Georges Jacques Danton
| Georges Jacques Danton | |
 francúzsky politik | |
| Narodenie | 26. október 1759 Arcis-sur-Aube, Francúzsko |
|---|---|
| Úmrtie | 5. apríl 1794 (34 rokov) Paríž, Francúzsko |
| Podpis | .png) |
| Odkazy | |
| Projekt Gutenberg | Georges Jacques Danton (plné texty diel autora) |
| Commons |  Georges Jacques Danton |
Georges Jacques Danton (* 26. október 1759, Arcis-sur-Aube – † 5. apríl 1794, Paríž) bol vedúca osobnosť ranej fázy Veľkej francúzskej revolúcie.
Narodil sa 26. októbra 1759 v Arcis-sur-Aube v severovýchodnom Francúzsku. Zomrel 5. apríla 1794 v Paríži na Námestí Revolúcie, dnes Námestie Svornosti (Place de la Concorde), sťatý gilotínou. Bol advokátom a politikom. Jedna z najvýznamnejších postáv Veľkej francúzskej revolúcie. Spoločne s Maratom založil v apríli 1790 Klub cordelierov. Istý čas bol prefektom Parížskej obce (Komúny). Minister spravodlivosti (1792). Neskôr člen Konventu (6. septembra 1792), vzdal sa postu ministra. Autor návrhov na vznik Revolučného tribúnu a Výboru pre verejné blaho (1793).
V Konvente patril medzi montagnardov (Hora). Od roku 1793 bol členom Výboru pre verejné blaho a vystupoval proti hebertovcom a jakobínom.
V roku 1794 ho spolu s ďalšími cordeliérmi obvinili z korupcie a iných previnení, na príkaz Výboru pre verejné blaho zatkli a spolu Camillom Desmoulinsom (novinárom a priateľom z mladosti), odsúdili a popravili.
Charakteristika
[upraviť | upraviť zdroj]Bol výrečný. Podobne ako Mirabeau bol mohutný a škaredý, poznačený kiahňami. „Príroda,“ vravel, „mi dala do vienka atletickú postavu a drsnú tvár slobody.“ Ako advokát kráľovskej rady hovoril už od roku 1788: „Čo nevidíte, ako sa blíži lavína?“ Ako realista sa vrhol do revolúcie, v úspech ktorej veril. Nebol vedome nepriateľom monarchie, vlastníctva, ani cirkvi. Bol skôr dobromyseľný. Na strednej škole vynikal v slohu. Návšteva u Rosseaua ho poznamenala na celý život.
Danton bol človek, ktorý mál rád dobré jedlo, ženy a hlučné zábavy. Podľa pamätníkov mal postavu Herkula a ramená ako Atlas, buldočí vzhľad, opuchnuté líca, silnú spodnú čeľusť a tvár znetvorenú kiahňami. Vlasy mal tmavé, väčšinou rozježené, nos krátky a široký, pery plné. Potrpel si na prudké široké gestá, hlas mal zvučný. Aj keď sa vedel vyjadrovať vzletne, hovoril často hrubo.
Súkromný život
[upraviť | upraviť zdroj]Danton sa narodil 26. októbra 1759 v Arcis-sur-Aube do malomestskej nezámožnej rodiny okresného prokurátora Jacquesa Dantona a jeho manželky Mary Camos. Mal dva a pol roka, keď mu zomrel otec. Matka sa po ôsmich rokoch znovu vydala za majiteľa práčovne. Ako o študentovi o ňom jedni tvrdili, že ničím nevynikal; iní, že bol šikovný žiak a horlivý čitateľ Danta, Shakespearea, Corneilla, Rabelaisa.
Sedem rokov bol pisárom u právneho zástupcu Vinota v Paríži. V roku 1787 si ako 28-ročný kúpil za požičané peniaze úrad advokáta v Kráľovskej rade a oženil sa s Antóniou Gabrielou Charpentier, dcérou zámožného kaviarnika a kontrolóra nájmov. Mali troch synov. Zomrela 10. februára 1793.
Danton sa znova oženil. Vzal si 16-ročnú dcéru Marca-Antoina Gelýho, člena Klubu cordelierov, Louise Sébastienne Gély. Pri výkone advokátskej praxe skvele zdokonalil svoje rečnícke schopnosti a čoskoro sa preslávil ako obávaný protivník na súde. Dokonale poznal zvykové právo aj životný štýl doby. 20. apríla 1791 sa Danton vzdal advokácie. V roku 1794, predtým než šiel na gilotínu, bol statkárom v aubskom kraji. Rýchly vzrast jeho majetku tu budil pohoršenie.
Danton, politika, revolúcia
[upraviť | upraviť zdroj]Od počiatku revolúcie sa hlásil k demokratom, dokonca k občianskej ľavici. Zúčastňoval sa na občianskych zhromaždeniach, v sekcii Théâtre-Français, v jakobínskom klube – tam najprv chodil iba ako poslucháč. Vynikol v Klube cordelierov, ktorý založil v apríli 1790 spoločne s Maratom. Medzi najchudobnejšími získal Danton povesť ľudového tribúna, ktorý podobne ako Marat, vedel predvídať udalosti. Z Klubu cordelierov vyšlo prvé volanie po súde s kráľom, po ustanovení republiky i po terore.
Celý rok 1791 strávil Danton v polemikách; vtedy už bol nielen uznávaným rečníkom, ale aj rešpektovaným zástupcom parížskeho ľudu. Rád obhajoval prenasledovaných, vášnivo napádal dvor a hlavne La Fayetta. V diskusiách medzi jakobínmi sa stále viac vzďaľoval od Brissota, ktorý mu nejaký čas imponoval, a pridával sa k montagnardom, k ľavici klubu, ktorých vplyv stále viac rástol.
Po masakre na Martovom poli bol naňho vydaný zatykač. Obvinili ho z prípravy ľudového povstania, z vyzývania ľudu k zvrhnutiu vlády a za ohováranie zaslúžilých vlastencov. Uchýlil sa do Londýna, pretože mu hrozilo väzenie; čoskoro sa však vrátil, lebo bola vyhlásená amnestia. Zúčastnil sa volieb do Zákonodarného zhromaždenia a stal sa druhým prokurátorom Komúny.
Zúčastňoval sa všetkých vystúpení proti kráľovi, ktorého označoval za „nepriateľa ľudu aj Francúzska, s ktorým je potrebné sa rozlúčiť na popravisku“. Aj keď si stále zachovával svoju rozhodnosť a radikálny postoj a názory, upútal pozornosť girondistov. To už bol parížskym prefektom (niečo, ako dnešný predseda administratívnej rady).
Keď 10. augusta 1792 padla monarchia, Danton prežíval dilemu. Bol zmätený z trojvlády, ktoré sa vytvorilo z direktoriátu Komúny, Zákonodarného zhromaždenia a Výkonnej rady. Tam bol totiž Danton ako jediný člen Komúny, v tej dobe tvorenej 288 členmi, povolaný 11. augusta, hneď po suspendovaní kráľovskej moci. Stal sa ministrom spravodlivosti, poslancom po boku girondistov. 19. augusta vtrhli do Francúzska Prusi. Danton ako minister spravodlivosti odvolával a menoval nových generálov, začal čistky na úradoch a zatýkal podozrivých. Nebál sa teroru, ktorý začal po vyhlásení hesla „Do zbrane občania, do zbrane, nepriateľ je pred našimi bránami!“ Tentokrát drancovaniu a vraždeniu neunikli ani fary, kláštory a dokonca aj väzenia. Danton tomu ako minister spravodlivosti nebránil. Nechal sa počuť, že „tento prostriedok je nevyhnutný pre verejné blaho. Žiadna ľudská moc nemôže predsa zadržať hnev ľudu“.
6. septembra 1792 bol zvolený členom Konventu, preto sa vzdal funkcie ministra spravodlivosti a naplno sa venoval poslaniu, po ktorom roky túžil. Tím začalo najdiskutovanejšie a najrozporupnejšie obdobie jeho života. Bol obviňovaný z korupcie a napomohla tomu aj žaloba girondistov. Danton bol stále politikom montangardov, hoci sa o ňom tvrdilo, že sa najlepšie cítil v strede medzi girondistami a monargardmi. Predovšetkým však bol členom triumvirátu jakobínov spolu s Robespierrom a Maratom. Vedenie však existovalo len de facto, nie de iure, a tak vo chvíli, keď rozpory medzi oboma politickými skupinami vrcholili, ustúpilo do úzadia. Vtedy začal byť Danton Robespierrovi definitívne podozrivý, pretože sa z času na čas choval ako príslušník „plaine“ (roviny) či „marais“, tretej strany Konventu, presláveného „bahna“ ktoré nakoniec každého pohltí.
17. januára 1793 sa Danton zúčastnil hlasovania v Konvente, kde sa 361 hlasmi proti 360 rozhodlo, že Ľudovít XVI. bude okamžite popravený. Hlasoval za bezpodmienečnú smrť. Tu sa girondisti snažia získať prevažnú časť Konventu na svoju stranu a hovoria o „despotizme slobody“. Danton vystupuje proti nim, vyzýva členov Konventu, aby sa poučili z chýb minulosti. Navrhuje vytvorenie výnimočného tribunálu, ktorý „bez odvolania bude súdiť každú kontrarevolučnú akciu, každý útok na slobodu, rovnosť, jednotu, na nedeliteľnosť Republiky, na vnútornú a vonkajšiu bezpečnosť štátu a tiež na všetky spiknutia smerujúce k znovunastoleniu kráľovstva“. Tiež žiada, aby sa zakladali výbory revolučnej bdelosti, zriadené neskôr dekrétom z 21. marca 1793. Stáva sa spolutvorcom a tiež členom ustanoveného Výboru verejného blaha, ktorý otvoril cestu k moci montangardom.
Až do 2. júna 1793, keď bol Konvent národnou gardou prinútený ohlásiť zatknutie 29 poslancov, „červených čiapok“, a dvoch ministrov – Clavièra a Lebruna – stál Danton opäť po boku Robespierra a Marata. No potom, čo sa pokúsil dohodnúť mier s girondistami na vidieku, stratil dôveru svojich spolupracovníkov, najmä Robespierrovu. Danton odstúpil z Výboru verejného blaha. Ani v jakobínskom klube už nebol rovnoprávnym členom a dokonca aj v Konvente sa šírili reči o jeho nečestnosti. Odišiel.
24. a 25. septembra sa pokúsil zvrhnúť Robespierra, ktorý bol už niekoľko dní chorý a unavený z nepretržitých sporov s radikálmi zoskúpenými okolo Jacquesa Reného Héberta, a získať moc. 25. septembra bol Výbor verejného blaha napádaný v Konvente, až kým nedorazil Robesierre a neobhájil Výbor aj seba. Danton odchádza na dovolenku do svojho rodiska Arcis-sur-Aube.
Dantonisti a Dantonova smrť
[upraviť | upraviť zdroj]Danton sa začína pohrávať s myšlienkou, že zavolá späť emigrantov, prepustí podozrivých z väzenia, zastaví teror a vyhlási všeobecnú amnestiu. Vo svojich úvahách prichádza k záveru, že musí pripustiť možnosť obnovenia starých poriadkov, vrátane monarchie. Jeho návrhy kolujú po Francúzsku a predstavitelia umiernenej rojalistickej emigrácie, La Fayette a vojvoda de Chartes, neskôr kráľ Ľudovít Filip, ich dychtivo sledujú.
Danton sa tak v očiach ozajstných revolucionárov beznádejne skompromitoval. Spojí sa s konštitucionalistami, tak sa nazývali členovia bývalého Ústavodarného zhromaždenia, a nedávno porazenými girondistami a mobilizuje všetkých cordelierov. Tak vznikne spiknutie „dantonistov“.
V noci z 13. na 14. marca 1794 sú zatknutí všetci zostávajúci vodcovia cordelierov a za desať dní skončia pod gilotínou. Danton s Desmoulinsom, ktorý bol priateľom Robespierra a zároveň „dantonista“, vystúpia verejne proti Výboru verejného blaha a obvinia ho z utlačovania vlastencov a utláčaných. Skoro ráno 30. marca sú obaja zatknutí.
Na súde sa Danton hájil odvážne a obratne, hoci trochu teatrálne. Jeho obhajobe chýbala presvedčivosť. „Ja, že som bol zapredaný Mirabeauovi?“ vykríkol. Ale existuje Mirabeauov list Lamarckovi, ktorý bol neskôr objavený a Dantona usvedčuje. „Ja, že straním rojalistom?“ Ale podľa svedectva La Fayetta a Ľudovíta Filipa im to sám povedal. Proces bol verejný. Už v prvom vystúpení Danton zaútočil na svojich nepriateľov a sudcov: odsúdil vraždenie vlastencov, potláčanie slobody ľudu a obrátiac sa na preplnenú súdnu miestnosť vybuchol: „Nech sa ukážu tí, ktorí ma v skutočnosti obžalovali a ja ich obrátim navnivoč!“ Predseda súdu Herman a štátny žalobca Fouquier-Tinville zostali úplne bezmocní, situáciu zachránil až Saint-Just, keď podľa vtedajších zákonov zakázal obžalovaným pokračovať v ďalšej obhajobe.
Celý proces sa potom zvrhol na osočovanie obžalovaných. Výrok súdu - trest smrti gilotínou neprekvapil nikoho. Dantonove posledné slová boli: „Umriem bez výčitiek a hanby.“ Keď potom ráno 5. apríla 1794 prechádzala kára smrti s Dantonom na popravisko popri domu truhlára Duplaya, kde býval Robespierre, Danton dívajúci sa do jeho okien zakričal: „Maximillien, čoskoro pôjdeš za mnou.“ Na popravisku povedal katom, nech ukážu jeho hlavu davu, aby to stálo za to.
Danton a Robespierre
[upraviť | upraviť zdroj]Danton je postava francúzskej revolúcie, ktorá býva často idealizovaná na úkor iných a zvlášť na úkor Maximiliána Robespierra. Títo dvaja sú často braní ako rivali, muži diametrálne rozdielnych pováh; extrovertný Danton a trochu introvertný Robespierre. No ani mnohé rozdiely im nebránili byť priateľmi. Svedčí o tom jeden dochovaný list, ktorý napísal Robespierre Dantonovi po tom, čo Dantonovi umrela žena: „Ak ti môže v nešťastí, ktoré je schopné otriasť dušou, akou je tá tvoja, dať nejakú útechu istota, že máš milujúceho a oddaného priateľa, tak ti ju ponúkam. Milujem ťa viac než predtým láskou, ktorá potrvá až do smrti.“ Neexistuje iný Robespierrov list, ktorý vyjadruje tak vrelú náklonnosť k inému človeku.
Danton tiež považoval Robespierra za svojho priateľa, zvlášť po Maratovej smrti. Na istý čas bol boli najlepšími druhmi v zbrani. Vzájomne sa doplňovali ako právnici a v zhode vystupovali vo všetkých dôležitých okamihoch revolúcie. Ešte v Konvente spojili svoje sily, aby rozbili spiknutie girondistov. Už vtedy však Danton predsa len niekedy váhal a Robespierre mal vážny dôvod k premýšľaniu. Nie je pochýb o tom, že Danton podporil Robespierra vždy, keď to prospievalo jeho možno úprimným, ale politickej kariére podriadeným zámerom, zatiaľ čo Robespierrovi boli takéto pohnútky cudzie.
Preto sa zrejme aj rozišli. Robespierre sa dlho snažil nepočúvať a ignorovať všetky reči, ktoré kolovali o Dantonovi a očierňovali ho, mnohokrát i oprávnene, no nakoniec už nemal na výber. Zvážil všetky situácie, v ktorých sa Danton zachoval nepochopiteľne, dvojtvárne. Po tom, čo sa snažil dohodnúť so girondistami, pokúšal sa ho zvrhnúť a uvažoval o povolaní emigrantov a vyhlásení amnestie, bol Robespierre presvedčený o jeho nelojálnosti voči veciam revolúcie. Preto sa rozhodol zakročiť a Dantona odstrániť.
Literatúra
[upraviť | upraviť zdroj]- MAUROIS, André. Dejiny Francúzska
- BASZKIEWICZ, J. Francúzska revolúcia 1789-1794 občianska spoločnosť. Preklad J. Roháč. Bratislava : Obzor, 1989. 370 s.
- HOTMAR, J. Dobrodružství Velké revoluce 1789-1799. Praha : Nakladateľstvo Panorama, 1989. 408 s. ISBN 80-7038-035-7.
- HURČÍK, S. Rebel revolúcie. Georges Jacques Danton. In: Historická revue 15, 2004, č. 5-6, s. 22-25.
- KORNGOLD, R. Robespierre a čtvrtý stav. Praha : Nakladatelské družstvo Máje, 1948. 357 s.
- NEUMANN, S. K. Francouzska revoluce. Populární dějiny bojů francouzské společnosti na sklonku 18. století : Díl druhý. Zápas s občanskou reakcí. Praha : Nakladatelství Fr. Borový, 1929. 532 s.
- NEUMANN, S. K. Francouzska revoluce. Populární dějiny bojů francouzské společnosti na sklonku 18. století : Díl třetí. Zápas s demagogií a korupcií. Praha : Nakladatelství Fr. Borový, 1930. 532 s.
Iné projekty
[upraviť | upraviť zdroj]
Commons ponúka multimediálne súbory na tému Georges Jacques Danton
Wikicitáty ponúkajú citáty od alebo o Georges Jacques Danton- Commons ponúka multimediálne súbory na tému Georges Jacques Danton
