Apelles (maliar)
Apelles (starogr. Ἀπελλῆς – Apellés) bol grécky maliar z 2. polovice 4. storočia pred Kr. Je považovaný za najvýznamnejšieho maliara celej antiky.[1][2]
Apelles, zrejme rodák z maloázijského Kolofónu (alebo z ostrova Kos), sa základom maliarskeho umenia učil v Efeze.[1] Neskôr dlhé roky študoval v slávnej maliarskej škole v Sikyóne na severe Peloponézu (v starovekom Grécku táto škola poskytovala svojim žiakom nielen praktické vedomosti, ale i kvalitné teoretické vedomosti[3]).[1] Tvoril hlavne v Aténach a na macedónskom kráľovskom dvore v Pelle (pracoval pre Filipa II. a neskôr sa stal oficiálnym portrétistom Alexandra Veľkého[4]).[1]
V Aténach mal vraj spolu s o niečo starším sochárom Praxitelom tú istú modelku, krásnu hetéru Frynu, ktorú Aténčania obvinili z bezbožnosti, pretože sa odvážila stáť ako modelka pre sochu bohyne. Praxiteles sa potom preslávil sochárskym dielom nahej Afrodity, ktorú zhotovil pre chrám v meste Knidos a Apelles prekrásnou maľbou Afrodity pre Kos. Táto jeho tzv. Afrodita anadyomené (Afrodita vynárajúca sa z mora) uvádzala jeho súčasníkov i neskoršie generácie do nadšenia. Zhotovenie tejto práce bolo tak dokonalé (hlavne zobrazenie vlasov bohyne), že ani neskorší majstri nemohli už nič nové pridať. Tento obraz oslávilo aj niekoľko starogréckych básnikov. Jeden z nich (z 2. stor. pred Kr.) nám ho predstavuje takto:
- Pohľaď na Afroditu, dielo Apellovho štetca,
- ako sa práve vynorila zo svojej matky – morskej vody,
- rukou zviera svoje zmáčané vlasy,
- aby vymačkala penu z orosených kaderí.
- Samotná Aténa i Héra teraz hovoria:
- „Už s tebou nepodstúpime súboj o prvenstvo v kráse.“[3]
Apella preslávili aj portréty, medzi ktoré patril Alexandrov autoportrét (prvý, ktorý bol kedy zaznamenaný) a maľba Alexandra s bleskom (pri tejto maľbe mal divák dojem, že blesk i prsty, ktoré ho zvierajú, vystupujú z obrazu.).[2][3] Na portrétoch Alexandra, namaľovaných Apellom, vyvolávalo najväčší úžas a nadšenie neobyčajne jemné modelovanie postáv a realistický výraz. Hovorilo sa, že keď skutočné kone videli Apellom namaľovaného Alexandrovho koňa, erdžali, považovali ho za živého koňa. Apelles však nepohrdol ani menej slávnymi modelmi.[5] Namaľoval i podobizeň herca Gorgosthena alebo hetéru Pankapu. Pre Asklépiov chrám na ostrove Kos okrem slávnej Afrodity namaľoval aj obraz znázorňujúci obetný obrad, ale tiež jeden zo svojich troch portrétov Antigona Jednookého.[1]
Staroveké písomné zdroje ho chválili aj za jeho záľubu v živých expresívnych farbách. Apelles maľoval na drevenú dosku, zásadne používal štyri farby, zvlášť sa vyžíval v jemnostiach šerosvitu. Zdokonalil maľovanie voskom, techniku zvanú enkaustika. Bolo to umenie zvláštnym spôsobom pripravovať a nanášať na podklad voskové farby. Enkaustická technika robila farby tvrdšími a dodávala im zvláštny kovový lesk. Jeho diela sa predávali za vysoké ceny a krášlili bohaté príbytky. Sláva mu však nestúpla do hlavy, svoje diela ukazoval verejnosti, prijímal kritiku a na mieste ich opravoval.[6] Ale podľa Plutarcha keď si raz k nemu v prítomnosti jeho žiakov prisadol akýsi zbohatlík menom Megabyzos a dával mu výklad o líniach a otieňoch tak povedal: „Pozri na tých chlapcov tu, ktorí roztierajú farbu! Pokiaľ si mlčal, pozorovali ťa veľmi vážne a obdivovali tvoj odev a zlaté ozdoby, ale len čo si začal hovoriť o veciach, ktorým nerozumieš, posmievajú sa ti.“[7]
Apelles napísal pojednanie o maliarstve. Zomrel okolo roku 300 pred Kr.[8] Ani jedno jeho písomné ako aj maliarske dielo sa nezachovalo.[3]
Referencie a bibliografia
[upraviť | upraviť zdroj]- ↑ a b c d e Lucia Guerrini: Enciclopedia dell’Arte Antica, Classica e Orientale, Roma 1959, Treccani, Apelle [1]
- ↑ a b Lesley Adkins & Roy A. Adkins. Starověké Řecko. Praha : Slovart, 2011. ISBN 978-80-7391-580-3. S. 398.
- ↑ a b c d Anna Świderková. Tvář helénistického světa. Praha : Panorama, 1983. 11-108-83. S. 94-95.
- ↑ Albert Chatelet, Bernard Philipp Groslier, Jaromír Adamec (PhDr.). Svetové dejiny umenia. Bratislava : Ottovo nakladateľstvo, 2004. ISBN 978-80-7181-937-0. S. 124.
- ↑ V. S. Sergejev. Dějiny starověkého Řecka. Praha : Rovnost, 1952. S. 427.
- ↑ Martino Menghi. Encyklopédia starovekého Grécka. Bratislava : Perfekt, 2003. ISBN 80-8046-328-X. S. 188.
- ↑ Václav Bahník a Zdeněk Vysoký. Plútarchos, O lásce a přátelství. Praha : Svoboda, 1987. 25-057-87. S. 155.
- ↑ Kronika ľudstva. Bratislava : Fortuna print, 1995. ISBN 80-7153-090-5. S. 138.
Iné projekty
[upraviť | upraviť zdroj]
Commons ponúka multimediálne súbory na tému Apelles (maliar)
