Charles Aznavour
Charles Aznavour (arménčina: Շառլ Ազնավուր; * 22. máj 1924, Paríž, Francúzsko – † 1. október 2018, Mouriès) bol francúzsky šansoniér, spevák, pesničkár, textár, herec, diplomat a podnikateľ. Hral alebo vystupoval v 60 filmoch, zložil vyše 1000 piesní. Predal viac ako 100 miliónov hudobných nosičov.
| Charles Aznavour | |
 | |
| Rod. meno | Shahnour Varenagh Aznavourian |
|---|---|
| Narodenie | 22. máj 1924 Paríž, Francúzsko |
| Úmrtie | 1. október 2018 (89 rokov) Mouriès, Francúzsko |
| Aktívne roky | 1933 – 2018 |
| Rodičia | Michael Aznavourian, Knar Baghdasarian |
| Manželka | Micheline Rugel (1946 – 1952) Evelyne Plessis (1956 – 1960) Ulla Thorsell (1967 – 2018) |
| Deti | 6 |
| Odkazy | |
| Webstránka | aznavourfoundation.org |
| Commons |  Charles Aznavour |
Životopis
upraviťNarodil sa ako syn arménskych utečencov Michaela a Kedar Aznavourových, ktorí sa usídlili v Paríži asi rok pred jeho narodením. Otec viedol reštauráciu, matka spievala v parížskych kabaretoch, baroch a šantánoch. Mladý Charles sa na svoju umeleckú dráhu pripravoval v divadelných a baletných kurzoch. V začiatkoch svojej profesionálnej kariéry spolupracoval s pianistom Pierrom Rocheom. Intenzívne pracoval pre Édith Piaf, ktorej písal piesňové texty i celé piesne; tá mu potom v roku 1945 veľmi pomohla k prvému americkému a kanadskému turné. Roku 1950 sa definitívne osamostatnil; najskôr pôsobil ako textár a pesničkár a písal pre iných známejších spevákov a šansoniérov. Až neskôr začal spievať sám. Jeho charakteristický hlas má chrapľavé zafarbenie spôsobené nedomykavosťou hlasiviek, na ktoré si poslucháči a kritika museli dosť dlho zvykať. Neskôr sa preslávil aj ako filmový herec. Bol tiež veľmi úspešným podnikateľom, vlastnil veľké hudobné vydavateľstvo a koncertnú agentúru.
Často je označovaný za "francúzskeho Franka Sinatru", často spieval o láske. Písal muzikály, zložil okolo tisícky piesní, vydal stovku albumov a objavil sa v šesťdesiatich filmoch. Jeho najslávnejšou úlohou je asi rola vo filme Strieľajte na pianistu Francoisa Truffauta. Spieval v mnohých jazykoch: francúzsky, anglicky, taliansky, španielsky, nemecky, rusky, arménsky, portugalsky, čo mu nakoniec pomohlo dostať sa až na jednu z najslávnejších scén sveta – newyorskú Carnegie Hall a na ďalšie popredné scény po celom svete. Často uvádzal pieseň Que C'est Triste Venise, ktorej autorom je arménsky hudobník 18. storočia Sayat Nova. Aznavour ju spieval v niekoľkých jazykových mutáciách: francúzsky, taliansky (Com'è Triste Venezia), španielsky (Venecia Sin Ti), anglicky (How Sad Venice Can Be) a nemecky (Venedig im Grau).
V roku 1970 zaznamenal obrovský úspech v Británii, keď jeho pieseň She obsadila prvé miesto britských hitparád. Ďalšou dobre známou piesňou na britských ostrovoch je potom Dance in the Old Fashioned Way.
Bol obdivovateľom kanadského Quebecu, kde hral v montrealských kabaretoch pred tým, než sa preslávil. Pomohol tiež k úspechu quebeckej textárke Lynde LeMayovej (* 1966) vo Francúzsku.
Po ničivom zemetrasení v Arménsku v roku 1988 založil charitatívny spolok Aznavour pre Arménsko, s ktorým vyberal peniaze pre postihnuté oblasti. So svojím švagrom, Georgesom Garvarentzem, napísali pieseň Pour Toi, Arménsko, ktorá zaberala prvé miesta hitparád trinásť týždňov. Zisky z honorárov išli do Arménska. V Jerevane je po Aznavourovi pomenované námestie. V roku 1995 bol Charles Aznavour menovaný arménskym vyslancom a stálym zástupcom pri UNESCO. Bol tiež členom Armenia Fund International Board of Trustees. Táto organizácia poskytla viac ako 150 miliónov dolárov na humanitárnu pomoc a rozvoj infraštruktúry v Arménsku po roku 1992. V roku 1997 dostal Aznavour najvyššie francúzske štátne vyznamenanie – Rad čestnej légie.
V ankete americkej spravodajskej televíznej stanice CNN a internetového denníka Time Online bol v roku 1998 zvolený za Najväčšieho umelca storočia na celom svete. Hlasovalo pre neho 18% ľudí, predčil i Elvisa Presleyho alebo Boba Dylana. Potom, čo zomrel Frank Sinatra, bol Charles Aznavour považovaný za posledného z tzv. "Veľkých".
Jeho pesničky spievalo mnoho osobností svetovej hudby od Freda Astaira a Binga Crosbyho po napríklad Raya Charlesa alebo Lizu Minnelli (s tou Charles Aznavour naspieval duet Mon emouvant amour). V roku 1974 nahral americký jazzman Jack Jones album celej zostavené z piesní Charlesa Aznavoura, nazvané Write Me A Love Song, Charlie, ktoré bolo znovu vydané v roku 2006. Pre film Notting Hill nahral zase britský hudobník Elvis Costello slávnu Aznavourovu skladbu She. Piesne Charlesa Aznavoura tiež často spieva jeho dobrý priateľ, španielsky tenor Plácido Domingo; predovšetkým pozoruhodnú a výnimočnú verziu Ave Maria z roku 1994, ktorá sa radí k Aznavourovým vrcholom.
Na začiatku jesene 2006 začal svoje rozlúčkové turné koncertmi v Kanade a USA, sprevádzané nadšenými ohlasmi divákov i kritikov. Roku 2007 začal turné v Japonsku a Ázii. V druhej polovici roka 2007 videl Paríž návrat Aznavoura na dosky Kongresového paláca, kde odohral celkom 20 predstavení. Tieto koncerty boli dlho dopredu vypredané. Nasledovali koncerty v Holandsku a Belgicku a po zvyšku Francúzska. Jeho rozlúčkové turné malo trvať do roku 2010. Stále spieval v mnohých jazykoch bez pomoci techniky, ktorá spevákovi zobrazuje text tak, aby to nevideli diváci.
Dňa 30. septembra 2006 mal koncert v Jerevane, hlavnom meste Arménska, ako začiatok "kultúrnej sezóny" Arménsko mon amie vo Francúzsku.
V roku 2006 odcestoval 82-ročný Aznavour na Kubu, kde spoločne s Chuchom Valdésom nahral svoj zatiaľ posledný album Color ma vie, ovplyvnené latinsko-americkými rytmami. Tento album potom predstavil na koncerte v Moskve v apríli 2007. Neskôr, v júli 2007 spieval na koncerte na slávnom francúzskom festivale Vieilles Charrues Festival svoje najväčšie hity.
Vo februári 2008 dokončil turné v Portugalsku. V januári 2008 sa zúčastnil hudobnej súťaže francúzskej televízie Star Academy, kde si s jedným súťažiacim zaspieval svoj hit Emmenez-Moi. Na jar 2008 sa vydal do Južnej Ameriky, kde mal množstvo koncertov v Argentíne, Brazílii, Čile a Uruguaji.
V decembri 2008 mu prezident Arménska udelil arménske občianstvo. Dňa 7. februára 2009 bol menovaný arménskym veľvyslancom vo Švajčiarsku, kde krajinu zastupoval pri OSN v Ženeve a v ďalších medzinárodných organizáciach.[1]
V roku 2011 sa na internete rozšírila správa, že Aznavour zomrel. Ten však v reakcii na to v rádiu RTL s úsmevom vyhlásil "Ja nie som mŕtvy". V tom istom roku vo veku 87 rokov uskutočnil rad koncertov v parížskej Olympii.
V roku 2012 vystupoval v Montreale, 2013 vydal album piesní, ktoré zložil s Gilbertom Bécaudom v rokoch 1950-70.
V roku 2014 naspieval v duete s mladou francúzskou speváčkou Zaz na jej album pieseň J'aime Paris au mois de mai a ku svojim 90-tym narodeninám usporiadal celosvetové turné od Izraela cez Veľkú Britániu, Taliansko, Poľsko, USA až po Kanadu.
V máji 2015, vo svojich 91 rokoch, vydal album Encores.
Charles Aznavour v Československu a v Česku
upraviťV bývalom Československu koncertoval Aznavour iba raz: v Bratislave v novembri 1978. V Prahe mal vystúpiť už v roku 1969, koncert ale v súvislosti so smrťou Jana Palacha zrušil.
V lete 2001 (od 20. 6. do 3. 7.) nakrúcal v Prahe nízkorozpočtový TV film Angelina, kde stvárnil v hlavnej úlohe postavu Luciena. V úlohe vyliečenej bývalej alkoholičky, ktorá sa živí taxikárčením, si zahrala herečka Jana Švandová.
Dňa 6. apríla 2016 vystúpil v pražskom Kongresovom centre s programom v ktorom zaspieval najznámejšie piesne svojej hudobnej kariéry.[2]
V dňoch 15. a 16. marca 2018 opäť navštívil Prahu. Dňa 15. marca sa zúčastnil slávnostného zahájenia Medzinárodného pražského filmového festivalu – Febiofest. Bola mu udelená cena Kristián za celoživotný prínos svetovej kinematografii. Dňa 16. marca vystúpil na koncerte v Kongresovom centre Praha v rámci svetového turné, kde zazneli jeho najznámejšie piesne.
Odkaz na Aznavoura je aj v piesni Depeše, ktorú naspievala Marta Kubišová:
| „ | …A přijď dolů na náš dvůr, |
“ |
| – Depeše, text Ivo Rožek | ||
Ceny a uznanie
upraviť- 1971 – Zlatý lev na Benátskom filmovom festivale za taliansku verziu pesničky mourir d'aimer
- 1971 – Edison Award
- 1995 – Veľká medaila Francúzskej akadémie
- 1995 – Posol dobrej vôle a stály zástupca pre Arménsko pri UNESCO
- 1996 – Uvedený do Siene slávy ako autor (pozri The Songwriters Hall of Fame)[3]
- 1997 – Cena "Victorie" v kategórii Muži (francúzske výročné hudobné ceny)
- 1997 – César (národná filmová cena Francúzsko)
- 1997 – Čestná légia (najvyššie francúzske štátne vyznamenanie)
- 2004 – Národný hrdina Arménsko (najvyššie arménske štátne vyznamenanie)
- 2006 – Ocenenie na 30. filmovom festivale v Káhire
Filmografia
upraviť- La Guerre des gosses (1936) – Extra
- Les Disparus de Saint-Agil (1938) (uncredited) – Un Eleva
- Adieu Chérie (1946) (as Aznavour) – Le duettiste
- Entrez dans la danse (1948)
- Une Gosse sensass '(1957) – Le chanteur
- Paris Music Hall (1957) – Charles
- La Tête contre les Murs (1959) – Heurtevent
- Les Dragueurs (1959) – Joseph Bouvier
- Pourquoi viens-tu si tard? (1959) – Un danseur
- Oh! Qué mambo (1959) (uncredited) – Un spectateur au cabaret
- Le Testament d'Orphee, ou nie me demandez pas pourquoi! (1960) (uncredited) – The Curious Man
- Un taxi pour Tobrouk (1960) – Samuel Goldmann
- Le Passage du Rhin (1960) – Roger
- Tirez sur le klaviristi (1960) – Charlie Kohler / Édouard Saroyan
- Gosse de Paris (1961)
- Les Lions sont lâchés (1961) – Charles, un convive de Marie-Laure
- ESAM di guida – tempo di Roma (1962) – Marcello
- Horace 62 (1962) – Horace Fabiani
- Le Diable et les dix commandements (1962) – Denis Mayeux (epizóda "Homicide point nie SERAS")
- Les Quatre Vérités (1962) – Charles
- Les Vierges (1963) – Berthet
- Le Rat d'Amérique (1963) – Charles
- Thomas l'imposteur (1964)
- Alta infedeltà (1964) – Giulio (segment "Peccato nel Pomeriggio")
- La Métamorphose des cloportes (1965) – Edmond
- Le Facteur s'en va-t-en guerre (1966) – Thibon
- Paris au mois d'août (1966) – Henri Plantin
- Caroline Chérie (1968) – Postillon
- Candy (1968) – Hunchback juggler
- Le Temps des loups (1969) – Inspector
- The Adventurers (1970) – Marcel Campion
- L'Amour (1970) – Le présentateur
- The Games (1970) – Pavel Vendek
- Un beau monštrá (1971) – Inspector Leroy
- Part des lions (1971) – Éric Chambon
- Les Intrus (1972) – Charles Bernard
- The Blockhouse (1973) – Visconti
- Ein Unbekannter rechnet ab (1974) – Michel Raven
- Sky Riders (1976) – InSP. Nikolidis
- Folies bourgeoises (1976) – Dr. Lartigue
- Die Blechtrommel (1979) – Sigismund Markus
- Ciao, les MECS (1979) – L'amnésique
- Der Zauberberg Der (1982) – Ťažký benzín
- Qu'est-ke qui fait courir David? (1982) – Léon, le père de David
- Les Fantômes du chapelier (1982) – Kachoudas
- Une jeunesse (1983) – Belluno
- Viva la vie! (1984) – Édouard Takvorian
- Yiddish Connection (1986) – Aaron Rapoport
- Mangeclous (1988) – Jérémie
- Il Maestro (1989) – Romuald
- Charles Aznavour Armenia 1989 (1989)
- Les Années campagne (1992) – Le grand-père / Dedko
- Pondichery, dernier comptoir des Indes (1997) – Léo Bauman
- Le Comédien (1997) – Monsieur Maillard
- Laguna (2001)
- Truth About Charlie (2002) – sám seba
- Ararat (2002) – Edward Saroyan
- Ennemis publics (2005)
- Mon colonel (2006) – Père Rossi
Referencie
upraviť- ↑ | [online]. www.ceskenoviny.cz, [cit. 2018-11-09]. Dostupné online. (po česky)
- ↑ Je mu 91 a jede nekonečné turné. Charles Aznavour míří poprvé do Česka [online]. iDNES.cz, 2015-12-16, [cit. 2018-11-09]. Dostupné online.
- ↑ Archivovaná kópia [online]. [Cit. 2018-10-03]. Dostupné online. Archivované 2014-10-07 z originálu.
Pozri aj
upraviťIné projekty
upraviť
Commons ponúka multimediálne súbory na tému Charles Aznavour
Externé odkazy
upraviťZdroj
upraviťTento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Charles Aznavour na českej Wikipédii.