril termín „ortomolekulárny“.

Paulingova práca na vitamíne C v neskorších rokoch bola kontroverzná a bola považovaná mnohými vedcami za jasný podvod. Prvý predstavený koncept vysoko dávkovaného vitamínu C pochádza od biochemika Irwina Stonea z roku 1966 kedy začal brať niekoľko gramov každý deň aby predišiel prechladnutiu. Pauling bol potešený výsledkami a začal študovať klinickú literatúru a publikoval „Vitamín C a obyčajné prechladnutie“ v roku 1970. Začal dlhú klinickú spoluprácu s Britským onkologickým chirurgom, Ewanom Cameronom, v roku 1971 o intravenóznom a orálnom použití vitamínu C ako rakovinovej terapie pre pacientov v konečnom štádiu. Cameron a Pauling napísali mnoho prác a populárnych kníh, „Rakovina a Vitamín C“, v ktorých opísali svoje pozorovania. Paulingove myšlienky sa však stretli s nepochopením v odbornom svete. Neskôr prebehli tri kontroverzné klinické testy na Mayo Clinic, ktoré viedol Dr. Charles Moertel. Tieto testy sú dodnes obostreté oblakom dohadov a protirečení, výsledkom však bolo, že Paulingov kredit v odbornej i laickej verejnosti výrazne klesol.

V roku 2005 niektorí lekári volali pre opatrnejšie opätovné ohodnotenie vitamínu C, hlavne intravenózneho dávkovania, v rakovinovej liečbe. Selektívna jedovatosť vitamínu C pre rakovinové bunky bola demonštrovaná opätovne.

Spolu s dvoma spolupracovníkmi Pauling v roku 1973 založil Institute of Orthomolecular Medicine v Menlo Park (Kalifornia), ktorý bol onedlho premenovaný na Linus Pauling Institute of Science and Medicine. Pauling viedol výskum vitamínu C, ale taktiež pokračoval vo svojej práci v oblastiach chémie a fyziky až do svojej smrti v roku 1994. V jeho posledných rokoch sa začal hlavne zaujímať o možnú úlohu vitamínu C v preventívnej liečbe aterosklerózy a publikoval zaujímavý dokument o použití lyzínu a vitamínu C na úľavu pri angine pectoris. V roku 1996 Linus Pauling Institute sa presunul z Palo Alto (Kalifornia) do Corvallis (štát Oregon) a stal sa časťou Oregonskej štátnej univerzity, kde pokračuje práca na stopových prvkoch, fytochemikáliach (chemikálie z rastlín) a iných zložkách diéty a prevencie pred chorobami.

Paulingovo dedičstvo

Paulingove príspevky do vedy sú mnohými vysoko hodnotené. Bol zaradený medzi najväčších 20 vedcov všetkých čias podľa britského magazínu New Scientist, spolu s Albertom Einsteinom ako jediní vedci z 20. storočia. Gautam R. Desiraju, autor Millennium Essay in Nature tvrdil, že Pauling bol jedným z najväčších mysliteľov a vizionárov milénia, spolu s Galileom, Newtonom a Einsteinom. Pauling je taktiež známy pre široký okruh záujmov: kvantová mechanika, anorganická chémia, organická chémia, proteínové štruktúry, molekulárna biológia a medicína. Vo všetkých týchto odvetviach vedy, hlavne vo vyznačení hraníc medzi nimi, urobil rozhodujúce závery. Jeho práca na chemických väzbách naštartovalo vedu kvantovej chémie a mnoho s jeho príspevkov ako hybridizácia a elektronegativita sa stali súčasťou štandardných chemických učebníc. Hoci jeho prístup sa ukázal nedostatočným pre vysvetlenie niektorých charakteristík molekúl (ako napr. paramagnetická povaha kyslíka) a je vytláčaná molekulárnou orbitálovou teóriou Roberta Mullikena, sila Paulingovej teórie leží v jednoduchosti, preto v mnohých ohľadoch pretrváva. Jeho objav alfa helixu a beta listu je fundamentom pre štúdie proteínovej štruktúry.

Vo svojej dobe bol Pauling často nazývaný „Otcom molekulárnej biológie“. Jeho objav mesiačikovitej anémie ako „molekulárneho ochorenia“ otvoril cestu skúmaniu geneticky nadobudnutých mutácií na molekulárnej úrovni.

Referencie

• Hager, Thomas, „Force of Nature: The Life of Linus Pauling“ Simon & Schuster (1995) ISBN 0-684-80909-5.
• Hager, Tom, „Linus Pauling and the Chemistry of Life“ Oxford University Press (1998) ISBN 0-19-513972-0.
• Mead, Clifford and Thomas Hager, „Linus Pauling: Scientist and Peacemaker“ Oregon State University Press (2001) ISBN 0-87071-489-9.
• Marinacci, Barbara, and Ramesh Krishnamurthy, „Linus Pauling on Peace“ Rising Star Press (1998) ISBN 0-933670-03-6.
• Goertzel, Ted and Ben Goertzel, „Linus Pauling: A Life in Science and Politics“ Basic Books (1995) ISBN 0-465-00672-8
• Serafini, Anthony, „Linus Pauling: A Man and His Science“ Paragon House (1989) ISBN 1-55778-440-X.

Práce Linusa Paulinga

• Pauling, L. The Nature of the Chemical Bond (Cornell University Press) ISBN 0-8014-0333-2
• Pauling, L., and Wilson, E. B. Introduction to Quantum Mechanics with Applications to Chemistry (Dover Publications) ISBN 0-486-64871-0
• Cameron E. and Pauling, L. Cancer and Vitamin C: A Discussion of the Nature, Causes, Prevention, and Treatment of Cancer With Special Reference to the Value of Vitamin C (Camino Books) ISBN 0-940159-21-X
• Pauling, L. How to Live Longer and Feel Better (Avon Books) ISBN 0-380-70289-4
• Pauling, L. Linus Pauling On Peace – A Scientist Speaks Out on Humanism and World Survival (Rising Star Press) ISBN 0-933670-03-6
• Pauling, L. General Chemistry (Dover Publications) ISBN 0-486-65622-5
• A Lifelong Quest for Peace with Daisaku Ikeda

Pozri aj

• Vitamín C
• Alfa helix

Iné projekty

Commons

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Linus Carl Pauling

Externé odkazy

• Životopis na stránke Nobelovej ceny (po anglicky)