Červená armáda
O iných významoch výrazu Červená armáda pozri Červená armáda (rozlišovacia stránka).| Červená armáda Красная армия Krasnaja armija | |
 Emblém Červenej armády | |
| Krajina |  RSFSR (1918 – 1922) ZSSR (1922 – 1946) |
|---|---|
| Existencia | 1918 – 1946 |
| Vznik | 28. január 1918 |
| Zánik | 25. február 1946 (premenovanie na Sovietsku armádu) |
| Typ | armáda |
| Funkcia | ochrana územia a politických záujmov ZSSR, vytváranie ohnísk pre socialistické revolúcie v Európe a ich následná podpora |
| Velitelia | Lev Trockij, Michail Frunze, Kliment Vorošilov, Vasilij Bľucher, Michail Tuchačevskij, Semion Timošenko, Georgij Žukov, Konstantin Rokossovskij, Ivan Konev, Semion Buďonnyj, Boris Šapošnikov, Alexandr Vasilevskij, Rodion Malinovskij, Vasilij Čujkov a ďalší |
| Podriadené jednotky | pozri organizačné rozdelenie |
| Nadradené jednotky |  Ozbrojené sily RSFSR (1918 – 1922) Ozbrojené sily ZSSR (1922 – 1946) |
| Účasť | |
| Bitky | 266 |
| Insígnie | |
| Vlajka |  Líce  Rub |
Červená armáda (rus. Красная армия – Krasnaja armija; skratka: rus. КА – KA), v rokoch 1918 až 1939 s názvom Robotnícko-roľnícka Červená armáda (rus. Рабоче-крестьянская Красная армия – Raboče-kresťanskaja Krasnaja armija; skratka: rus. РККА – RKKA), bol oficiálny názov armády Sovietskeho zväzu (resp. do roku 1922 Ruskej SFSR) od januára 1918 do februára 1946. Armáda sa zúčastnila predovšetkým bojov počas ruskej občianskej vojny v rokoch 1918-1922. Približne od 30. rokov 20. storočia bola jednou z najväčších armád na svete.
Červená armáda je považovaná za hlavnú silu, ktorá prispela k víťazstvu Spojencov na európskom bojisku počas druhej svetovej vojny, keď bojovala proti 80% nemeckých ozbrojených síl (Wehrmachtu a Waffen-SS) a jeho spojencom na východnom fronte.
Organizačné rozdelenie
[upraviť | upraviť zdroj]Červená armáda bola organizačne rozdelená na:
Robotnícko-roľnícka Červená vzdušná flotila (1918 – 1924)
Vzdušné sily Červenej armády (1924 – 1946)
Robotnícko-roľnícka Červená flotila (1918 – 1924)
Námorné sily Červenej armády (1924 – 1937)- Pohraničné vojsko
- Vojsko vnútornej ochrany republiky
- Štátna konvojová stráž ZSSR
Dejiny
[upraviť | upraviť zdroj]Vznik
[upraviť | upraviť zdroj]
Vznikla so značnou účasťou Leva Trockého s pomocou vojenských špecialistov cárskej armády z Červených gárd a z ďalších revolučných oddielov boľševikov dekrétom O organizácii robotnícko-roľníckej červenej armády v roku 1918. Názov vznikol v tom čase v opozícii k nepriateľskej „Bielej armáde“. Boľševická červená armáda viedla počas ruskej občianskej vojny boj proti bývalej cárskej tzv. bielej armáde, kozákom, zahraničným vojskám (Nemci, česko-slovenské légie, Francúzi, Briti, Japonci) aj národným armádam krajín, ktoré sa pokúšali oddeliť od rozpadajúceho sa Ruského impéria, napr. proti Ukrajincom, Poliakom, Fínom alebo basmačom v strednej Ázii. Okrem toho musela zasahovať aj proti odlišným politickým silám, napr. anarchistom (tzv. čierna armáda). V tomto období tvorilo jej sily množstvo vojakov bývalej cárskej armády ale aj dobrovoľníkov. Podstatnú časť dôstojníckeho zboru novobudovanej červenej armády tvorili bývalí dôstojníci cárskej armády (napr. Brusilov, Tuchačevskij, Jegorov, Šapošnikov). V priebehu vrcholiacich bojov proti Poliakom na prelome roku 1920-1921 mala červená armáda asi 5,5 milióna mužov.
Medzivojnové obdobie
[upraviť | upraviť zdroj]Po skončení týchto bojov medzi boľševikmi a Poľskom sa do polovice 20. rokov početný stav armády zmenšil na asi 550 000 mužov. Od apríla 1924 bol poverený organizáciou štábu (po rusky tzv. Stavka) červenej armády M. V. Frunze. Napriek tomu, že Frunze riadil sovietsku armádu len 2 roky, jeho reformy mali veľký vplyv na organizáciu velenia. V 30. rokoch prešla červená armáda intenzívnou modernizáciou. Došlo k rozvoju a zavedeniu nových moderných koncepcii, napr. masívne nasadanie výsadkových a tankových jednotiek. V septembri 1935 bol štáb armády reorganizovaný a došlo k jeho plnej profesionalizácii.
V rokoch 1937 až 1938 Josif Stalin a jeho blízki spolupracovníci vyvolali na základe vykonštruovaných obvinení procesy proti tisícom dôstojníkov. Od roku 1938 bolo zatknutých 35 000 dôstojníkov. Vtedajší dôstojnícky zbor zahŕňal 80 000 ľudí. Veľká časť dôstojníckeho zboru bola prenasledovaná, zatknutá, väznená alebo fyzicky zlikvidovaná. 3 z 5 maršalov, vtedy najvyšších armádnych dôstojníkov, bolo popravených. Rovnako bolo popravených všetkých 11 námestníkov komisariátu obrany. 75 z 85 veliteľov armádnych zborov a 110 zo 195 veliteľov divízií bolo odstránených a popravených. Armáda ponechaná bez kvalitných vysokých dôstojníkov a veliteľov tak bola krátko pred začiatkom druhej svetovej vojny silne oslabená.[1]
V predvečer 2. svetovej vojny rokoval Stalin s európskymi krajinami v snahe získať si nových spojencov. Spočiatku nádejné rokovania s Francúzskom a Spojeným kráľovstvom, s ktorými Sovietsky zväz spolupracoval počas španielskej občianskej vojny však neviedli k úspechu. Stalin sa preto rozhodol rokovať s nacistickým Nemeckom, s ktorým v auguste 1939 podpísal pakt o neútočení.
Druhá svetová vojna
[upraviť | upraviť zdroj]1939 – 1941
[upraviť | upraviť zdroj]
Sovietske vojská sa zapojili do ozbrojeného konfliktu ako agresori 17. septembra 1939, keď napadli z východu Poľsko, ktoré bolo od začiatku mesiaca vo vojne s Nemeckom a spečatili tak jeho posledné šance na udržanie obrany.
30. novembra 1939 sovietske sily po zinscenovaných pohraničných incidentoch napadli Fínsko, od ktorého Stalin pôvodne požadoval nevýhodnú výmenu územia v oblasti Leningradu za oblasti severne od Ladožského jazera. Vojna vyústila do niekoľkých ťažkých bitiek, v ktorých zle organizované a nevhodne pripravené sovietske sily utrpeli ťažké straty a boli nútené svoju ofenzívu zastaviť. V dôsledku sovietskych neúspechov Stalin 9. decembra 1939 nariadil vytvoriť najvyšší vojenský orgán STAVKU (hlavný stan) hlavného velenia. Tento orgán bol neskôr 5. januára 1940 premenovaný na Stavku hlavného vojenského sovietu. V januári 1940 boli sovietske vojská doplnené a preskupené. Ich velenie prevzal maršal S. K. Timošenko. Po zatlačení Fínov na ich záložné pozície a ich obídení cez zamrznutý Fínsky záliv podpísali 13. marca 1940 obe strany prímerie.
V septembri a októbri 1939 prinútila sovietska vláda Pobaltské štáty - Litvu, Lotyšsko a Estónsko k podpisu zmlúv na základe ktorých mohli Sovieti na ich území rozmiestniť svoje vojská. V máji 1940 po úspechoch nemeckého útoku na Francúzsko Stalin nariadil okupáciu týchto krajín a vytvorenie bábkových režimov, ktoré mali túto okupáciu podporovať z vnútra. V rovnakej dobe Stalin nariadil obsadenie rumunskej Besarábie a Bukoviny.
1941 – 1945
[upraviť | upraviť zdroj]
Napriek existujúcemu vojenskému paktu bol Sovietsky zväz v lete 1941 napadnutý nacistickým Nemeckom. Sovietske najvyššie velenie, hlavne Josif Stalin nesprávne vyhodnotil rozporuplné informácie o nemeckých prípravách, takže krajina v rozhodujúcom momente nebola vôbec na vojnu pripravená.[2][3][4] Nemci začali svoj úder s krycím názvom operácia Barbarossa v skorých ranných hodinách 22. júna 1941. Veľká časť sovietskej armády bola v nevýhodnej pozícii blízko západných hraníc krajiny vystavená silným nepriateľským úderom. Nemci nasadili do útoku asi 5,5 milióna mužov. Išlo o najväčšiu vojenskú operáciu v dejinách.
Dňa 23. júna 1941 bol znovu obnovený hlavný vojenský orgán ZSSR STAVKA hlavného velenia na čele s ministrom obrany S. K. Timošenkom. Členmi tohto štábu boli Stalin, Molotov, Vorošilov, Buďonnyj, Kuznecov a Žukov. J. V. Stalin však ako predseda vlády a predseda komunistickej strany aj tak v konečnom dôsledku musel všetky rozkazy tohto orgánu, ktorému predsedal Timošenko odobrovať. Z tohto dôvodu bol orgán 10. júla 1941 reorganizovaný a premenovaný na Stavku vrchného velenia. Jeho predsedom sa stal Stalin, Kuznecova nahradil Šapošnikov. V kritickej situácii Stalin stavil na predtým nemysliteľné národné cítenie a patriotizmus, ako príklady ukazoval hrdinov cárskej armády, nadviazal tiež spojenectvo s ideologicky nepriateľskými západnými demokraciami - Spojeným kráľovstvom a USA.
Červená armáda v dôsledku nepripravenosti na obranu utrpela v lete a na jeseň katastrofické straty a bola nútená ustupovať. Po týždni bojov padol Minsk, kde bolo zajatých 290 000 sovietskych vojakov. 6. augusta padol do nemeckých rúk Smolensk, dôležitá križovatka 370 km západne od Moskvy. 8. septembra Nemci obkľúčili Leningrad, druhé najväčšie mesto v krajine. 19. septembra Nemci obsadili Kyjev a 25. októbra Charkov, najväčšie mestá Ukrajiny. Strata vyše 600 000 mužov pri Kyjeve je považovaná za najväčšiu obkľučovaciu operáciu dejín. Napriek kritickým porážkam sovietske sily evakuovali strategicky dôležité priemyselné komplexy mimo dosahu nemeckého letectva na Ural a Sibír. Červená armáda napriek ťažkým stratám nikdy nestratila bojaschopnosť a v bojoch pri Leningrade, pred Moskvou a pri Rostove-na-Donu zastavila nemecké vojská a na viacerých úsekoch frontu, najmä pred Moskvou a pri Rostove Nemcov zatlačila späť.
Na jar 1942 sa sovietske velenie pokúšalo pokračovať v ďalších ofenzívnych akciách proti Nemcom v domnení, že nepriateľ nie je schopný prisunúť dostatok záloh. Ich vojská však boli zastavené na všetkých úsekoch ako pri Leningrade, tak na Kryme a pri Charkove. Hitler, ktorý pochopil, že likvidácia sovietskych síl nebude taká jednoduchá rozhodol viesť letnú ofenzívu na juh ZSSR do oblasti Povolžia a Kaukaz. Jeho sily však boli na Kaukaze aj pri Stalingrade zastavené. Sovietske údery na slabo obsadené línie severne a južne od Stalingradu si vyžiadali na strane vojsk Osi ťažké straty a prinútili Nemcov v chvate ustupovať zo všetkých území, ktoré v lete dobyli. Bitka o Stalingrad je považovaná za jeden zo zlomových okamihov bojov na fronte a tiež v celej vojne vôbec. Napriek tomu, že sa nemeckému veleniu následnú sovietsku ofenzívu podarilo zastaviť a na jar prejsť do protiútoku na Kurský oblúk, boli všetky ďalšie nemecké ofenzívy Sovietmi úspešne odrazené.
V roku 1942 nacistické Nemecko vyprodukovalo 9 200 tankov, Sovietsky zväz 24 089. Len Spojené štáty, ktorých priemysel nebol poškodený vpádom nepriateľských síl na vlastné územie dokázali vyprodukovať viac (24 997)[5]. Priemyselná sila ZSSR ale aj Spojencov, ktorí ho materiálne podporovali bola jedným z rozhodujúcich faktorov, ktorý porazil Nemecko.
Počas vojny sovietske vojská utrpeli veľmi ťažké straty. Ich straty boli pomerne vysoké aj počas ich ofenzívneho obdobia, kedy boli vojnové operácie vedené za podstatne vhodnejších podmienok, než pri napadnutí krajiny v roku 1941. Sovietska útočná taktika je kritizovaná pre nasadzovanie pechotných jednotiek len s podporou delostrelectva na vytvorenie prielomov, do ktorých boli neskôr nasadzované tanky. Sovietske velenie od tejto doktríny počas vojny nikdy neupustilo.
Po oslobodení zvyšku svojho územia najmä počas bojov na Dnepri a operácie Bagration sovietske vojská úspešne prenasledovali nemecké sily na všetkých smeroch. Oslobodili Poľsko, Juhosláviu, väčšinu Česko-Slovenska a dobyli východnú časť Nemecka. Počas útoku na Berlín 30. apríla 1945 spáchal Hitler samovraždu. Nemecko v priebehu 8 dní podpísalo bezpodmienečnú kapituláciu. Sovietske straty počas vojny sa odhadujú na 8,6 milióna padlých a nezvestných príslušníkov červenej armády[6].
V auguste 1945 sovietske sily v súlade s dohodami so západnými spojencami napadli Japoncami okupované Mandžusko. Svojim útokom prispeli ku kolapsu japonskej obrany v Ázii.
Povojnové obdobie
[upraviť | upraviť zdroj]Hoci sa armáda v roku 1946 reorganizovala a oficiálne premenovala na „Sovietska armáda“, hovorovo sa po celom svete naďalej označovala ako „červená armáda“. V zákonoch a ústave sa však používal pojem „Ozbrojené sily ZSSR“ (po rusky: Вооружённые силы СССР - Vooružonnyje sily SSSR).
Početné stavy
[upraviť | upraviť zdroj]
| Rok | Počet vojakov |
|---|---|
| koniec r. 1918 | 1 500 000 |
| koniec r. 1919 | 3 000 000[7] |
| jeseň 1920 | 5 500 000[7] |
| koniec r. 1924 | asi 550 000 |
| rok 1934 | 885 000[8] |
| rok 1937 | 1 500 000[7] |
| jún 1941 | 5 700 000[1] |
| leto 1942 | 5 534 000[5] |
| jún 1943 | 12 000 000 |
| 1. júla 1943 | 10 300 000 |
| začiatok r. 1945 | 11 365 000 |
Referencie
[upraviť | upraviť zdroj]- ↑ a b Axelrod, A., Encyclopedia of World War II. Facts On File, Inc., New York, 2007, s. 752-753
- ↑ PORTER, David. Organizace a bojiště Rudé armády ve 2. světové válce. 1. české. vyd. Praha : Svojtka, 2011. 192 s. ISBN 978-80-256-0361-1.
- ↑ D. R. Stone, 2015: Operations on the Eastern Front, 1941–1945. in Ferris, J., & Mawdsley, E. (Eds.). (2015). The Cambridge History of the Second World War (The Cambridge History of the Second World War). Cambridge: Cambridge University Press. doi:10.1017/CHO9781139855969
- ↑ Adamec, J. Prečo v júni 1941 Stalin neveril svojmu najlepšiemu špiónovi?. Denník N (Bratislava: N Press). Dostupné online [cit. 2021-06-30]. ISSN 1339-844X.
- ↑ a b Stolberg, E.M., Tucker, S.C., Soviet Union, Army. in Tucker, S. C., World War II. A Student Encyclopedia. Abc-Clio, Inc., Santa Barbara, 2005, s. 1195-1198
- ↑ Krivošejev, G.F., 2001, Rossija i SSSR v vojnach XX veka Poteri vooružennych sil Statističeskoje issledovanie. Oloma-Press, Moskva
- ↑ a b c SSSR, Vooružennyje sily - Boľšaja sovetskaja encyklopedia [online]. [Cit. 2010-04-08]. Dostupné online. (po rusky)
- ↑ Porter, D., 2011, Organizace a bojiště Rudé armády ve 2. světové válce. Svojtka & Co., Praha, s. 184
Iné projekty
[upraviť | upraviť zdroj]
Commons ponúka multimediálne súbory na tému Červená armáda
