Wikipédia

Alexander Wienerberger

Alexander Wienerberger (* 8. december 1891,[1] Viedeň – † 5. január 1955, Salzburg[2]) bol rakúsky chemický inžinier, ktorý pracoval 19 rokov v chemických podnikoch v ZSSR. Je známy tým, že v Charkove vytvoril a uložil fotografie hladomoru z rokov 1932 – 1933, ktoré sú fotografickým dokladom masového hladovania obyvateľov Ukrajiny v tej dobe.

Alexander Wienerberger
rakúsky chemický inžinier
Narodenie8. december 1891
Viedeň, Rakúsko
Úmrtie5. január 1955 (63 rokov)
Salzburg, Rakúsko
Odkazy
CommonsSpolupracuj na Commons Alexander Wienerberger

Životopis

upraviť

Alexander Wienerberger sa narodil v roku 1891 (iné zdroje uvádzajú chybne 1898[3]) v hlavnom meste Rakúska-Uhorska vo Viedni, v česko-židovskej rodine. Hoci jeho otec bol národnosťou Žid, Alexander sa podľa jeho dcéry pokladal za Rakúšana a ateistu.[4]

Od roku 1910 do roku 1914 študoval na Filozofickej fakulte na Viedni. Počas prvej svetovej vojny bol mobilizovaný do rakúsko-uhorskej armády, zúčastnil sa bitiek na východnom fronte a v roku 1915 bol zajatý. V roku 1917 sa mohol presťahovať do Moskvy, kde založil s priateľmi chemické laboratórium. Na jeseň 1919 sa pokúsil utiecť zo sovietskeho Ruska do Rakúska cez Estónsko na falošné doklady, ale v Pskove ho zatkli dôstojníci Čeky, a bol odsúdený za špionáž. Značnú časť 20. rokov strávil vo väzení Lubianka v Moskve.[5]

Počas jeho pobytu v ruskom väzení sovietska vláda ocenila jeho odbornú kvalifikáciu. Zahraniční väzni pracovali vo výrobe, Wienerberger bol menovaný inžinierom na výrobu lakov a farieb a neskôr pracoval v továrňach na výrobu výbušnín.[6]

V roku 1927 sa rozpadlo jeho manželstvo s Josefinou Rönimoisovou z rodiny baltských Nemcov, ktorá spolu s dcérou Annemarie a synom Alexandrom zostala v Estónsku (neskôr sa Annemarie presťahovala do Rakúska).

V roku 1928 Wienerberger prvýkrát po zajatí navštívil svojich príbuzných vo Viedni a uzavrel nové manželstvo s Lilly Zimmermannovou, dcérou výrobcu zo Schwechatu. Po jeho návrate do Moskvy boli zrušené obmedzenia, ktoré jeho manželke bránili presťahovať sa do Sovietskeho zväzu.[5] V roku 1931 sa manželom narodila dcéra Margot (sovietska vláda umožňuje žene inžiniera vrátiť sa do Viedne po dobu narodenia).[4]

Na začiatku 30. rokov žila rodina Wienerberger v Moskve, kde Alexander zastával vedúcu pozíciu v chemickej továrni. V roku 1932 bol poslaný do Ljubučan (Moskovský kraj), kde bol technickým riaditeľom továrne na umelé hmoty, a v roku 1933 bol poslaný do podobnej pozície v Charkove.

Fotografické doklady o hladomore 1932 – 1933.

upraviť
 
Fotografia hladného dievčaťa z Charkova je jednou z najznámejších fotografií Hladomoru. Autor: Alexander Wienerberger

Wienerberger žil v Charkove, vtedajšom hlavnom meste Ukrajinskej SSR, bol svedkom masívneho hladomoru a fotografoval scény, ktoré videl na uliciach mesta, napriek hrozbe zatknutia NKVD.[5]

Počas svojho pobytu v Charkove tajne vytvoril asi 100 fotografií mesta počas Hladomoru. Jeho fotografie zachytávajú rad hladných ľudí v obchodoch, hladujúce deti, telá ľudí, ktorí zomreli od hladu v uliciach Charkova, aj masové hroby obetí hladovania. Svoje fotografie vytváral nemeckou kamerou Leica, ktorú mu pravdepodobne odovzdali priatelia zo zahraničia.[4]

V roku 1934 odišiel Wienerberger do Rakúska a poslal negatívy diplomatickou poštou prostredníctvom rakúskeho veľvyslanectva. Rakúska diplomacia trvala na takej opatrnosti, pretože bola vysoká pravdepodobnosť prehliadky osobných vecí inžiniera na hranici a nález fotografií mohol ohroziť jeho život. Po návrate do Viedne odovzdal Wienerberger fotografie kardinálovi Theodorovi Innitzerovi, ktorý ich spoločne s generálnym tajomníkom Medzinárodného výboru národnostných menšín Ewaldom Ammende odovzdal Lige národov.[4]

V roku 1934 vydala Vlastenecká fronta v Rakúsku Wienerbergerove materiály ako malú brožúru s názvom „Russland, wie es wirklich ist“ (Rusko, aké skutočne je), ale bez uvedenia zdroja.[7] Wienerbergerove fotografie prvýkrát sprístupnil verejnosti v roku 1935 v knihe „Musí Rusko hladovať?“ (Muss Russland Hungern?) Ewalda Ammende bez uvedenia autora kvôli obavám o jeho bezpečnosť.[8] V roku 1939 vydal Alexander Wienerberger v Rakúsku svoju vlastnú knihu spomienok o živote v Sovietskom zväze, v ktorej sú dve kapitoly venované hladomoru.[9] Fotografie boli tiež zahrnuté do jeho monografie publikovanej v roku 1942.[10]

V roku 1944 Wienerberger slúžil ako styčný dôstojník pre ROA. Po vojne sa mu podarilo zabrániť presunu do sovietskych jednotiek – skončil v americkej okupačnej zóne v Salzburgu, kde zomrel v roku 1955.[1]

Referencie

upraviť
  1. ↑ a b Josef Vogl. Alexander Wienerberger — Fotograf des Holodomor. In: Dokumentationsarchiv des österreichischen Widerstandes (Hrsg.), Feindbilder, Wien 2015 (= Jahrbuch 2015), S. 259—272
  2. ↑ http://britishphotohistory.ning.com/profiles/blogs/alexander-wienerberger
  3. ↑ http://pic.nypl.org/constituents/384944
  4. ↑ a b c d . Dostupné online.
  5. ↑ a b c . Dostupné online.
  6. ↑ Archivovaná kópia [online]. [Cit. 2019-12-01]. Dostupné online. Archivované 2019-04-28 z originálu.
  7. ↑ Rußland, wie es wirklich ist!, hrsg. v. der Vaterländischen Front, für den Inhalt verantwortlich: Dr. Ferdinand Krawiec, Wien 1934, 16 S.
  8. ↑ Dr. Ewald Ammende, Muß Rußland hungern? Menschen- und Völkerschicksale in der Sowjetunion, Wien 1935, XXIII, 355 Seiten. Mit 22 Abb
  9. ↑ Alexander Wienerberger, Hart auf hart. 15 Jahre Ingenieur in Sowjetrußland. Ein Tatsachenbericht, Salzburg 1939
  10. ↑ Alexander Wienerberger, Um eine Fuhre Salz im GPU-Keller. Erlebnisse eines deutschen Ingenieurs in Sowjetrussland, mit Zeichnungen von Günther Büsemeyer, Gütersloh [1942], 32 S.

Externé odkazy

upraviť

po ukrajinsky:

v iných jazykoch:

Zdroj

upraviť

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Alexander Wienerberger na českej Wikipédii.

Zdroj: „https://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Alexander_Wienerberger&oldid=7763263“