Arkádia (historické územie)

Arkádia (gr. Αρκαδία – Arkadia) je historické územie na Peloponéze v Grécku. Z veľkej časti je zhodné s dnešnou krajskou jednotkou – pozri Arkádia (krajská jednotka).

Dejiny

Starovek

Arkádiu obývali spočiatku kmene Pelasgov. Pravdepodobne okolo roku 3000. pred Kr. sa tu usadzujú grécke kmene Achájcov, ktorí neskôr vytvorili vyspelú mykénsku kultúru. Achájci si však nepodrobili celú neprístupnú oblasť Arkádie a preto sa tu na rozdiel od ostatných častí Peloponézu Pelasgovia udržali. V polovici 2. tisícročia pred Kr. sa mykénska civilizácia zrútila a do Grécka začínajú prenikať ďalšie grécke kmene. Na Peloponéz prišiel bojovný grécky kmeň Dórov. Dóri rozvrátili kultúru Achajcov a usadili sa skoro na celom Peloponéze, jedine Arkádia a časť Acháje ostali uchránené. Do hornatej Arkádie sa prišlo uchýliť veľké množstvo Achajcov z rôznych končín Peloponézu a pomiešali sa s Pelasgami, ktorých tak definitívne helenizovali. Achajský pôvod si Arkádčania udržali po celú dobu staroveku, rozprávali aj achajským dialektom gréčtiny. V klasickej antike tu vznikli mestá ako Megalopoli, Orchomenos, Tegea či Theutis. Boli to však iba malé mestá a Arkádia si udržala povesť dedinského prostredia. Známi boli arkádski pastieri, ktorí žili jednoduchý a priam až filozofický život. Vďaka pokojnému životu Arkádie sa stal pojem Arkádia synonymom pokoja. Tak to spomenul aj rímsky spisovateľ Vergílius. Obyvatelia vyznávali kult boha Pana, ktorý žil práve v lesoch Arkádie. Tu žili aj nymfy, ktoré spomínaný boh Pan naháňal a zvádzal. Narodil sa tu aj boh Hermes, posol bohov a syn Dia. V 1. storočí sa Arkádia stala súčasťou Rímskeho impéria. Miestny dialekt bol postupne vytlačený zjednocujúcim gréckym jazykom koiné. Do Arkádie postupne začalo prenikať kresťanstvo, no to vďaka izolácií nikdy úplne nevytlačilo pohanské kulty.

Byzantská doba

Od roku 395 bolo Grécko súčasťou Byzantskej ríše. Definitívne pokresťančenie oblasti prišlo až v 9. storočí, nakoľko určitá časť obyvateľstva stále vyznávala kult boha Pana. V 6. storočí sa na Peloponéz a aj do Arkádie dostávajú Slovania, ktorí zaplavili celý Balkán a časť Grécka. Mnohí obyvatelia Arkádie sa utiahli do neprístupných hôr, iní so Slovanmi splynuli. Proti Slovanom boli podniknuté viaceré vojenské akcie. Slovanov postupne z Grécka odvádzal generál Staurakios, výpravy organizoval aj cisár Justinián II. a cisárovná Irena. Peloponézski Slovania však boli definitívne podrobení až v 9 storočí po ich porážke pri meste Patra na Peloponéze. Potom bola väčšina Slovanov z Peloponézu odvedená byzantskou vládou. Aj do Arkádie potom prišli grécke rodiny, hlavne z Itálie a Sicílie na posilnenie miestneho obyvateľska, zdecimovaného po odchode Slovanov. Arkádčania sa potom opäť mohli vrátiť z horských oblastí späť na roviny. Na východe Arkádie, v jej prímorskej oblasti sa usadili niektorí Gréci z Lakónie a Sparty, ktorí sem prišli počas slovanskej okupácie. Dodnes si tu uchovali svoju kultúru a dialekt, vychádzajúci z dórštiny. Starogrécky kult boha Pana definitívne upadol až po znovuovládnutí Peloponézu Byzanciou v 9. storočí. Od 13. storočia tu vládli európske mocnosti, v 15. storočí sa tu definitívne presadila turecká moc.

Turkokratia

Počas turkokratie niektorí obyvatelia Arkádie prestúpili na islam, poturčili sa a mesto Tripolitsa malo silnú tureckú komunitu. Silný vplyv ortodoxnej cirkvi pomáhal obyvateľstvu udržať si grécku identitu a vzdorovať tureckej moci. Obyvatelia sa schovávali do hôr, kde žili jednoduchým pastierskym životom. V 19. storočí bola Arkádia centrom Gréckej vojny za nezávislosť. Generál Theodoros Kolokotronis dobyl mesto Tripolitsa a grécki rebeli vyvraždili väčšinu moslimov v meste. Ostatní neskôr utiekli.

Pozri aj: Arkádia (okres)

Pozri aj

Iné projekty

Commons ponúka multimediálne súbory na tému Arkádia (historické územie)

Zdroje

Pausanias-Ellados perigiseis