Preskočiť na obsah

Budínsky ejálet

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie

Budínsky ejálet (iné názvy: Budínsky beglerbeg(i)lik, Budínsky vilájet, Budínsky pašalík [alebo pašalik], Budínska provincia, Budínske miestodržiteľstvo; v osmanskej turečtine: ایالت بودین - transliterácia: Ejálet-i Búdín, v modernej turečtine: Budin Eyaleti[1]) bol jeden z ejáletov Osmanskej ríše. Jeho sídlom bol Budín. Vznikol koncom augusta 1541 (obsadenie Budína Osmanskou ríšou) a zanikol 2. septembra 1686 (oslobodenie Budína cisárskymi vojskami).

Budínsky ejálet bol vôbec prvý (t. j. najstarší) ejálet vytvorený na území dovtedajšieho Uhorska.[2]:110

Územný rozsah

[upraviť | upraviť zdroj]
Budínsky ejálet (okrem juhovýchodnej časti) s okolím v roku 1572.
Budínsky ejálet s okolím v roku 1683.
Budínsky pašalík podľa alternatívneho vymedzenia v roku 1650.

Spočiatku v 16. storočí územne zaberal celé osmanské Uhorsko severne od mesta Pakrac a Sávy, ale:

- okrem územia Temešvárskeho ejáletu (t. j. územia medzi Tisou, Krišom a Dunajom) a od roku 1580 aj okrem územia Požegského sandžaku,
- a vrátane Smederevského sandžaku (t. j. dnešného stredného Srbska).

Okrem toho na začiatku svojej existencie Budínsky ejálet krátky čas zahŕňal aj Vushtrrijský sandžak (t. j. Kosovo) a Vidinský sandžak (t. j. kúsok dnešného Bulharska).

Po odčlenení novovytvoreného Jágerského ejáletu (1596) a Kanižského ejáletu (1600/1601) od Budínskeho ejáletu ostal v Budínskom ejálete len:

- Budín so širokým okolím (do vytvorenia Novozámockého ejáletu v 60. rokoch 17. storočia vrátane západnej časti osmanského územia na Slovensku),
- úzky pás územia pri Dunaji, spájajúci sever Balatonu so západom Sriemu,
- Sriem,
- a Smederevský sandžak,

takže Budínsky ejálet mal v 17. storočí celkovo veľmi atypický tvar dlhého relatívne úzkeho pásu územia tiahnúceho sa od časti dnešného Slovenska až do dnešného Srbska.

Podľa niektorých údajov však Budínsky ejálet (prinajmenšom) v polovici 17. storočia - najmä ako vojenská jednotka (pašalik) - zahŕňal aj veľkú časť toho, čo sa inak uvádza ako súčasť Kanižského a Jágerského ejáletu, najmä územie medzi Dunajom a Tisou a všetky slovenské územia[3][4].

V 16. storočí (t. j. ešte pred vyššie spomínanou redukciou územia ejáletu v rokoch 1596 a 1600) zahŕňal Budínsky ejálet okolo 20 (17 až 21) sandžakov[5]:220, z ktorých ku koncu 16. storočia všetky boli na území osmanského Uhorska s výnimkou jedného (Smederevský sandžak), ktorý patril do Osmanskej ríše už pred rokom 1526.

V 17. storočí zahŕňal Budínsky ejálet už len 6 až 9 sandžakov[6]. Po zahrnutí vyššie spomínaných častí Kanižského a Jágerského ejáletu zahŕňal 17 sandžakov[3].

Na území dnešného Slovenska boli v 40. a 50. rokoch 16. storočia postupne zriadené sandžaky Ostrihomský sandžak, Novohradský sandžak, Sečiansky sandžak a Fiľakovský sandžak, ktoré všetky ležali sčasti aj na území dnešného Maďarska. V tom čase všetky tieto ejálety patrili do Budínskeho ejáletu. Od 90. rokov 16. storočia (t. j. od pätnásťročnej vojny) bol sídlom sandžaku iba Ostrihom, ktorý spravoval aj územie niekdajšieho Novohradského sandžaku. Územie Fiľakovského a Sečianskeho sandžaku (resp. to, čo z nich v tom čase ešte zostalo pod osmanským vplyvom) bolo začlenené do Jágerského ejáletu novovytvoreného v roku 1596 (i keď neskôr boli tieto sandžaky podľa niektorých názorov znova súčasťou Budínskeho ejáletu[3]) a bolo zrejme spravované z Jágru.[7][8][9]

Význam budínskeho beglerbega

[upraviť | upraviť zdroj]

Vďaka svojej geografickej polohe na území strednej Európy patril Budínsky ejálet medzi najvýznamnejšie ejálety v Osmanskej ríši. Aj po vytvorení ďalších ejáletov v osmanskom Uhorsku (t. j. Temešvárskeho, Jágerského, Kanižského, Varadínskeho a Novozámockého ejáletu) mal správca Budínskeho ejáletu naďalej privilegované postavenie, napríklad sprostredkúval sultánske nariadenia správcom ejáletov v Temešvári, Jágri, Kaniži a Nových Zámkoch, mal rozhodujúce slovo pri obsadzovaní sandžakbegov po celom osmanskom Uhorsku a ako zástupca Vysokej Porty rokoval s cisárskymi vyslancami. Už od konca 16. storočia mali niektorí - a od roku 1623 všetci - správcovia Budínskeho ejáletu titul vezír, čo dokladá významnosť budínskeho postu. Preto neprekvapuje, že správcami Budínskeho ejáletu boli často osoby spriaznené s vládnucou osmanskou dynastiou (sultánovi zaťovia alebo švagrovia).[10]

Za stoštyridsaťpäť rokov sa na poste budínskeho pašu (beglerbega) vystriedalo až sedemdesiatpäť rôznych osôb, z toho mnohé boli na tomto poste aj dvakrát či trikrát.[10]

Vznik ejáletu (1541)

[upraviť | upraviť zdroj]

Budínsky ejálet (beglerbegilik) vznikol dňa 29. augusta roku 1541[11]:147 Bolo to teda v ten istý deň, v ktorý osmanská armáda na čele so samotným sultánom Sulejmanom I. bez boja vojensky obsadila mesto Budín a kráľovský hrad Budín. Zaujímavosťou je, že 29. augusta 1541 bol deň 15. výročia Bitky pri Moháči a zároveň presne 20 rokov od pádu Belehradu. Z náboženskej stránky išlo o Sviatok sťatia Jána Krstiteľa. O deň neskôr, 30. augusta roku 1541 triumfálne vtiahol do mesta sám sultán Sulejman I..[12]:148 Niekoľko dní po dobytí Budínskeho hradu prebudoval Kostol Panny Márie na mešitu.[13]:41 Pred odchodom z Budína vyhlásil sultán územie medzi Dunajom a Tisou za „dobre chránené“ územie Osmanskej ríše.[12]

Obsadením Budína sa Osmanskej ríši podarilo vybudovať stabilnú základňu umožňujúcu počas ďalších 150 rokov viesť ozbrojené výpravy okrem iného na územie dnešného Slovenska.[13]:29 Budínsky ejálet mal vojensky významnú polohu, keďže mal byť východiskom na organizovanie ďalších vojenských ťažení a výprav proti habsburskej Viedni. [5]:220

Zánik ejáletu (1686)

[upraviť | upraviť zdroj]
Dobytie Budína v roku 1686. Olejomaľba Júliusa Bencúra (1896).

Dňa 13. júla roku 1686 vydal cisársky veliteľ Karol V. Lotrinský rozkaz na vykonanie prvého vojenského útoku na pevnosť Budín zo severnej strany[5]:324. O čosi neskôr, dňa 2. septembra toho istého roku, mesto Budín ako sídlo Budínskeho ejáletu padlo po dvojmesačných bojoch do rúk cisárskych vojakov.[11]:186 Boje medzi cisárskymi vojakmi a osmanskými janičiarmi trvali niekoľko hodín, pričom sa skončili útekom niekoľkých janičiarov a ďalší padli. Medzi tými, ktorí našli smrť v hrade bol aj posledný budínsky beglerbeg, Abdurrahman paša. Strata mesta a hradu, bývalého sídla uhorských kráľov, mala ďalekosiahle dôsledky. Po sto šesťdesiatich dvoch rokoch sa skončila nadvláda Osmanov v Budíne a tým vlastne aj v Uhorsku a strednej Európe, lebo pre Osmanskú ríšu znamenala porážka v Budíne zrútenie jej stredoeurópskeho panstva. [5]:324

Referencie

[upraviť | upraviť zdroj]
  1. Some Provinces of the Ottoman Empire [1]
  2. KOPČAN, Vojtech; KRAJČOVIČOVÁ, Klára. Slovensko v tieni polmesiaca. 1. vyd. Bratislava : Osveta, 1983. 209 s. (Tradícia a dnešok; zv. 4.)
  3. a b c A’ Budai Pasaság 1650-ben Hadzsi Chalfa szerint. Budai vilajet történelmi térkép 1650 [2]
  4. MARKUSKOVÁ, H. Charakter osmanskej moci v Gemerskej stolici v 17. storočí. In: Historia Nova II – 2011 – 1. S. 27 [3]
  5. a b c d KÓNYA, Peter, a kol. Dejiny Uhorska : (1000 – 1918). [2. vyd.] [Bratislava] : Citadella, 2014. 787 s. ISBN 978-80-89628-59-9.
  6. Popović, D. J. Srbi u Vojvodini. Knjiga I. Novi Sad. 1990. S. 201
  7. KOPČAN, Vojtech. Turecké nebezpečenstvo a Slovensko. 1. vyd. Bratislava : Veda, 1986. 222 s. S. 176, 179
  8. Macaristan'da Osmanlı Hakimiyetinin ve İdari Teşkilatının Kuruluşu ve Gelişmesi, Sadık Müfit Bilge [4]
  9. BADA, Michal. Slovenské dejiny. 1. vyd. Zväzok II : 1526 – 1780. Bratislava : Literárne informačné centrum, 2017. 385 s. ISBN 978-80-8119-103-9. S. 42.
  10. a b KOPČAN, Vojtech. Turecké nebezpečenstvo a Slovensko. 1. vyd. Bratislava : Veda, 1986. 216 s. S. 176
  11. a b Dejiny Slovenska : dátumy, udalosti, osobnosti. 1. slov. vyd. Bratislava : Slovart, 2007. 882 s. ISBN 978-80-8085-596-3.
  12. a b MRVA, Ivan; SEGEŠ, Vladimír. Dejiny Uhorska a Slováci. 1. vyd. Bratislava : Perfekt, 2012. 397 s. ISBN 978-80-8046-586-5.
  13. a b BADA, Michal. Slovenské dejiny. 1. vyd. Zväzok II : 1526 – 1780. Bratislava : Literárne informačné centrum, 2017. 385 s. ISBN 978-80-8119-103-9.

Iné projekty

[upraviť | upraviť zdroj]