Vincenzo Bellini

	Vincenzo Bellini
	taliansky hudobný skladateľ
	; portét Vincenza Belliniho, Museo internazionale e biblioteca della musica
Základné informácie
Narodenie	3. november 1801; Catania, Taliansko
Úmrtie	23. september 1835 (33 rokov); Puteaux, Francúzsko
Národnosť	Taliansko
Obdobie tvorby	1807 – 1835
Hudobný smer	Bel canto
Odkazy
	Vincenzo Bellini; multimediálny obsah na commons
	Hudobný portál; Biografický portál

Vincenzo Salvatore Carmelo Francesco Bellini (* 3. november 1801, Catania, Taliansko – † 23. september 1835, Puteaux, Francúzsko) bol taliansky hudobný skladateľ, jeden z najvýznamnejších predstaviteľov štýlu bel canto.

Život

Vincenzo Belini sa narodil na Sicílii v Catanii v hudobne založenej rodine a bol takzvané zázračné dieťa. Traduje sa, že ako 18-mesačný spieval áriu Valentina Fioravanti, hudobnú teóriu sa začal učiť ako dvojročný, na klavíri hral v troch rokoch a päťročný už hral aj náročné klavírne skladby. Jeho prvá kompozícia pochádza z čias, keď mal šesť rokov. Či už sú tieto svedectvá pravdivé alebo nie, od detstva bolo jasné, že ho v jeho ďalšom živote čaká hudobná kariéra.

Prvotné hudobné vzdelanie mu poskytol dedo. V roku 1819 opustil Cataniu a začal študovať na konzervatóriu v Neapole s finančnou podporou mesta Catania. Do roku 1822 bol žiakom Nicolò Zingarelliho a študoval diela majstrov neapolskej školy, ale aj Josepha Haydna a Wofganga Amadea Mozarta. Tu prežil aj veľký ľúbostný román s Maddalenou Fumaroli, keď obaja milenci bojovali s nepriazňou Maddaleninho otca, úradníka magistrátu, ktorý obyčajného čembalistu nepovažoval za vhodného ženícha.

Jeho prvá opera, Adelson e Salvini, bola realizovaná na školskom predstavení v divadle konzervatória. Ďalšia opera, Bianca e Gernando sa hrala s veľkým úspechom už v divadle Teatro San Carlo. Titulnú rolu spieval tenor Giovanni Battista Rubini, ktorému zveroval úlohy aj v ďalších rokoch. Úspech bol tak veľký, že aj kráľ porušil dvornú etiketu a tlieskal postojačky. Vincenzo získal vzápätí objednávku na novú operu pre Teatro alla Scala v Miláne. Výsledkom bola opera Il Pirato (Pirát), ktorá sa stala trvalou súčasťou svetového repertoáru. Pri práci na tejto opere si získal aj priateľstvo básnika a operného libretistu Felice Romani.

Nasledujúce roky strávil Bellini v Miláne, kde dostával stále ďalšie objednávky. Zoznámil sa tu s hudobným vydavateľom Giovannim Ricordim, ktorý ho uviedol do salónov vysokej šľachty. Okamžite prišla výzva, aby skomponoval operu k otvoreniu divadla Teatro Carlo Felice v Janove. Bellini však nenapísal novú operu, ale na túto príležitosť prepracoval svoju staršiu prácu Bianca e Gernando a uviedol ju pod ľahko pozmeneným názvom Bianca e Fernando (1828). V divadelnej lóži tohto divadla stretol Giudittu Turinu, s ktorou potom udržiaval dlhodobý vzťah vďaka ústretovej tolerancii jej manžela.

Hrobka Vincenza Belliniho v Catanii. Foto G. Dall´Orto.

Ďalšia opera La straniera (1828) mala u obecenstva ešte väčší úspech než Il Pirato, ale vyvolala polemiku v tlači pre svoj nezvyčajný štýl a harmónii. Ustavičné modulácie do vzdialených tónin sa nepáčili konzervatívnejšie zameraným kritikom a ani sociálny podtext libriet nebol prijímaný jednoznačne. Opera Zaira, ktorú komponoval k otvoreniu divadla Tetro Ducale v Parme, nemala príliš veľký úspech, zato publikum v Benátkach bolo nadšené dielom I Capuleti e i Montecchi (Kapuletovci a Montekovci), ktoré napísal podľa Shakespearovho Romea a Júlie.

Roky 1831 až 1835 boli plné mimoriadnych úspechov. V tom čase skomponoval svoje vrcholné diela: La sonnambula (Námesačná) a Normu, ktoré začali víťazné ťaženie všetkými európskymi scénami. Opera Beatrice di Tenda v roku 1833 v Benátkach prepadla a skladateľ, navyše sklamaný rozchodom s Giudittou, odišiel do Londýna. Po úspechu opier La sonnambula a Norma v divadle Drury Lane prišli ďalšie úspechy v Paríži. Udelili mu titul Rytiera čestnej légie. Pre divadlo Théâtre Italien skomponoval operu I Puritani (Puritáni). Netušil však, že bude jeho posledná.

Zomrel predčasne 23. septembra 1835 v Puteaux pri Paríži vo veku 33 rokov. Príčinou smrti bol, podľa lekárskej správy, akútny zápal slepého čreva komplikovaný abscesom na pečeni. V parížskej Invalidovni sa s ním rozlúčil päťdesiatčlenný zbor. Pochovali ho najprv v Paríži na cintoríne Père Lachaise, neskôr jeho pozostatky previezli na Sicíliu a uložili v katedrále v Catanii. Partitúry a memorabilie sú uložené v Museu Belliniano.

Dielo

Belliniho význam tkvie predovšetkým v opernej tvorbe. Ostatné diela, chrámové aj sakrálne, sú dnes takmer zabudnuté. V začiatkoch bol silno ovplyvnený Rossinim, ale počnúc už operou Il pirato si vypracoval vlastný štýl. Snažil sa o maximálnu jednotu textu a hudby. Zanechal prísne delenie na recitatívy a árie a v oveľa väčšej miere než jeho predchodcovia používal spevné ariózne recitatívy. Mimoriadna je jeho melodika, typické sú pre neho široko klenuté árie vychádzajúce z niekoľko taktových motívov. To všetko je len podčiarknuté harmonickou a inštrumentálnou vynaliezavosťou. Vo svojej dobe sa stal najvplyvnejším talianskym operným skladateľom. Skladatelia ako Gaetano Donizetti, Giovanni Pacini, Saverio Mercadante aj Giuseppe Verdi ho uvádzali ako jedného zo svojich predchodcov.

Opery

Adelson e Salvini (1825, Teatro del Conservatorio di San Sebastiano, Neapol)
Bianca e Gernando (1826, Teatro San Carlo, Neapol)
Il pirata (1827, Teatro alla Scala, Miláno)
Bianca e Fernando (revidovaná verzia opery Bianca e Gernando, 1828, Teatro Carlo Felice, Janov)
La straniera (1829, Teatro alla Scala, Miláno)
Zaira (1829, Teatro Ducale, Parma)
I Capuleti e i Montecchi (1830, Teatro La Fenice, Benátky)
La sonnambula (1831, Teatro Carcano, Miláno)
Norma (1831, Teatro alla Scala, Miláno)
Beatrice di Tenda (1833, Teatro La Fenice, Benátky)
I puritani (1835, Théâtre Italien, Paríž)

Iné diela

Omše
Magnificat
5 Tantum ergo
2 Te Deum
Hymny a moteta
Koncertné árie
6 symfónií
Koncerty pre hoboj
Drobné klavírne skladby

Iné projekty

Commons ponúka multimediálne súbory na tému Vincenzo Bellini

Externé odkazy

Životopis Archivované 2002-10-12 na Wayback Machine
Život a dielo Archivované 2006-11-11 na Wayback Machine